Oddelenie vrážd. 8. kapitola: Peklo? To je slabé slovo

V ten deň bola vonku pekelná páľava. Akoby k nám peklo bolo omnoho bližšie ako inokedy. Cesta na určenú adresu prebehla v úplnej tichosti, hoci sa napätie medzi nami dvoma dalo krájať. Konečne sme dorazili. Čulenova bola dlhá ulica, po oboch stranách vystavaná rodinnými domami. Pôsobila pokojne a nanajvýš bezpečne, o čom svedčila aj skutočnosť, že len máloktorý dom bol ohradený plotom. Výnimkou nebol ani dom, ktorý sme mali skontrolovať.

„Vyzerá to tu pokojne," ozval sa Ondrej, keď sme dorazili. Ticho som súhlasila. Poobzerala som sa naokolo a uvedomila som si, že náš príchod nikto nezaregistroval, nikto s údajných sťažujúcich sa neukázal. Taktiež ma prekvapilo, že na mieste okrem nás ešte nebola žiadna hliadka.

„Ktože sa to mal sťažovať?" ozval sa opäť.

„Zrejme niekto miestny...." odmlčala som sa a pomaly som pristupovala k domu. „Vraj neznesiteľný zápach, ktorý sa šíri z tohto domu."

„Čudné," vravel a zhlboka sa nadýchol. „Nič necítim. Vy snáď áno?"

„Nie," odvetila som okamžite. Vzduch bol horúci, ale čistý.

„Rodina Straková," čítal na zvončeku.

„Nevyzerá to tu ako u niekoho kto je dlhodobo preč," vravela som hľadiac na upravený trávnik. Mojej pozornosti neunikla ani prázdna poštová schránka a kvety, ktorých pôda bola vlhká, i keď už dlho nepršalo.

„Podľa všetkého to tu niekto udržiava v dobrom stave," ozval sa opäť Ondrej skúmajúc okolie domu, zatiaľ čo môj pohľad padol na masívne vchodové dvere. Honosné dvere zo zlatou kľučkou vyzerali takmer nedotknuto. Akoby sa nikdy predtým neboli používali.

Napriek tomu bolo na nich niečo, čo ich odlišovalo od iných. Niečo, čo spôsobilo, že mi po chrbte prešli zimomriavky. Tesne nad kľučkou bolo vyrazené rímskym číslom, číslo dva.

Pravou rukou som automaticky siahla po zbrani. Druhou rukou som vybrala z vrecka papierovú vreckovku.

„Poručíčka?" priskočil ku mne Ondrej.

„Zavolajte posily," prikázala som mu hlasom. „Hneď!" dokončila som tónom, ktorému sa ani on nedokázal postaviť.   

Jemne držiac vreckovku som stisla kľučku. Dvere sa otvorili. Srdcom mi preletela bolesť so skutočnosti, že som ani neočakávala, že ešte budú zamknuté. Ocitla som sa na veľkej chodbe s nábytkom prikrytým bielymi plachtami, zrejme aby sa uchránil pred zbytočným vrstvením prachu. Dom bol zvnútra omnoho priestrannejší ako sa zvonku zdal. So zbraňou pevne uchopenou v rukách a s očami dokorán som prešla ku schodom, ktoré viedli na poschodie.

Vzduch bol z kroka na krok ťažší a menej znesiteľný. Po poslednom schode mi do nosa udrel až ochromujúci zápach, šíriaci sa z otvorenej izby najvzdialenejšej od schodiska. Zovrelo mi žalúdok, no kráčala som ďalej. Zastavila som sa až na prahu izby, do ktorej na rozdiel od ostatných kútov domu prenikali slnečné lúče.

„Preboha," zašepkala som, keď som si konečne uvedomila, na čo sa vlastne dívam.

Každý kúsok nábytku bol aj tu prikrytý bielou plachtou, okrem veľkej manželskej postele uprostred.  Podišla som k nej. Na krvou nasiaknutej posteli ležalo nahé telo Kristíny Cínovej.

Od prvej obete sa líšila hneď v dvoch prípadoch. Prvá, hlavu nemala rozmliaždenú. Druhá, bruško nebolo nedotknuté. Práve naopak, zdobila ho obrovská čerstvá jazva ešte zo štichmi.

Navyše na otázku: „čo sa stalo s dieťaťom?", by nikto nemusel dlho premýšľať nad odpoveďou. Držala ho v náručí. Nevinné päťmesačné stvorenie nehybne ležalo svojej matke na prsiach, zatiaľ, čo ho ona jednou rukou jemne objímala.    

„Poručíčka?" ozvalo sa mi za chrbtom. Ondrej mi už bol v pätách a postupne aj niekoľko ďalších kolegov. Nechýbal ani Tomáš, ktorý sa s nijakým prejavom ľútosti pustil do práce.

Neprekvapilo ma to. Pri takomto druhu práce si jednoducho nemohol pripúšťať akékoľvek emócie.

Predrala som sa na čerstvý vzduch. Nervy som mala napnuté na prasknutie a žalúdok? Ten som mala v jednom kole. Bohužiaľ som nikdy nepatrila k ľuďom, ktorí boli schopní zastaviť príval silných emócií. Vonku ma čakalo ešte väčšie peklo. Húkajúce sirény priviedli záujem okolitých ľudí. Navyše sa tam objavili aj rôzne médiá. Nevšímajúc som chcela ujsť, čo najďalej od toho všetkého, ale nepodarilo sa.

„Poručíčka Hanová!" skríkol na mňa čísi hlas. Dodnes ma prenasleduje tón toho hlasu. Bol to prekvapený, vydesený a zároveň znepokojený výkrik. Patril Ivete Cínovej, matke, ktorá už pár dní márne čakala na správy o svojej dcére a nenarodenom vnúčati.

Pozrela som sa jej smerom. Ako náhle som jej pozrela do očí všetko pochopila. Nohy sa jej podlomili. Vedela som, že ak by okolo nej nestál nikto, kto by ju nepodoprel určite by sa zviezla na zem.

„Je mi to veľmi ľúto," povedala som takmer nečujne.

„Moja dcérka! M-moje dieťa!" znelo mi v ušiach celú cestu do kancelárie.