spev vlkov

1.KAPITOLA- MODRÉ PEKLO alebo nie je všetko tak ako sa zdá

  „ Ďakujem, slečinka," žmurkol na mňa prepotený  taxikár keď som mu do rúk vložila pokrčené bankovky.

Vystrúhala som na tvary najmenej znechutenú grimasu a pobrala sa od toho starého chlípnika čo najďalej.

 Počas celej cesty v aute mi rozprával o jeho neuveriteľne blízkej budúcnosti bowlingového kráľa a o tom ako nechá túto potupnú prácu a založí si rodinku ako sa na chlapa v jeho rokoch patrí.

No, hláška ako si hľadá mladú láskavú manželku bola nad všetky!

Zdôrazňoval mi ako mu nezáleží na výzore, ale na tom, akú bude mať jeho nastávajúca dušu.

   Ouuuuuuu, aké milé! 

  Vôbec mu nešlo len o získanie nášho občianstva. Kdežééé....

    Totiž, pri vyberaní „frajerských" slnečných okuliarov z priehradky pri sedadle spolujazdca som zahliadla výzvu na opustenie nášho územia pre vypršanie platnosti zelenej karty.

    Prestavila som si moju bezútešnú budúcnosť po boku tohto „ princa".

Na krku päť detí, s ktorými sa tlačíme v jednoizbovom byte s jeho matkou a ďalšími troma bratrancami či sesternicami z jeho strany. Počúvajúc nekonečné sľuby o tom, ako si nájde prácu a presťahujeme sa do nášho vlastného.

Roky by takto ubiehali a mne by nakoniec bolo úplne jedno kde bývam a s kým žijem. Želala by som si len jedno a to aby ma pri najbližšom nákupe potravín prepadli a zastrelili alebo pri prechode cez cestu zrazilo nákladné auto.

Hm...Lákavá to predstava!

    Ako náhle som si bola istá, že môj sklamaný nápadník odišiel s pokojom na duši som si vzala moje dve obrovské cestovné tašky a poobzerala sa po okolí.

Ulica vystrihnutá ako z reklamy na cereálie. Na dokonale pokosenú trávu strýka voda z ostrekovača, poštár na bicykli hádže pred každý jeden dom ešte teplý výtlačok  novín, susedky sa nenútene rozprávajú cez živý plod a ich malé ratolesti sa poslušne hrajú pri ich boku.

Určite ich vzorný manžel, hlava rodiny,poctivo zarába na živobytie. Večer unavený, ale pyšný sa vráti do svojho malého domčeka na predmestí, pobozká ženu a deti a s chuťou si zasadne k večery.   

    Do akého pekla som sa dostala?!

   Pri týchto predstavách som si želala, aby sa môj potenciálny záchranca v taxíku vrátil a zobral ma preč od tejto idylky.

    „ Emma!" začula som svoje meno a v záchvate paniky som si myslela, že som sa už načisto zbláznila. „Emma!" zopakoval sa ten hlas.

Obrátila som sa k nemu a uvidela čosi neuveriteľné.

Sánka mi padla a z vyvalenými očami som hľadela na tú vidinu pre sebou.

    Cez ulicu pred nádherným modrým domčekom stál muž v rovnako modrej košeli a  kockovej veste. Po jeho boku stála útla pekná blondínka v bledomodrých čipkových šatoch, cez ktoré mala previazanú zásteru špinavú od múky. Určite piekla koláč na privítanie. Zamilovane na neho hľadela pričom mu jemne zvierala svojou rukou tú jeho. Pred nimi stali ako stroje tie tri najdokonalejšie deti na svete. Blond kučeravé vlásky, gombičkový noštek posiaty pehami, obrovské zvedavé očká, ktoré ma dychtivo sledovali.

    Môj záchvat paniky sa čím viac zväčšoval.

Nikto ma nemôže donútiť žiť tu!

    „Emma, zlatko, poď už k nám alebo chceš celý deň stráviť na chodníku," hrdelne sa zasmial chlap cez ulicu a milo pozrel na svoju ženu.

    Zmätene som sa poobzerala či ten komentár smeroval na mňa.

Nikoho navôkol nebolo. Teda ak nerátame zvedavé susedy čo sa začali nenápadne potulovať pri svojich dokonale upravených kvetinových alejach hľadajúc burinku, ktorá by mohla narušiť ten dokonalý celok.

    Začala som zvažovať svoje vyhliadky:

Zostať v bezpečnej vzdialenosti a nenakaziť sa od mutantov cez ulicu alebo znášať zvedavé vypočúvanie susediek dychtiacich po nových klebetách.

    Z námahou som si prehodila jednu cestovnú tašku cez plece a druhú pevne chytila do rúk.

Dúfam nerobím chybu!

 S trasúcimi sa nohami som spravila krok v ústrety peklu- modrému peklu. Snažila som sa čo najrýchlejšie ako to išlo prejsť cez ulicu a uniknúť tak "milým starostlivým susedkám."

    „ Daj, nech ti pomôžem! Vitaj doma, zlatko!" pobozkal ma na líce chlap, ktorému mám od dnešného dňa vravieť otec.

Kde si však  trčal do teraz? Á, samozrejme tu pri svojej dokonalej rodinke, v dokonalom domčeku. Bolo mu to jedno čo sa so mnou deje, kde vyrastám, kam chodím do školy, či mám priateľov a či nááááhodou niečo nepotrebujem!

 A  prečo? Pretože on si  žije  život ako z rozprávky!

 Natoľko som mu chýbala, že čakal až do smrti mojej mami, aby si ma osvojil? PCHA,  dovoľ sa mi zasmiať!

Čudujem sa však, že sa na to odvážil.

Čo si o ňom pomyslí tunajšia smotánka? „ Nemanželské dieťa? Nie, nie to nepripúšťame!"

Do cela ma naplnila  predstava, že mu trochu znepríjemním jeho dokonalý život.

A čo!!? Načo sa o mňa staral? Mal ma nechať na pokoji. Keby nebol súhlasil, že sa o mňa bude starať teraz by som žila u starej mami a bola dokonale šťastne.... dokonale šťastná v danej situácii.

    „Poďme, dnu! Určite je unavená , drahý," ozvala sa mi za chrbtom útla blondínka, ktorá nadšene poskakovala okolo.

