Oriešok

Z upotenej sály nám niečo pred polnocou podarilo dostať von. Chvíľu sme len tak dýchali, pozerali do tmy všade okolo a sušili spotené čelá. Potom som otočil zrak k dievčatám a zľahka nadhodil niečo na rozhovor.

„Už sa to nedalo vydržať, teplo aj na skapanie. Ešte chvíľu a museli by ste ma odtiaľ vyniesť."

„Teplo? Výhovorka! To bude  jedine tým vínom,"  zasmiala sa jedna z nich a zvyšné dve kamošky sa do chichotu ochotne pridali.

Namiesto toho, aby som jej pokus byť vtipnou niečom trefným okamžite odbil, pristihol som sa pri smiechu. Na jej zelených očiach bolo čosi zvláštne a kým sme sa chechtali na môj účet, hľadal som v nich, čo to by to mohlo byť. Volala sa Zuzana Matláková.

Chvíľu sme ešte poklebeteli o škole, o tom ako sa im školský ples zatiaľ páči a keď sme vyčerpali aj to, januárová noc nás opäť zatlačila dovnútra. Z toho dievčaťa som takmer nespustil zrak.

Keď sme sa vrátili dnu, dve baby sa kamsi vytratili a ja som sa ocitol pri stole so Zuzkou. Hoci bol džbán s vínom takmer úplne prázdny, len čo sa mi pozrela do očí, strhol som pohľad na džbán a čumel na to deci vína ako vyšinutý. A ona sa na mňa pozerala stále.

Po chvíli sme sa, ani neviem ako, vychytili na parket. Myslel som si, že som už stihol vytancovať každú zo svojej triedy, ale zjavne som na niečo zabudol. Len čo pustili hudbu, dali mi jej oči konečne vydýchnuť, lebo začiatku sa dosť netaktne dívala na nohy. V tej chvíli mi to však vonkoncom neprekážalo.

   Kým ju zaujímali chodidlá, ja som si zobral na mušku všetko ostatné. Dostať sa oddola nahor po sedemnásťročnom tele v obtiahnutých plesových šatách však trvalo podstatne dlhšie, než som si pôvodne myslel. Keď som sa pohľadom vrátil k tvári, zistil som, že sa mi už nejakú tú chvíľu pozerá rovno do očí.

Čumela na mňa v škole, čumela na mňa na plese, čumela na mňa stále a ja som mal sto chutí ju pustiť a ísť sa nanovo vyvetrať. Sám. Nešlo to. Tancovali sme spolu hodiny a  zakrátko sme na seba boli nalepení tak, že ju moja hruď nútila dýchať v rovnakom tempe, ako som dýchal ja. Nenamietala. Bola šťastná. A ja nervózny.

Sála sa postupne vyľudnila a my sme boli odrazu všetkým na očiach. Toto som si fakt nemohol dovoliť. Okolo druhej sme sa konečne odlepili.

„Ďakujem za tanec Zuzka, bolo mi potešením. Ale ja to už vidím na posteľ. Zatancuj si aj s inými."

„Nie, už nie, ďakujem. Na dnes mi celkom stačilo, pôjdem aj ja. Toľko tancovania... už sa teším do postele," nepustila ma von samého.

Na posteľ sme to videli obaja. Horší scenár som si ani nevedel predstaviť.

Zadychčaní sme odtiaľ kráčali domov tesne vedľa seba. Len ja, ona a dva obláčiky dychu v uliciach mestečka, kde sa nočný život začína a končí okolo deviatej. Čakala, že niečo urobím. Čakala, že čosi... Namiesto toho som vedľa nej kráčal s rukami vo vreckách a slová som nahrádzal vŕzganím snehu.

Dva kilometre som sa mračil na sneh pod nohami, hoci by som ju najradšej hladkal pohľadom znovu a znovu. Na svoje sebaovládanie som mohol byť právom pyšný. Aspoň chvíľku...

Keď sme sa dotmolili až na sídlisko a bol som odhodlaný odprevadiť ju domov, ako sa v noci patrí, a zaželať jej dobrú noc, z ničoho nič som ju schmatol za ruku a dotiahol pred svoj vchod. Tam sme sa bozkávali, až kým sa mi nepodarilo vyloviť z kabáta kľúče, čo mohlo trvať dobrých desať minút. Potom sme odtiahli do bytu dobiehajúc všetko, čo sme cestou zameškali.

O necelú hodinu sme už obaja kráčali k Zuzke, mlčky a odcudzene ako cestou z plesu. Pred ich vchodom sme sa ani nedotkli. Kým sa otočila ku schodom, poslednýkrát sme sa na seba ešte stihli usmiať.

„Dobrú noc, Zuzka."

„Dobrú noc, pán profesor."