Bezvetrie 3, 4 kapitola

4 Kapitola Plynieme

     Dni plynuli, jemne mi pretekali pomedzi prsty a ja som ich nestíhala zastaviť. Nestíhala – nechcela? Neviem. Viem však, že to bolo ťažké.

Celé to obdobie, ktoré nastalo po tom. Celé to obdobie v ktorom som videla svojich blízkych so strhanou tvárou, ale s obrovskou silou žiť ďalej – lebo niektoré situácie nezmeníme, aj keby sme ako chceli. Už viac sme neplakali, teda aspoň nie tak verejne. Niekedy, keď to na mňa prišlo, šla som sama so sebou niekam, kde ma nik nevidel. Lebo, boli to moje slzy, moje trápenie, môj žiaľ a potrebovala som sa s tým zmieriť sama so sebou. Bez fráz, že čas to vylieči, že to bude dobré. To všetko som už vedela.. Občas som mamu pristihla ako poťahuje nosom, keď vychádza zo sprchy.

   Leto prešlo rýchlo, s Dášou sme v podstate nikam nechodili. Sem – tam na kupko, sem – tam na chaty, sem – tam niekam do ulíc. Pred nástupom na právo mi mama nabalila plnú tašku zaváranín a silno ma bez slov objala. V tom objatí bolo všetko – vedela som to a trochu mi zovrelo hrdlo.

                                                                                                         XXX

     Vždy som túžila vlastniť kaviareň, niekde na rohu ulice, čo by oddeľovala svet uponáhľaných ľudí a tých, čo chceli ten svoj čas občas zastaviť. Bola by to čarovná kaviareň, taká v ktorej ľudia zabudnú na svoje problémy, len sa tešia zo svojej šálky kávy. A takú som našla. V Košiciach, blízko mojej univerzity. Zvláštne je, že po celý ten čas, čo som okolo nej počas zimného semestra chodila, som tam nevošla. Nikdy. Vlastne som ju len pozorovala, cez okná som sledovala ľudí, čo sa vierohodne tvária, že čítajú, ale i tých, čo čítali naozaj. Dáša mi povedala, že je to úchylné, že som skoro ako voyer. Smiala som sa.

 “ Som len všímavá “ – povedala som jej, keď sme si spokojne sedeli a popíjali kávu.

“ Si šibnutá, čo sa ti tu páči? Sú tu taký zvláštny ľudia “ – vravela Dáša a skúmavo si pozerala ľudí.

“ Zvláštne sú obrazy a umelecké diela. Nie ľudia “ – povedala som s hlbokým nádychom a zamrvila som sa.

“ No, vravím. Tebe podľa mňa preskočilo. To máš z tých tvojich kníh. “

“ Nie, to mám zo života. “ – usmiala som sa a letmo som pozrela k vedľajšiemu stolu. Sedel tam starší, prešedivelý chlap. Vyzeral ako učiteľ. V jednej ruke držal šálku kávy a v druhej pero, ktorým čosi zapisoval do červeného notesa. Skúmavo som sa naň pozrela. Zrak na chvíľu odvrátil od notesa a pozrel sa na mňa. Dlho. Trochu som sa zľakla. Zrak som rýchlo odvrátila.

“ Prepľuj ma “ – povedala som Dáši.

“ Čo ťa máááám? “ – pýtala sa Dáša a dívala sa na mňa ako na šibnutú.

 “ Preeeepľuť “ – vravela som.

“ Prečo by som to preboha robila??? “

“ Ježiš Dáša. To sa len tak povie. Aby sa mi nestalo z očí. “

“ A prečo by sa ti malo stať z očí? “

“ Ale..Kašli na to. “ – vravela som. Dáša sa otočila a všimla si toho muža.

“ Nečum naňho tak “ – pošepkala som a on akoby to počul, opäť odvrátil zrak od notesa. Díval sa na nás a my sme sa dívali naň. Potom sa usmial. Dáša sa opäť otočila ku mne a vyhlásila :

 “ Je vcelku zachovalý “

“ Presťaň. Môže mať vyše 40 “

“ A čoo? Videla si Román pre ženy? Vašut má tam vyše 40 a vyzerá ako poloboh. “

“ Aj ty by si vyzerala ako poloboh, keby si nemala deti, ženu a mala by si prácu, ktorá ťa napĺňa. “ – vravela som .

 “ Alee prd. Poznám aj mužov, ktorí majú ženy a deti a vyzerajú ako bohovia. V tom to nie je “

“ A v čom to je? “ – spýtala som sa.