Načo sa tu hrá? Jej nevadí, že sa musí starať o manželovho pangharta?

    „ Áno, miláčik, o to sa snažím, ale prisahám, že tie tašky vážia snáď tonu," opäť sa zasmial a vstúpil do vchodových dverí.

Mlčky som šla za ním.

    Ocitla som sa v malej predsieni celej vyloženej drevom. Nebolo v nej nič okrem jedného obrazu krajinky  a malého dreveného stolčeka, na ktorom bola malá vázička s kvetinami. Myslím, že to boli narcise.

 Michael, tak sa volal môj... no otec, zabočil doľava a ocitli sme sa v krásnej obývacej miestnosti. Aj ona bola celá vyložená drevom, na stenách boli obrazy tej istej krajinky ako v predsieni.

 Uprostred miestnosti bola veľká sedačka s asi milión malými vankúšikmi. Pred ňou bol dlhý malý stolček z rovnakého dreva ako celá miestnosť. Na stene pred sedačkou sa tiahla neskutočne obrovská televízia. Zaberala skoro celú stenu. Po jej bokoch boli reproduktory a rôzne technické hlúposti, ktorým sa ani zďaleka nerozumiem.

 Najviac ma však očaril krásny krb, ktorý sa nesmelo krčil pri stene za sedačkou. Bol celý z tehál a pôsobil tak, ako by do tejto technikou nabitej  miestnosti ani nepatril.

     Ako ja do tejto rodiny.

     Michael sa v tejto miestnosti nezastavil, ba ani nespomalil, len nenúteným hlasom mi oznámil: „ Toto je obývačka. A tam je moja pýcha, televízna súprava VP 5000."

Na čo sa mne podarilo zo seba dostať len unudené: „UHM."

Pomaly sme celá výprava prešla cez obývačku do priestrannej kuchyne.

Určite kráľovstvo panej domu!

 Trištvrte miestnosti tvorila linka z rovnakého dreva ako bolo použité v predchádzajúcej miestnosti.

 Samozrejme, v tejto miestnosti nájdeme aj také „nevyhnutné" veci ako kuchynský gril, sušič na utierky či sušič na ruky.

Kuchyňou sme doslova preleteli a ocitli sme sa v jedálni, ktorá ako inak bola celá z dreva. Dominoval v nej obrovský drevený stôl so šiestimi stoličkami.. Na stenách boli malé obrazy ovocia a vín.

    „ Všetky tieto obrazy maľovala, Alexandra. Sú nádherné, však?" hrdo mi oznámil môj sprievodca. Za mojim chrbtom sa ozval pišťavý chichot.

      Takže pani domu má aj meno - Alexandra. 

    „ Tak a teraz sa konečne dostávame na chodbu kde sú všetky naše izby," veľkolepo mi hlásil.

Ak bude aj táto chodba celá z dreva prisahám, že to tu podpálim! Neubránila som sa zákernej myšlienke.

 „Táto prvá izba je naša s mamou," ukázal na drevené dvere po mojej pravici.

    Ignorovala som to slovo čo použil a ďalej som ho mlčky počúvala.

    „ Táto je Patrikova," bola hneď naproti ich, „ tieto dve sú Vikina a Marcova."  Ukazoval raz z jednou rukou raz  druhou. Nevedela som kam sa mám skôr pozerať.

    „ No a táto," zastavil sa pri dverách skoro na konci chodby , „ je tvoja!" Veľkolepo zvolal, otvoril dvere a vošli sme dnu.

    Nebola to veľká izba, ale i tak by sa do nej pokojne vmestili všetky moje doterajšie izby.

Steny boli snehovo biele, ale prekvapujúco na nich nebol žiadny obraz. Hneď pri dverách sa tiahla veľká posteľ. Oproti nej bol rohový stôl kde na jednej strane bol počítač, určite najnovší model,  na druhej lampa a priestor na písanie úloh. Hneď nad stolom bolo obrovitánske okno, ktoré sa tiahlo doslova od začiatku steny po jej koniec. Bolo úchvatné a výhľad z neho ešte viac. Bol tam malý lesík, ktorý si títo meštiaci určite vybudovali umelo len aby mali aký taký kontakt s prírodou. Priestor miestnosti vypĺňala aj snehobiela skriňa s obrovskými zrkadlami. Na zemi bol bielo čierny koberec.

    Tak toto bude moja cela? Prebehlo mi hlavou a očami som ešte raz preletela po izbe.

    „Dúfam sa ti páči. Celú som ju zariadila ja," ozvala sa vedľa mňa drobná blondínka. „Samozrejme ak si budeš chcieť niečo dokúpiť či to tu celé prerobiť mne to nebude vadiť a rada ti s tým pomôžem," usmiala sa a odhalila svoj dokonale biely chrup.

„Chceš teraz vidieť naše izby?" ozval sa malý chlapček pri dverách. Nemala som potuchy či to je Patrik alebo Marco . Michael sa nezaoberal takou maličkosťou ako bolo predstavovanie. Hodil ma do tejto vody, dúfajúc, že sa snáď neutopím.

„ Možno neskôr," povedala som, ale nemala som najmenšiu chuť splniť to.

„ Presne tak! Emma je po dlhej ceste unavená a chce si odpočinúť. Tak šup- šup von nech sa môže vybaliť a pospať si," poslušne všetci vyšli z miestnosti, ale skôr ako za sebou aj on zavrel dvere milo sa na mňa usmial a povedal: „ Večera je o 7."

Konečne som sa ocitla sama.

Bála som sa čo i len pohnúť, len aby som nenarušila túto dokonalosť. Vyzula som si topánky a nohou ich vsunula pod posteľ. Pomaly som prešla k oknu a zahľadela sa na tú nádheru pred sebou. Stromy sa vysoko týčili až k nebu. Nič ich netrápilo. Boli dokonale pokojné.

Kiežby sa to dalo povedať aj o mne.

Strhla som sa! Začal mi zvoniť mobil.

 Rýchlo som bežala k posteli kde som mala položené tašky. V bočnom vačku som nahmatala telefón.

 Len jedna osoba má moje číslo....

„Stará mama," povedala som do slúchadla. „Tak rada som, že mi voláš." 

A neklamala som.

