Musíme si pomáhať

Obloha bola  oranžová od zapadajúceho slnka. Stana sedela na balkóne a vyžívala sa v tom. Zahľadela sa na horizont, a v myšlienkach sa vracala do čias keď bola malá. Vrátila sa do čias keď mala sedem rokov. Vždycky si pri spomínaní vráti v myšlienkach k svojej mame. Pamätala si ako jej hovorila že jej to zapadajúce slnko lezie na nervy. Ale čím bola staršia tak tým sa jej západy slnka  čoraz viac páčili.

Zo snívania ju prebral telefonát od kamarátky Eriky. 

„Ahoj, ako sa máš , čo robíš?" opýtala sa Erika zadýchaním hlasom. Stana zagúľala očami, lebo vedela že bude chcieť ísť von „ No ja som bola na balkóne a pozerala sa," vzdychla si.  Erika jej hneď na to povedala: „ Aha, nešla by si so mnou na chvíľku von potrebujem sa o niečom porozprávať," povedala naliehavo.

„ Dobre tak za desať minút pri zastávke," vzdychla a poškriabala si temeno lebky.

„Ďakujem, si strašne zlatá," zložila.

Super, a mám po kľudnom večere. To som teda fakt zvedavá čo ju trápi, keď som potrebovala od nej pomôcť so sťahovaním tak sa na mňa vykašlala. Ach jaj.  pomyslela si.

Stana už čakala na zastávke desať minút a slnko na ktoré sa tak rada pozerala už zapadlo.  Fajčila cigaretu prešľapovala na mieste. Počula ako opätky klopkajú o chodník pozrela sa na chodník a v diaľke videla postavu ktorá sa podobala na Eriku.

Preboha, to čo má na sebe ? pomyslela si. Však vyzerá ako prostitútka. Zahodila ohorok a išla jej na proti.  „ Preboha, to čo máš na sebe..." zadívala sa  „...to čo sa ti stalo?" chytila ju za ramená.  Erika mala rozťatú spodnú peru, mokre vlasy a do poškriabané líce. Oči mala sklopené a pozerala sa do zeme. Ulica bola prázdna.  „ Clo to más v tom ruksaku?" opýtala sa Stana.

„ Oblečenie," povedala jej Erika. „ Pôjdeme ku mne domov a tam sa prezlečieš, a povieš mi čo to robíš, lebo mne sa to nezdá," Stana ju stále pevne držala za ramená.

„Nie, k tebe nie, tam je to nebezpečné," pozrela sa na Stanu, a slabo sa usmiala. Stana ju pustila nechápavo pozerala na Eriku. „Ako nebezpečné? Nechápem."

„Poďme si sadnúť do krčmy. Tam ti to všetko porozprávam," navrhla Erika.  Celú cestu do krčmy si nepovedali ani slovo. Keď už boli v krčme Erika išla na záchody sa prezliecť a Stana išla medzi tým objednať pivá. A kúpila si balíček cigariet.

Sadli si do kúta miestnosti pri okno. Stana ponúkla Eriku cigaretou. Stana si dala dlhý šluk a sledovala Eriku. Naklonila sa bližšie k Erike. „ Tak čo sa ti stalo," pozerali si s Erikou do očí.  „Vieš ako som ti hovorila o tom chlapíkovi z Rakúska." Stana kývla hlavou. „ Tak zo začiatku, keď som s ním bývala tak som si myslela že je to ten pravý, ale opak je pravdou. Všetko sa zmenilo po troch mesiacoch. Keď prespával u mňa tak býval agresívny. Keď som sa ho pýtala čo mu je, tak bol ticho." Erika si potiahla s cigarety a pokračovala „ Potom to išlo so mnou dole vodou, zobral mi všetky doklady, vyhrážal sa mi smrťou. Prikladal mi pištoľ ku spánku." Erike už sa tlačili slzy do očí.  „Po troch mesiacoch, som tie doklady našla a zdrhla som spať na Slovensko s tým že budem mať od neho pokoj, ale po pol roku si ma našiel."  Stane behali zimomriavky po tele s toho čo jej hovorí najlepšia kamarátka.

„A vieš keď si mi volala že potrebuješ pomôcť so sťahovaním. Tak vtedy som išla k tebe a keď som už zabáčala na tvoju ulicu tak sa za mnou zastavilo auto. Hodil mi na hlavu handrové vrece a stiahol ma do auta. " Stana dopíjala pivo a fajčila cigaretu.

„ A čo sa ti stalo dneska?"

„ Dneska zasa prišiel ku mne. Vieš, ten hajzel skurvený si dal urobiť kópiu kľúču od môjho bytu. Asi dvadsať minút pred tým ako som ti zavolala, tak sa ma pokúsil znásilniť. Ja som ho udrela kvetináčom do hlavy. Rýchlo som sa poobliekala a utiekla som z toho posraného bytu."  Krčma sa pomaly vyprázdňovala. Objednali si ďalšie pivo a zapálili si. Sedeli potichu Stana rozmýšľala  ako pomôže Erike.

Do krčmy prišiel chlapík, ktorý odhadom mohol mať tridsaťpäť rokov. Na sebe mal čierne tričko, modré obtiahnuté rifle a nohách mal obuté topánky s krokodílej kože. Vyzeral ako normálny muž, ale v tej chvíli  nebolo na ňom nič normálne. A hlavne keď tam prišiel s rozbitou hlavou a krvavou tvárou.

Stanu zamrazilo. Rýchlo chytila Eriku za ruku a naklonila sa k nej.

„ Teraz sa ani za boha neotáčaj," Povedala Stana. Erika stratila poslednú farbu tváre „Prečo?"

„ Lebo je tu asi ten tvoj Rakušák," odpila si z piva a jednou rukou držala Eriku za ruku. Stana ho stále sledovala. Stál pri pulte a rozprával sa s barmankou, ale tá sa tvárila že mu nerozumie.  Erika sa triasla, bolo jej nevoľno. Rakušak sa stále pozeral po miestnosti, Stana s Erikou sa modlili aby si ich nevšimol. Oči padli presne tam kde sedela Erika so Stankou. Keď sa Rakušak postavil zo stoličky Stana silnejšie stískala Erikinu dlaň. „ Erika počuj on sem asi idem a usmieva sa na mňa," hovorila na Eriku tak aby sa jej pery nespájali. „ Nie, Nie, Stanka pomôž mi. Bože už počujem jeho topánky."