“ V tom, že sa o seba starajú. Možno táto generácia sa tak mení, že muži sa o seba viac starajú, ako ženy. “

“ Hej, chodia do posilky, zdravo sa stravujú. A keď sú so ženou na obede, ktorá si dáva hranolky so syrom, vyčítavo na ňu hľadia a dávajú jej prednášky o tom, že bude tlustá. Bože nechcela by som takého chlapa “ – vravela som.

Dáša sa moment zamyslela.

“ Ja hej.. Aspoň by som sa donútila schudnúť. “

 Zasmiali sme sa. Opäť som sa pozrela na toho muža. Stál pri ňom čašník, ktorému podával peniaze. Opäť na mňa pozrel a usmial sa. Usmiala som sa i ja.

Potom si vzal kabát a odišiel z kaviarne.

 Hm bol to taký zvláštny muž.

 Bol to Juraj, ale to som zistila až neskôr.

5 Kapitola Dáša

     Dáša chcela študovala franinu. Fascinoval ju ten jazyk, kultúra, vravela, že otcom jej dieťaťa bude svojský, egocentrický Francúz.. Bola si tým tak istá, že už vymýšľala mená ich detí. Dievčatko sa bude volať AMADÉA a chlapec GUILLAUME.

 Znelo to logicky.

 Nie skutočne, ale logicky.

    Dáša chodila s Kajom. Bol to náš spolužiak zo strednej, taký dobrý chlapec. Nosil jej kvety, písal jej básne, urobil by čokoľvek, aby ju potešil. Keď sme sa vracali na víkendy domov, čakal ju netrpezlivo na stanici a vždy jej doniesol nejaké prekvapenie. Videla som na nej , že je rada, že ju to teší. Ale potom, keď sa to stalo akousi rutinou, prestala o Kajovi hovoriť. Keď som sa jej pýtala, čo sa deje, ubezpečovala ma, že nič. Ale, človek to cíti, nepotrebuje slová na utvrdenie toho, čo vie, že aj tak nie je pravda. Jeden víkend, keď som bola doma s mamou a mala Klárka mi ukazovala, aký obrázok nakreslila s ujom Paľom ( čo bol po kamionistovi Janovi, prvý chlap s ktorým sa sestra stretávala ), mi zazvonil telefón.

“ Ja som ho podviedla “ – povedala v telefóne Dáša s usmrkaným hlasom.

 “ Čoooooooooooo? “ – spýtala som sa.

 “ Tak veľmi som sa ti to bála povedať. A tak veľmi ma to tlačí na duši “ – hovorila a poťahovala nosom.

“ Kde si? “ – spýtala som sa .

 “ Doma, ale nechoď za mnou, lebo budem revať. A keď revem nie som pekná “

“ Za 10 minút som tam “ – vravela som a zložila som.

   Dáša sedela v kuchyni a mala podopretú hlavu. Jej mama mi otvorila a skúmavo sa ma pýtala, čo sa stalo jej Dáške, lebo celý deň plače. Vravela som jej, že má len takú alergiu – lebo nič iné ma nenapadlo. A, že som jej doniesla také skvelé kvapky. Uverila mi. Teda aspoň tak vyzerala.

“ Zlatkooo “ – vravela som a objala som ju.

“ Ja som ho nechcela podviesť, ale keď on je tak skvelý, až je nudný “ – plakala

“ Len plač, daj to zo seba von “ – hovorila som.

 “ A v sexe je ako také drevo, bože. A nosí mi kvety, ktoré vyhadzujem a dary, ktoré nenosím a je tak veľmi pozorný, že ma to tak veľmi ubíja. “

Kývala som hlavou, lebo som chápala.

“ Som strašná, ja viem. Každá žena túži po takom chlapovi, ktorý by bol milý, dobrý a .... “ – začala hlasnejšie plakať.

 “ Už si mu to povedala? “ – spýtala som sa.

 “ Nedvíham mu telefón “

“ Musíš mu to povedať, bude to fér. “

“ On ma bude nenávidieť, ty ma budeš nenávidieť “

 “ Možno chvíľku, ale potom ho to prejde. A ja ťa ľúbim zlatko “ – vravela som. Dáša len poťahovala nosom a ja som jej podávala hygienické vreckovky. V ten večer som u nich ostala spať. Ráno ju čakal pred dverami Kajo, s kyticou žltých ruží – lebo žltú milovala.

 Domov prišla bez nich.

A bez Kaja.

Nikdy mi nepovedala s kým Kaja podviedla. Až neskôr som zistila, že s Andrejom - mojim bývalým...