    „Oh , moja," ozval sa mi pri uchu známi milujúci hlas. „ Ako sa tam o teba starajú?"

    „Všetci sú tu ako z dákej televíznej šou. Je to tu dokonale otrasné. Keby si videla všetkých týchto ľudí," ľahla som si na mäkkú posteľ  pričom som zhodila tašky na zem.

     „Ach, čert to ber. Neviem prečo sa ťa Michael ujal. Mohla si byť so mnou. Tak skoro sa nechystám ešte umrieť. Postarala by som sa o teba!"

     „ Možno len chcel uľaviť svojmu svedomiu. Keď sa doteraz o mňa nestaral, tak..."

     „ Nič sa neboj moja budeš ku mne chodiť najčastejšie ako sa bude dať a na sto percent svoje 17 narodeniny osláviš u mňa."

     „ Len či bude súhlasiť „môj otecko"."

     „ S ním to je už vybavené. Vysvetlila som mu, že svoje narodeniny musíš stráviť tu pri mne."  Zhrozená už len z myšlienky, že by tomu bolo inak.

    „ Hehe, stará mama, ty to berieš tragickejšie ako ja."

    „ Nie, ja to beriem tak tragicky ako sa to brať musí. Veď sa len ty neboj aj ty pochopíš...."

    „ Viem, pochopím v ten pravý čas, hehe," doplnila som jej starú známu vetu.

    „ Emma," prísne zvolala alebo ,presnejšie, prísne sa pokúšala zvolať.

Zvyšok telefonátu sme rozoberali dokonalú rodinku môjho otca. Neubránila som sa slovám ako roboti, mutanti a kloni. Stará mama ma len pobavene počúvala a dopĺňala moje hororové scénky.

Po skončený telefonátu som sa znovu ocitla sama v tejto snehovo bielej klietke.

„Hm," poobzerala som sa po miestnosti, „ nie je to tu až také zlé."

Prinútila som si vybaliť veci z tašiek. Moje oblečenie ani spolovice nenaplnilo obrovskú skriňu, zato knihy, ktorých som mala neúrekom som pomaly nemala kam dávať. Netrvalo mi ani hodinu a obsah mojich tašiek sa stratil.

Zvedavo som pozrela na hodinky. Mala som ešte vyše trištvrte hodiny do večery, na ktorej sa chtiac či nechtiac musím zúčastniť. Spať sa mi rozhodne nechcelo a podľa mňa ani neoplatilo. Skúmavo som teda prešla pohľadom znovu po miestnosti. Pohľad sa mi zastavil na písacom stole, presnejšie na počítači. Podišla som bližšie a zapla veľké tlačidlo na jeho spustenie.

Keď ešte mama žila nemala som počítač. Aj keď v tej dobe mi pripadalo, že je otrasne staromódne žiť bez neho. Vtedy som si neuvedomovala, že sú aj iné hodnotnejšie veci na svete.

Mnohokrát som mame vyčítala, že sa len sťahujeme a nemám si kedy nájsť priateľov a počítač s internetom by mi to aspoň trochu uľahčoval.

 Bolo to hlúpe a povýšenecké. Teraz by som dala všetko na svete..... za deň strávený s ňou.

Konečne sa spustil, pohodlne som sa usadila na stoličku a zahľadela sa na modrú plochu. Pevne som uchopila myš a s očakávaním som klikla na ikonku slúžiacu na spustenie internetu.

Na moje prekvapenie sa hneď na ploche objavila domovská stránka. Na okamih ma naplnila radosť. V tom som si však uvedomila, že ani neviem, čo mám na internete hľadať.

 Kam tak mladý ľudia chodia?

Keď som po hodnej chvíli neprišla na nič rozumné rozhodla som sa len tak blúdiť.

     Na moje šťastie čas rýchlo preletel a konečne bolo krátko pred 7.

Potichu som zatvorila za sebou dvere izby. Nikoho nikde! Prešla som po chodbe s nastraženými ušami či niečo nezačujem. Nič! Kde tí ľudia sú?

Vošla som do jedálne. Tá už bola nádherne prestretá.

Za čelom stola sedel Michael. Čítal noviny.

Zarazila som sa! Nevedela som či si mám mlčky sadnúť a čušať alebo ísť do kuchyne. Stavila by som sa, že práve tam Alexandra kuchtí niečo úžasné.

No, keďže som nemala najmenšiu chuť počúvať jej milý štebotavý hlások, rozhodla som sa posadiť za stôl a čakať kým sa toto „rodinné" trápenie neskončí.

      „Zlatko," už si ma všimol , „ nepočul som ťa prísť."

      „ Nechcela som rušiť," zaklamala som. Nechcela som, aby si ma všimol a už vôbec som nechcela absolvovať trápny rozhovor.

      „ Ty ma predsa nikdy nerušíš. Už si sa vybalila?" Nadšenie z očí mu priam vyžarovalo.

      „Áno," nemienila som s ním horlivo rozoberať  to ako som si tričká rozdelila podľa farieb.

 Krátkosť mojej odpovede ho vôbec nezaskočila. Bol zvyknutý, že väčšinou keď spolu hovoríme, ja mlčím a on sa vykecáva.

     „ Dúfam sa ti izba páči. Alex si s ňou dala náramne záležať. Ona má totiž umelecké vlohy."

O čom to tu točí? Aké umelecké vlohy? Dala do miestnosti len posteľ, stôl a skriňu.

     „ Je pekná."

     „ To ma teší. Určite to spomeň aj pred ňou urobíš jej tým veľkú radosť."

No, už len to vidíš ako ju budem chváliť.

„ Neviem či sme ti spomínali, ale do školy sme ťa zapísali pred týždňom, takže do nej nastupuješ už zajtra," odpil si pokojne z kávy.

Bolo mi to úprimne jedno! Bola som zvyknutá nastupovať do školy zo dňa na deň. To by pravdaže vedel keby sa  predchádzajúcich 10 rokov o mňa  aspoň trochu zaujímal.

Do hlavy sa mi nahrnula krv.

Spomenul som si na všetko čo sme museli absolvovať s mamou odkázané len jedna na druhú. A prečo? Pre to lebo nás tento chlap opustil pre toto- rozprávkový dom s rozprávkovou rodinkou a s rozprávkovo krásnou ženuškou.

