Najvzdialenejšia lavička

"Ešte bundu... Fajn. Dúfam, že mám všetko. " Narýchlo prebehne očami celý byt a pribuchne dvere. Nezamyká. Veď tam nie je čo ukradnúť. A okrem toho má milú tetu susedu, ktorá dá pozor... Vybehne vchodovými dverami paneláku, ktorý sa pýši efektívnou socialistickou architektúrou a beží. Zastaví sa až po pár desiatkach metrov: "Dnes ne-mu-sím bežať!" Dnešný deň si vyhradila len pre seba. Žiadna práca, žiadny šéf, priateľ je na služobke. Presne vie, čo urobí. V taške si nesie knižku, ceruzku a papiere ( pre prípad, že by ju kopla múza ) a discman s príjemnou hudbou. Sadne si na lavičku do parku, bude myslieť len na Dostojevského hrdinov a možno nakreslí dvojicu zamilovaných hrdličiek túliacich sa k sebe pri fontáne.

Pohľad na ľudoprázdny park jej vyčarí úsmev na tvári. Presne tak si to predstavovala. Prejde k najvzdialenejšej lavičke, uvelebí sa do "tureckého sedu" a vytiahne Idiota. Fantastické! Ticho, pokoj a najmä sama.

Vtom si všimne nejakú otrhanú postavu, ktorá sa knísavým krokom blíži k JEJ najvzdialenejšej lavičke! Posledná nádej, že si sadne na niektorú z desiatich opustených lavičiek, ju definitívne opustí, keď sa postava, teraz už s konkrétnou mužskou tvárou, opýta, či si môže prisadnúť a vyčarí pri tom detsky nevinný úsmev. Klára sa so zamračeným obočím posunie a neochotne zmení "turecký sed" na "kolienka pri sebe". Znova sa pohrúži do knihy a snaží sa odmyslieť si toho človeka vedľa nej, ktorý si spravil pohodlie, vystrel nohy do pol chodníka a dovolil slnku, aby mu ohrievalo tvár. Klára naňho postupne zabudne, vystrie nohy, preloží jednu cez druhú a znova vychutnáva pokoj sobotňajšieho popoludnia.

"A čože čítate? " vytrhne ju zo spoločnosti Leva Miškina vzdialený hlas, ktorý sa však nežiadane stal konkrétnym.

"Ale, nič zaujímavé - Dostojevského, " povie trošku povýšeneckým tónom, otrávená už len myšlienkou, že by rozhovor mohol pokračovať.

Nepokračuje. Muž opäť zatvoril oči a nejaví záujem vyzvedať ďalej. Klára by mala byť spokojná. Nie je. Reakcia či skôr nereakcia toho muža ju zaskočila. Očakávala ďalšie otázky a snahy o nadviazanie rozhovoru a ona by sa tvárila otrávene a odpovedala by úsečne... Čo ak sa ho jej mierne povýšenecká odpoveď dotkla? Chvíľu naňho hľadí, potom do knihy vloží záložku a schová ju do tašky. Už sa jej akosi nechce čítať. Vyberie papiere a začne načrtávať fontánu pred ňou. Nikde žiadne hrdličky, len kamenná socha neidentifikovateľného tvaru, z ktorej strieka voda. Rozhliadne sa okolo seba a hľadá vhodnejší objekt. Snaží sa odohnať myšlienku, aby kreslila chlapa vedľa nej. Rozhodne sa nakresliť niečo len tak z hlavy, ale keď sa tvár na papieri a tá vedľa , otočená k nej začnú nápadne podobať, otočí sa k nemu, sadne si do "tureckého sedu" a pokračuje v kreslení. To sa stáva čoraz detailnejším, chce zachytiť to "niečo", čo sa odráža v tvári na prvý pohľad obyčajného a otrhaného muža.

Posledný detail, posledný ťah. Klára odloží ceruzku. Na čele sa jej leskne pot. Muž sa jemne usmeje, otvorí oči a postaví sa pred ňu: " Želám príjemný deň." Otočí sa jej chrbtom a odkrivká preč. Klára nepohnuto sedí na lavičke a pozerá za ním. Pozrie na kresbu. Pobalí si veci a pomaly kráča domov. Myšlienky má rozhádzané.

Do parku na najvzdialenejšiu lavičku si už nikdy sadnúť nešla. Nikdy už nevidela človeka s tvárou, ktorá na ňu tak zapôsobila. Niečo si z nej však ukradla. Kresba visí v jej izbe a vždy keď sa na ňu pozrie, pocíti niečo zvláštne...