Oddelenie vrážd. 9. kapitola - Emócie
http://citanie.madness.sk/view-30537.php
„Áno, pán kapitán," vravela a niečo si poznačila. „Rozumiem, presne o pol hodiny," ďalší zápis. „Hm, poručíčka Hanová?" pozrela na mňa. Najrýchlejšie ako som vedela, som záporne pokrútila hlavou. „Áno, pane. Počkajte moment," dodala a podávala mi slúchadlo. „Prepáč," zašepkala, keď uvidela moje vytrieštené oči.
„Pane?" ozvala som sa.
„Drahá poručíčka," začal pomerne pokojným hlasom, čo ma ešte viac znervóznilo. „Som veľmi rád, že opäť raz počujem váš hlas."
„Prepáčte, ale akosi vám nerozumiem."
„Tak nerozumiete? Vysvetlím vám to. Už som si začínal totižto myslieť, že ste onemeli. Za posledných pár dní som od vás nedostal žiadne nové správy. Jednoducho som si myslel, že nič nové nemáte..." jeho hlas už nebol pokojný, práve naopak. Jeho intenzita sa stále stupňovala. „Ale zjavne som sa zmýlil, pretože len čo zapnem televízor, tak z každej strany na mňa vyletí nejaký nenažratý reportér z najhorúcejšími novinkami o prípade, o ktorom ani ja neviem toľko čo oni! Nie je to smutné, poručíčka?" reval do telefónu.
„Chcela som vám hneď teraz zavolať..."
„Isteže. O tom nepochybujem, poručíčka. Poviem vám len jedno. Máte skutočne šťastie, že som momentálne mimo mesta... a teraz mi dajte k telefónu poručíka Ráza," dokončil.
Po týchto slovách som priam onemela. Dať mu k telefónu poručíka Ráza?!
„Počujeme sa?" ozývalo sa so slúchadla.
„A-áno... počujeme," vykoktala som.
„Dúfam, že s mojou požiadavkou nemáte žiadny problém poručíčka."
„Samozrejme, že nie. Hneď to bude," odvetila som rýchlo. Akýže problém, veď on sa nachádza len na mieste činu, kde som mala byť aj ja, myslela som si. Skutočne žiadny problém.
„Čo sa deje?" pošepla Andreja, vidiac môj zdesený výraz.
No nič Megi. Musíš ísť s pravdou von, preblesklo mi hlavou. Pripravená vyložiť karty na stôl som sa nadýchla práve vo chvíli, keď sa predo mnou zjavil Ondrej a z ruky mi vzal slúchadlo.
„Poručík Ráz," ozval sa automaticky. Miestnosťou zatriaslo. Aspoň ja som mala ten pocit, keď mi spadol kameň zo srdca. Nemo som ho sledovala ako prikyvoval nášmu šéfovi na veci, ktoré som nepočula, ale na moje vlastné prekvapenie som ani netúžila po tom vedieť o čom sa bavia. Ešte stále som sa spamätávala z toho, že sa tam zjavil v pravej chvíli, ba čo viac, že presne vedel, čo sa od neho chce. Musela som si to priznať. Mal u mňa jedno malé plus a nie bezvýznamné akoby niekto doplnil. Napokon zložil.
„A je to tu," ozval sa a pozrel na mňa.
„Čo je tu?!" nechápala som.
„Oficiálne ma poveril vedením vyšetrovania. Váš prístup ho vraj veľmi sklamal, nanajvýš si nemôže dovoliť ďalšie zlyhania," vravel a pomaly okolo mňa prešiel do našej spoločnej kancelárie. Andrea nás mlčky sledovala, ale nenasledovala. Vošla som za ním a zatvorila dvere. „Váš prístup ho vraj sklamal," zopakoval a opäť sa ku mne otočil. „A to ani nevedel, že ste dnes ušli z miesta činu."
Malé plus, ktoré si ešte pred chvíľkou zaslúžil lúsknutím prsta zmizlo.
„Neušla som!" povedala som rázne.
„Tak ste sa vyparili, zmizli. Hovorte tomu ako chcete. Ešte som sa nestretol s vyšetrujúcim policajtom, ktorý odíde z miesta činu skôr ako ho prehliadnu odborníci."
„Verím, že ma o všetkom poinformujete. I keď si nemyslím, že mi poviete niečo, čo ešte neviem," odvrkla som.
„Vážne? Pozrime sa teda na to. Keď ste taká všímavá, tak vám je určite jasné, že ide o toho istého vraha. Značí o tom nie len rímska dvojka vyrezaná vzadu na jej krku, čo ste si určite všimli od prahu dverí, ale aj dôkladne vytrhnuté a zmiznuté zuby obete," vravel a uprene na mňa hľadel. Pod jeho prísnym pohľadom som sa odrazu cítil príliš malá. Odvrátila som tvár. „Nie poručíčka, len sa na mňa pekne pozerajte," jedným krokom podišiel ku mne.
Ruky položil na moje plecia a pevne ich stisol, čím ma prinútil pozrieť mu do tváre.
„Ďalej vám istotne neuniklo, že vrah obeť najskôr rozpáral, vybral z nej dieťa a nechal ju tak až kým nevykrvácala," vravel. Mojich očiach sa odrazila hrôza, ktorá neunikla jeho pozornosti. „Áno, umierala takmer dve hodiny, až potom ju zašil," odmlčal sa. „Ale to ste istotne tiež vedeli." Nevravela som nič. Hlavu som opäť zvesila, pohľadom som prešla po jeho rukách. Pustil ma.
„Ospravedlňujem sa. Neviem, čo ma to napadlo. Jednoducho som od tade musela odísť."
„Všimol som si. Tentoraz to riešiť nebudem, ale nech sa to viackrát neopakuje."
„Áno, sľubujem," povedala som pokorne. Odrazu sa mi vybavilo, prečo som pôvodne išla za Andreou, tak som rýchlym krokom vyšla z kancelárie. Kolega mi bol v pätách.
„Andrea," spustila som. „Zisti mi kto a odkiaľ volal tú sťažnosť o tom zápachu."
„Ale...," začala.
„Je to snáď nemožné?" skočila som jej rýchlo do reči.
„Isteže nie, ale..."
„Tak sa pusť do práce," zaplietol sa aj Ondrej.
„Ale za pätnásť minút mám ísť predniesť vyhlásenie polície pred médiami."
„Nuž, nezostáva ti nič iné, len to za desať minút zistiť," dokončila som.
Nenamietala. Vždy som mala dobrý dôvod na to, keď som ju do niečoho súrila. Inak to nebolo ani teraz a ona to vedela.
„Megi," ozvalo sa mi za chrbtom. Obzrela som sa. Stála tam vysoká žena asi v mojom veku. Inak dlhé blond vlasy mala stiahnuté v konskom chvoste, zatiaľ čo svoje tmavohnedé oči upierala na mňa. Plné pery neprejavovali ani náznak úsmevu, pričom celá jej tvár pôsobila príliš vážne. Bola to poručíčka Belová. Policajtka, ktorá mala na starosť prípad mojej stratenej sestry.
„Daniela?" povedala som prekvapene. Odkedy riešila prípad mojej sestry, ani raz za mnou neprišla s niečím novým. Až teraz.
„Myslím, že už vieme, kto uniesol tvoju sestru."