     „ Dobre," precedila som cez zuby a zahľadela sa do prázdneho taniera. Vedela som, že sa už dlho neovládnem a každá maličkosť ma dokáže vytočiť do nepríčetnosti.

       Neviem odkiaľ sa vo mne v poslednej dobe berie táto zlosť.

Samozrejme, prišla som o mamu a zrútil sa mi celý svet ,ale táto zloba na celý svet ma ničila.

     „Zlatko.."

    „ Nehovor mi tak!"  Povedala som trochu hlasnejšie ako som chcela. Začula som, že na okamih aj z kuchyne ustali všetky kuchynské roboty a pomôcky. Prekvapený Michael na mňa vyvalil oči.

    „ Nevedel som..."

   „ Ty nevieš nič," prerušila som ho znovu, ale tento raz som už kŕčovito stála s rukami zovretými do päste.

„ Nevieš čo práve prežívam! Myslíš si, že teraz keď si si ma osvojil hodím sa ti hneď okolo krku a budem ti ďakovať, že sa o mňa postaráš?  Desať rokov! Desať rokov si ani nevedel, že máš dcéru! Netrápilo ťa čo so mnou je! Kde žijem. Či mama nepotrebuje pomoc!  A teraz keď je mŕtva sa zrazu zobudíš a hráš na veľkého dobrodinca? To môžeš hrať pred vieš kým.

    „ Emma, ja..."

    „ Nie teraz buď ticho! Ja som musela počúvala v telefóne čo más nové 10 rokov! Teraz si vypočuješ ty mňa! Čo si robil tie roky?! Kde si bol a prečo si ma ani raz nevyhľadal?" moje pocity sa v zlomku sekundy zmenili. Zlosť vystriedala bolesť.  „Ani nevieš ako som potrebovala otca," v tomto momente sa mi už z očí valili potoky sĺz, „ a teraz, keď som sa konečne naučila žiť bez neho sa vrátiš a hráš sa na toho najlepšieho? To môžeš hrať na tých malých. Mňa už veru neoblbneš!"

     „ Emma..." zasekli sa mu v hrdle ďalšie slová.

     „ Chcem vedieť tak veľa? Pýtam sa ťa prečo si to urobil," dolná pera sa mi nekontrolovateľne chvela, „ Prečo si opustil mamu?"

     Odmlčala som sa. Nemala som viac silu, potrebovala som byť sama, ale chcela som vedieť odpovede na moje otázky. Čakala som na ne tak dlho a teraz chcem konečne vedieť pravdu.

Mami som sa nikdy nespýtala prečo sa s otcom rozišli. Bola to až veľmi citlivá téma. Nechcela som jej pridávať starosti, ale tohto chlapa som nemienila pred ničím šetriť. Keď si ma sem už pozval chcem vedieť: Prečo toto všetko?!

    Asi po piatich minútach kamenného ticha som  vedela, že sa od neho nedočkám žiadnej odpovede a tak som sa obrátila na päte a odkráčala do mojej izby.

Chodbou som preletela ako víchor. Zúrivo som zabuchla dvere a hodila sa na posteľ. Tvár som zaborila do mäkkých perín a pustila sa do plaču.

     Na tvári  ma začal nezbedne štekliť teplý lúč slnka.          

Bolo ráno.

    Ponaťahovala som si skrehnuté telo a dolámaná si sadla na posteľ.  Neviem ako dlho som plakala ani kedy sa mi podarilo zaspať, ale naisto som vedela, že to nebol prvý preplakaný večer v tomto dome.

Ešte so zalepenými očami som pozrela na budík na stolíku pri posteli.

      6: 18.

    „Ách," ponaťahovala som sa ešte trosku.

Spala som celý čas v oblečení, v ktorom som prišla. Bolo mi zo samej seba zle. Musím sa ísť okúpať.

    Lenže ten idiot mi neukázal kúpeľňu!

V mysli som si zrekapitulovala včerajšiu prehliadku. Nikde som však nezaregistrovala dvere, ktoré by som nevedela kam vedú. Aj keď....

    Zo skrine som si vybrala uterák, čisté spodné prádlo a župan. Z poličky nad posteľou som schmatla šampón a sprchový gél. Potichu som otvorila dvere.   

    Bezchybný pokoj.

Po špičkách som vyšla z izby a zamierila k jediným dverám, ktoré mi neboli predstavené. Boli hneď vedľa mojich.

S malou dušičkou som ich otvorila.

    „ Ak to bude komora tak..." hovorila som si sama pre seba.

      Na moje potešenie to však bola naozaj kúpeľňa. Rýchlo som vošla dnu a zamkla dvere akoby mi hrozilo dáke nebezpečenstvo.

Obrátila som sa.

Celá miestnosť bola vykladaná bielymi obkladačkami. Hneď pri dverách bola toaleta, vedľa nej malé mramorové umývadlo  nad ktorým bola dlhá polička predelená zrkadlom. Na nej mali členovia rodinky svoje zubné kefky, mydlá, šampóny... V kúte pri umývadle bol obrovský sprchový kút, do ktorého sa bez problémov zmestia aj dvaja ľudia.

   „Bohvie čo tu robia Michael a Alex," precedila som cez zuby a pri tejto myšlienke sa mi zdvihol žalúdok.

  Teraz som potrebovala sprchu viac než vzduch. Vyzliekla som sa, šaty hodila do koša na prádlo a vliezla do sprchy.

     Hneď ako mi nahé telo začali bičovať kvapky horúcej vody zo mňa stekala aj všetka zlosť a rozhorčenie. Svaly na tele sa mi uvoľnili a vychutnávali si túto slasť. Zastavila som prúd horúcej vody. Na mokré vlasy som si naniesla bohatú vrstvu šampónu a  masírovala som si ho do nich kým som si nebola istá, že mám na hlave bohatú penovú helmu.

Sprchovým gélom som taktiež nešetrila. Krúživými pohybmi som si ho postupne naniesla na každý kúsok vlhkej pokožky.

Nakoniec som znovu pustila vodu a zo zavretými očami vkročila do tohto malého vodopádu. Stála som pod ním až kým voda čo zo mňa nestekala nebola priehľadná a nebola som si istá že  sa už na mne nenachádza žiadna pena.

Dokonale uvoľnená som vyšla zo sprchy. Dôkladne som sa poutierala a presušila si vlasy. Obliekla nohavičky a župan a podišla som k umývadlu.

Na zubnú kefku som si naniesla pastu a strčila si ju do úst. Priamo predo mnou bolo zrkadlo. Nevidela som v ňom nič a tak som rukávom župana utrela rosu čo sa na ňom nahromadila.

   Zo zrkadla na mňa civelo nevysoké hnedooké a hnedovlasé dievča. Nebolo ničím zaujímavé. Bolo až neobyčajne obyčajné. Na dievča malo až príliš ostré , hlboké črty a úzke čelo.. Mokré vlasy jej sotva siahali pod plecia. Pod obyčajnými hnedými očami mala tmavé kruhy - dôsledok včerajšieho plaču. Popod úzkym nevýrazným pehavým nosom sa tiahli ešte nevýraznejšie pery, z ktorých vytŕčala zubná kefka a pena od zubnej pasty.

    Sklopila som zrak.

Viem, že nie som pekná..... Ale prečo ma Boh musí  trestať až takto?

    Rýchlo som si umyla zuby a vyšla som z kúpeľne. V dome bolo ešte stále ticho. Potichu som sa vrátila do izby, kde som sa prezliekla a očesala si vlasy. Skúmavo som sa pozrela na hodinky na nočnom stolíku.

      6:44

    „ Do 7 mi nestihnú vyschnúť,"  začala som prešľapovať z nohy na nohu. Napadlo mi, že si ich môžem vysušiť, ale ako naschvál som nemala fén a v kúpeľni som si žiaden nevšimla.

 Rozhodla som však o tom presvedčiť. A tak som znovu potichu prekĺzla do kúpeľne a prehľadala každú možnú skrýšu.. Na moju smolu som však nenašla nič. Skepticky som ešte raz prebehla pohľadom skrinku nad umývadlom. Nikde nič.

    Neostávalo mi nič iné len sa opýtať Michaela alebo Alex kde ho skrývajú.

   Chvíľku som pred ich dverami len nečinne stála a uvažovala nad iným riešením, ale keďže ma nič nenapadlo premohla som sa a zaklopala som. Netrvalo dlho a dvere sa otvorili. Objavila sa v nich už vysmiata Alexandra.

      „Óó, Emma, ty si už hore?" neskrývala prekvapenie.

      „No hej," mykla som plecom , „prepáč ak vás vyrušujem len som sa chcela opýtať, či by si mi nepožičala fén? Akosi som ho nevedela nájsť v kúpeľni."

     „Samozrejme," na okamih sa stratila znovu za mohutnými dverami. „Nech sa páči," podala mi  ho, „vieš nemôžeme ho nechávať v kúpeľni, odkedy Patrik chcel zistiť či bude fungovať aj po tom ako ho spláchne." Schuti sa zasmiala a ja tiež. Nenapadlo ma, že aj takáto roboticky dokonalá rodinka môže mať takéto obyčajné problémy.

    „Keď ho už nebudem potrebovať prinesiem ti ho," ubezpečila som ju.

    „Pokojne ho môžeš nechať v kúpeľni. Len ho prosím ťa daj na najhornejšiu poličku v skrinke. Našťastie na tú ešte tí malý diabli  nedočiahnu," znovu sa na mňa sprisahanecky usmiala.

    „Dobre teda," obrátila som sa na odchod.„Aaa, Alex?"

    „Áno?"

    „Ďakujem," tentoraz som sa na ňu usmiala ja.

Na tvári sa jej vyčaril široký vrúcny úsmev. „Nemáš za čo, zlatko!" Na to už zmizla za dverami.

Pousmiala som sa. Musela som uznať, že je milá.

Ale i tak je robot....aj keď teraz trochu ľudskejší.

  Po vysušení vlasov a kompletnej, čiže žiadnej, úprave som sa presunula do jedálne. Tam na mňa už čakala celá rodinka.

„EHM, dobré ráno," pozdravila som pri stole.

„Dobré ráno," trojzvučne zvolali kloníky pri stole.

„Dobré!" stroho sa ozvalo od čela stola.

„Dobré, zlatko!" pozdravila ma Alex, pričom nalievala myslím si, že Marcovi mlieko do pohára. Michael na ňu spomedzi noviny škaredo zazrel. Nemohla si nevšimnúť jeho nahnevaný pohľad. Namiesto toho, aby sa mu začala ospravedlňovať, čo som si pôvodne myslela, že urobí sa  na mňa len milo pozrela a naliala mlieko aj mne.

Usmiala som sa na ňu.

Páči sa mi!

Poslušne som sa usadila za stôl a začala si natierať žemľu maslom.

„Tak čo Emma tešíš sa do školy?" opýtala sa ma po chvíľke Alex keď aj ona zasadla pri stôl.

„Ani neviem. Vieš, ja už som toľkokrát vystriedala nové školy, že už som v tom pomaly odborník. A nástupy do nich mám už v malíčku," neodoprela som si uštipačnú poznámku, pričom som si s úsmevom krájala na tanierik krásne zrelú rajčinu.

„ Tak do tejto sa snaž začleniť dobre lebo do nej budeš chodiť ešte zopár rôčkov," sypala si do kávy cukor.

Hádam si len nemyslia, že u nich budem bývať „zopár rôčkov"?

Zvyšok raňajok prebehol pokojne. Nenaskytla sa mi už žiadna príležitosť napadnúť Michaela.

„Drahý, vezmem dnes do školy deti ja?" spýtala sa Alex, keď sme spratávali zo stola.

„Áno, prosím ťa. Ja sa musím zastaviť ešte u Prisonovcov pre tú ich poistku.

Michael pracoval ako poisťovák vo firme Ebott. A už dlhšie sa pokúšal presvedčiť ich o tom, že práve on je hodný stať sa ich spoločníkom. „Žiaľ", zatiaľ neúspešne!

   Z domu sme vyrazili niečo po pol 8.

    Nastúpili sme do malého peugeotu striebornej metalízy.

„Prosím, pasažierov o pripútanie! O chvíľku odlietame" oznámila za volantom Alex. Deti sa so smiechom pozapínali a mohli sme vyraziť na cestu. Prešli sme cez tri ulice a boli sme pri Millerovej strednej škole.

   Millerová stredná škola sa nachádzala v priestoroch bývalého mestského úradu. Presťahovala sa sem pre 5 rokmi keď jej staré priestory za nešťastných príčin zhoreli. Povrávalo sa, že školu podpálili neznámi študenti.

Pôvodne sa na toto miesto mala presťahovať len dočasne, ale napokon jej tunajšie priestory natoľko vyhovovali, že tu zostala nastálo. Tehlova budova s asi milión oknami zaberala polovicu ulice a chodili do nej všetky miestne decká.

„Konečná, slečna," spevavo zvolal môj osobný šofér.

S úsmevom som vystúpila z auta. Vcelku  som sa potešila, že túto rozprávkovú cestu som prežila bez ujmy na zdravý.

„Zlatko, väzmi si toto," podala mi hŕbku papierov cez okienko auta.

„Čo to je?" Poslušne som si ich vzala.

„Nejaké tie brožúrky o škole, rozvrh hodín a inštrukcie kde nájdeš triedy," v skratke ma oboznámila z obsahom papierov.

„OH, vďaka."

„Tak teda mi zdvíhame kotvi. Papa!"

A už jej nebolo.

Zmetene som sa poobzerala po okolí. Všade sa to tu hemžilo deckami okolo mojich rokov. Zahľadela som sa skúmavo do papierov. Mala by som mať prvú hodinu matiku v učebni V32.

 Hm, mala.... len či do nej aj trafím.

Netrvalo dlho a ocitla som sa v tej správnej triede. Bola som na svoj mini úspech ohromne pyšná. Sadla som si do prvej voľnej lavici a vytiahla si môj provizórny zošit. Postupne sa trieda začala napĺňať študentmi a netrvalo dlho a do triedy sa vovalil aj zavalitý, plešatý trochu neporiadny učiteľ. Z malej aktovky mu vytŕčali kúsky papierov. Horlivo si čistil škvrnu od kávy a to pomocou svojej narýchlo uviazanej kravaty.

„ Posaďte sa, študenti," poobzerala som sa nikto sa ani nepohol zo svojho miesta. Dokonca si ani nevšimli, že je profesor prítomný a ďalej rozoberali svoje zážitky a problémiky.

„ Nesľúbil som vám na dnes test?" zmetene sa prehraboval vo svojej neusporiadanej aktovke.

„NIE!" všetci zborovo zvolali a ďalej rozoberali  svoje.

„OH, tak to bolo asi v inej triede," zatvoril si kufrík a ako švihnutím prútika sa otočil k tabule.

Nezmyselné hieroglyfy čo na ňu čarbal nedávali zmysel. Na začiatku som sa pokúšala zaznačiť si ich, ale napokon som sa vzdala a zadívala sa von oknom.

Asi po pol hodine intenzívneho sledovania vtáčieho hniezda na strome ma prerušilo čosi hlučné. Obzrela som sa za tým zvukom až k dverám. Tie boli dokorán otvorené, ale nikoho v nich nebolo. Ani nie o sekundu som zbadala na zemi čosi malé a dosť neogabané ako sa pokúša zožviechať z dlážky.

„ Pre pána kráľa, Piggy! Skoro sme zinfarktovali," povedalo dievča za mnou.

„Slečna, Grigorová, sadnite si!" ozvalo sa spred tabule.

„Jasne, jasne," zahlásilo to milé čudne farebné dievčatko medzi dverami.

Táto Piggy, ako ju nazvalo to dievča za mnou, bola malá čiernovlasá Japonka s neskutočne zaujímavým farebným účesom. Na jednej strane mala vlasy skoro úplne krátke, ale na druhej zas dlhé až po bradu . Na ofinke mala tri farebné pramene.

Nič také som doteraz nevidela a to som už zažila naozaj všetko.

 Oblečené mala široké rifle, ktoré by jej bez dvoch čiernych trakov (takých ako sme nosili keď sme mali asi 6) padli. Na čiernom tričku veľkými farebnými písmenami napísane I LOVE BEER.

Pobavene som ju sledovala ako sa presúva cez lavice až ku mne. Usadila sa priamo predo mňa.

Netrvalo ani minútu a už sa ku mne otočila.

„ Počúvaj ty si tu nová, že?"

„Hej," pobavene som na ňu hľadela.

„Teší ma ja som Piggy," podala mi malú rúčku a čakala kým jej ňou potrasiem. Pousmiala som sa a podala som jej moju ruku.

„Teší ma! Ja som Emma."

„ Tak čo? Už si sa stotožnila zo životom na tejto škole? Lebo ak nie ja ti pomôžem," milo na mňa pozrela a žmurkla na mňa.

Zasmiala som sa a z radosťou som prijala jej ponuku.

Zvyšok hodiny sme sa rozprávali. Dozvedela som sa ako to „funguje" na tejto škole. Vraj keď budem mať šťastie prejdem až k maturitám bez toho, aby si ma tu vôbec niekto všimol, ale keď nebudem mať toľko šťastia napadnú ma miestne hyeny. Takto milo označila Piggy všetky bohaté decká, ktoré si myslia, že im patrí svet.

„Celé je to tu o tom kam sa začleníš," vravela mi keď sme prechádzali po chodbe cez prestávku do ďalšej učebne.

„Tamto sú pipky," ukázala na skupinku pekných dievčat, ktoré horlivo sledovali svoj odraz v zrkadlách. „To sú tupé hlavy," ukázala na skupinku chalanov čo si nekontrolovateľne búchali päste, hlavy alebo rovno celé telo do železných  školských  skriniek. „ Nechápem ako sa im darí prechádzať," zasmiala sa a pokračovala ďalej. „ To sú huliči, šlapky, boháči, kockaté hlavy, komixáci, punkery....." a takto by pokračovala do nekonečna keby som ju nezastavila.

„A kto je tamto?" kývla som hlavou k skupinke na schodoch..

„Aaa, svorka," zahlásila hneď ako sa uistila koho mám na mysli. „Je to zvláštna skupinka. Volám ich tak preto, že sa správajú ako  svorka zvierat. Nikam sa nepohnú bez seba. Je to moje najoriginálnejšie pomenovanie. Dokopy nemali spoločné nič. Len zrazu spolu začali chodiť. Tá vysoká ryšavo vlasá na kraji," okamžite som ju zbadala," volá sa Mia a ešte donedávna patrila  k pipkám, ale ako náhle dovŕšila 17 rok pridala sa k skupinke."

 Krásne vysoké ryšavovlasé dievča sa doširoka usmievala na chlapcov v skupinke. Zamatovo hnedá pokožka bez jedinej chyby sa leskla životom a šťastím. Nezbedné očiská upierala raz na jedného a raz na druhého. Malý úzky noštek sa priam strácal medzi očami a dokonale vykrojenými perami. Azda na sebe nemala ani za máčik mejkapu, no i tak vyzerala ako dievčatá vystihnuté z obálok časopisov. Štíhle krásne telo nechávala vyniknúť v úzkych pletených šatočkách bez ramienok. Každý chlapec v miestnosti by dal aj pravú ruku za to, aby mu venovala čo i len jeden úsmev či dotyk. Takto hriešne dokonalé dievča som ešte nevidela. Bola ako prízrak ba čo.... bola ako anjel.

 „ Neviem prečo ale odvtedy sa k ním pridala sú nerozlučný." Prerušila ma Piggy. Prikývla som, aby vedela, že ju počúvam aj keď to tak nebolo. Prinútila som sa nepozerať sa na krásnu dievčinu pri schodoch a sústredila som sa na Piggin výklad. „Ten vysoký, čiernovlasý chalan uprostred je Tom Scott. Pred rokom patril k futbalistom a bol predsedom školnej rady," zadívala som sa na spomínaného chlapca.

   Hlboké črty tváre, krásne vypracované telo čo sa nedalo zaprieť aj cez hrubý hráškovozelený sveter. Neskutočné havranie vlasy, plné krásne vykrojené pery a tie neuveriteľne prenikavé hnedé oči tvorili ešte dokonalejší celok ako to spomínané pôvabné dievča predtým.

Nevedela som od neho odtrhnúť oči. Chuderka  Piggy sa mi pokúšala objasniť aj osud ďalšieho v skupinke, ale moje podvedomie sa dávno sústreďovalo na niečo iné. Sústredila som sa len na jedného chlapca s zelenom svetri a voľných nohaviciach.

Plánovala som ho takto nenápadne sledovať až kým nezájde do nejakej učebne, či za najbližší roh. Ale moje plány narušilo niečo nečakané..........

...... V najmenej očakávanú sekundu uprel tie svoje popolavo hnedé okále ku mne akoby cítil, že ho niekto sleduje. Okamžite by som uhla pohľadom keby šlo o niekoho iného, ale pri ňom... som toho nebola schopná. Bola som ako zhypnotizovaná, zbavená akejkoľvek vôle a kontroly nad sebou. Nedokázala som sa ani pohnúť a tak som len hľadel do tých hlbokých múdrych očí.

Napodiv, ani on neuhol pohľadom. Zamyslene sa mi zadíval do mojich úzkych a ničím zaujímavých očí. Takto pomedzi desiatky ľudí na chodbe sme na seba hľadeli ešte dobrých pár minút. Nevedela som ako, ale jeho pohľad ma tak hrial a prinášal mi pokoj. Bol ako vzduch po daždi, čistý a ničím nenakazený. Dokázala by som sa do nich pozerať azda celý zvyšok život a neľutovala by som ani jednu minútku.

Mojich pár neskutočne krásnych minút prerušilo hlasné zvonenie zvončeka na hodinu. Strhla som sa a prerušila som to neviditeľné puto, čo ma viazalo k tomu nádherne upokojujúcemu pohľadu.

Sklamane som sa vrátila do reality.

„....keď si to tak berieš mal pravdu, ale ako som to ja mohla tušiť?" Vysvetľovala mi o stošesť  moja nová kamarátka. Zamyslene som vstúpila s bľabotajúcou Piggy do ďalšej učebni.

Teraz by mala nasledovať ekonomika, ale pravdupovediac mi to bolo ukradnuté. Jediné čo mi v tomto okamihu zamestnávalo rozum meralo asi 190cm, bolo v zelenom a malo tie najkrajšie popolavo hnedé oči na zemi. Zasnene som preplávala miestnosťou a sadla si do lavice pri okne. Piggy s buchotom okupovala lavicu predo mnou. Ako som sa za krátku chvíľu strávenú s ňu dozvedela skoro všetky hodiny máme rovnaké. 

„Predstav si," s úžasom v tvári mi vykladala, „ dnes ráno keď som prišla do školy..." odmlčala sa a zahľadela sa pri dvere. zdalo sa mi to neobvyklé  a tak som sa i ja zahľadela k dverám.

Stál tam on!

 Srdce mi začalo rozpačito byť. Okamžite som odvrátila pohľad. Nemienila som znovu padnúť do toho trápneho tranzu.

Určite sa ma prišiel spýtať či som vyšinutá!

„To nie je možné!" Pohoršene  zahlásila Piggy. „Čo tu robí?" neodvracala zrak od dverí.

„Tak asi tu má hodinu," povedala som pošepky, aby som na seba nepútala príliš pozornosti.

„Nie, na milión percent viem, že nemá. Je v inej skupine. Asi sa len pomýlil," mykla plecom a zahľadela sa na mňa.

„Prečo ťa to tak  trápi? Nie je jedno kde chodí?" šepkala som naďalej.

„Je len .. zaskočilo ma to!" Odmlčala sa „A prečo šepkáme," pošepkala dodatočne.

„HM, Lebo sa nám chce," povedala som trochu hlasnejšie.

 „AHA," nechápavo hlesla.

„Postavte sa, študenti!" ozvalo sa pri učiteľskom stole.

Ekonomiku ma učí profesorka McMilenová- najväčšia sekera na škole. McMilenka, ako je nazývaná medzi študentmi, bola drobná Hispánka z nepriateľským pohľadom a malými perami, ktoré ešte ku všetkému stále špúlila. Vyžaroval z nej rešpekt a strach.

 Poslušne som sa postavila a na jej povel znovu posadila.

„Dnes si preskúšame naše znalosti a dáme si menší maturitný test," v triede nastal šum. „Upokojte sa," pokračovala, „nie je to na známku a ako tak vidím, ani tu nemám dosť materiálu," očami prebehla po triede. „Takže si urobíme skupinovú prácu. Rozdelím si vás do menších skupiniek nech predídem vyrušovaniu. Takže:" vzala si do rúk malý notesček „ Salač, Pinka a Mottl sú jedna skupina. Grigorová, Scott a Petersonová druhá...."

„Super sme spolu," otočila sa ku mne v zlomku sekundy Piggy. „Ale je s nami aj..."

„Dámy," prerušil jej myšlienkový pochod hlboký hlas za mnou. Po celom tele sa mi objavila triaška. Pomaly som sa otočila a želala si nech ten hlas nepatrí tomu komu myslím. A po pravde si aj želám, aby patril.

Na moje nešťastie to bol práve ten jediný koho som si priala vidieť. Stál nado mnou a sústredene mi hľadel do tváre. Sklopila som zrak a sústredila sa na pero čo som kŕčovito zvierala v rukách.

„Tak si prisadni! Alebo chceš celý čas stáť?" nezdvorilo ho prizvala Piggy. Dokonca keď si sadal znechutene prevrátila očami.

„Ak je potrebné spojte si stoly a začnite pracovať," na našom stole skončila hrúbka papierov zopnutá dokopy. „Nezabudnite sa podpísať, hotové práce odovzdávate na konci druhej hodiny. A nechcem počuť žiadne vykrikovanie správnych či nesprávnych odpovedí. Je to len na overenie vašich znalostí," prísne zo seba prskala vety profesorka.

„ Tak pustime sa do toho banda," zavelila Piggy a prečítala nahlas prvú otázku. „Hm, tak neviem ako vy ale nemám ani potuchy čo tam ma byť," priznala sa a neveriacky krútila hlavou.

„Je to A," zborovo sme zahlásili ja a Tom.

Piggy na nás prekvapene pozrela a zakrúžkovala možnosť A.

„Takže ďalej. Ako delime..."

Doteraz som neprestávala hypnotizovať lavicu, ale nevedela som odolať pokušeniu a kútikom oka som pozrela na chlapca po mojej pravici.

Zarazila som sa!

Hneď som narazila ma jeho prenikavý pohľadom. Potichu som preglgla a odvrátila sa.

O čo mu ide? Chce mi azda vrátiť to na chodbe?

„Podľa mňa je to B. Je to jediná rozumná alternatíva," prerušila moje myšlienky spolupracovníčka.

„Nie je to D," rázne zahlásil Tom .

„Nemyslím si to! Takmer som si istá, že to je B!" Trvala na svojom  „Emma, čo si myslíš ty?"

V tom momente som nemala potuchy o čo sa jedná.

„Hm, ukáž nech si to prečítam ešte raz," vzala som si od nej zopnuté papiera a dôkladne si prečítala otázku. „Je mi ľúto Pigg, ale je to na 100% D!"

Urazená priateľka mi vytrhla papiere z rúk a prečítala otázku ešte raz. „Tak mi to vysvetli!"

Tom konečne odlepil svoj pohľad z mojej tváre a povýšenecky pozrel na Piggy. Podľa jeho tváre a pohľadu sa chystal vyrukovať s nejakým stručným vysvetlením. Pričom by s chuderky Piggy urobil hlupaňu.

A to som nemohla dovoliť. Nie mojej priateške!

„Pigg, podľa príčin vzniku inflácii rozlišujeme: dopytovú a nákladovú. Pravda?" počkala som až kým prikývne a pokračovala som. „Tak ak máme určiť infláciu, ktorá je menšie zlo vyberiem si tú, za ktorú môže nadmerný dopyt, nie?"

„Ahaaaa," zvolala šťastne. „Takže D- dopytová inflácia." Hrdo zakrúžkovala poslednú možnú odpoveď.

Spokojná, že som pomohla kamoške som letným pohľadom pozrela na zamysleného Toma. Práve teraz keď som bola pripravená na jeho hlboký pohľad pozeral do zeme  a nebol mysľou prítomný.

    Zvyšok prvej hodiny sme prediskutovali väčšinou len ja s Piggy. Tom sa nezapájal do diskusie a len zriedka kedy prikývol. Za jednu hodinu sme stihli vyplniť trištvrte otázok a boli sme na seba právom hrdý, pretože niektorý nedokázali prísť ani k polovici.

„Odovzdajte mi práce. Rozdám vám ich na začiatku ďalšej hodiny. Nechcem aby ste mali pokušenie a opravili si odpovede cez prestávky," oznámila pred koncom McMilenka.

„ Pre pána kráľa robí s toho ale vedu!" pohoršene šepla Piggy keď podávala papiere spolužiačke.

„ Slečna Grigorová, poďte prosím so mnou. Mám pre vašu mamu tie papiere, o ktoré ma poprosila," zjavila sa jej za chrbtom McMilenka.

„Áno, pani profesorka!" S vyplašeným pohľadom sa postavila z miesta a melodramaticky na mňa prosebne pozrela. Neubránila som sa smiechu.

„Takže, ty si sa sem niekde do okolia  prisťahovala?" Táto otázka ma zasiahla ako guľka. Zmätene som pozrela na osobu, ktorá mi ju položila.

„EHM, áno," podarilo sa mi zo seba dostať.

Už znovu to robí. Znovu na mňa upiera tie  svoje božsky krásne oči.

„A kam?" oprel sa o operadlo stoličky a zo záujmom čakal na moju odpoveď.

„Na Valtonovu," nesmelo sa mi vydierala odpoveď s úst.

„Ale čo? Tam býva miestna smotánka."  Znechutene pridal dôraz na posledné slovo.

Presne som tušila na čo naráža. Na podobných uliciach to funguje ako v inej galaxii. Každý sa tam hrá na dokonalého.

„ He, dá sa to tak brať," opäť som začala nekontrolovateľne zvierať pero. „Ale nie všetci sú taký!"

Pevne som sa rozhodla odolať jeho pôvabnému pohľadu.

„A ty si?" kútiky úst sa mu roztiahli do širokého úsmevu.

„Samozrejme, že áno," zasmiala som sa a tiež som sa oprela o operadlo stoličky.

Pomaly som ani nežmurkala. Sústredila som sa nepodľahnúť a zostať v pokoji.

„Aháá," s chuti sa zasmial na mojej odpovedi. „Inak ja som To