Mravec (neskutočne o skutočne)

V jeden horúci letný podvečer si pán inžinier Lochman vykračoval po preplnenej Štúrovej z práce. Býval totiž len niekoľko sto metrov od kancelárie.

Ten fúzatý chlapík s plešinou práve zamykal svoje papiernictvo.

Drobnučká žobráčka bez ľavej ruky sedela na svojom obvyklom mieste pri okraji chodníka.

A pán Lochman si všimol aj tú modrookú blondínu s pudlíkom, čo z vchodu, kde býva, vychádza každý deň zhruba o takomto čase. Hodilo by sa jej meno Jessicca, pomyslel si. Ako sa však to dievča naozaj volá, ťažko povedať.

Keď sa pán Lochman konečne predral z davu do svojej modernej bytovky, odomkol byt a (ako vždy) najprv slušne pozdravil. Slušný človek sa má pozdraviť vždy, pomyslel si. Syn (ako vždy) odzdravil od Facebooku a ďalej sa kŕmil bagetou. Pani Lochmanová bola (ako málokedy) preč. Babská jazda.

Pán inžinier potom na panvicu rozbil tri biele vajíčka s červeným číslom na škrupine a keď bola praženica hotová, z balíka si vytiahol dva kúsky chleba. Po večeri si prečítal noviny.

Krátko pred ôsmou odišiel do obývačky a pozrel si šport. Hneď po ňom si nenechal ujsť reláciu plnú emócií. Paničky v obecenstve plakali nad žienkou bez ľavej ruky. Chúďa, skončila na ulici. Pán Lochman súcitne pokrútil hlavou.

Po programe pán televízor vypol, umyl si zuby, nezabudol na medzizubné priestory a ľahol si spať. Ako vždy.

Pán Lochman sa prevaľuje v posteli.

Pán Lochman sa stále prevaľuje v posteli.

O trištvrte na jedenásť celý mrzutý vstal. Zabudol na sprchu, to je ono. Slušný človek by na hygienu zabúdať nemal, povedal si. Celé telo dôkladne vysprchoval teplou vodou, v rozhorúčenej spálni si zapol klimatizáciu a vhupol naspäť do postele. Toto musí pomôcť.

Pán Lochman sa prevaľuje v posteli.

Pán Lochman z toho začína byť nervózny.

Bolo to už okolo polnoci, keď vstal znovu, prešiel okolo izby zaplavenej modrým svetlom sociálnej siete a zastal až v kuchyni. Zohrial si liter vody, vytiahol vrecko zo škatuľky „čaj na pokojný spánok", položil ho do šálky a vylial naň dva deci vriacej vody. Pridal štedrú lyžičku medu a pobral sa k „pokojnému spánku".

Pán Lochman sa prevaľuje v posteli.

Pán Lochman je veľmi nervózny. 

Niečo po pol druhej zničený, unavený, zmordovaný, vyšťavený úbožiak vstal opäť, aby sa prešiel po byte. V dvoch izbách naplno hučala klimatizácia. Toto si dovoliť nemôže, zajtra má predsa normálny pracovný deň. Slušný človek by mal o takomto čase  už dávno spať. Ešte raz sa prešiel od kuchyne po vchodové dvere, ale keď nič nenasvedčovalo tomu, že by to mohlo pomôcť, prehodil cez seba kabát. Ide sa poprechádzať von.

Bezoblačná noc bola na dotyk úžasne chladivá. Uprášená Štúrova ulica slastne dýchala a pozerala na oblohu. Nikde ani nohy.

Prešiel niekoľko krokov, podvedome privieral oči a ťahal do seba vzduch ako fajčiar ten najkvalitnejší tabak. Bola to nádherná noc. Chlad. Tma. Ticho. Hviezdy. Bezdomovec.

Na lavičke kúsok od neho sedel bradatý bezdomovec.

„Dobrý večer, susedko!" zarezal sa do ticha tulákov hlas.

Pán Lochman si ho všimol príliš neskoro. Na to, aby sa mu vyhol, už nebol čas. Premeral si ho v tvári a keď usúdil, že bude pri zmysloch, slušne pozdravil.

„Dobrý večer," zamrmlal a zrýchleným tempom sa pobral preč. Slušný človek by predsa s tulákmi nemal mať nič, pomyslel si.

„Pán sused, a čo tak naponáhlo?"

Inžinier Lochman zastal, otočil sa k nemu a keďže po ruke, pochopiteľne, nemal žiadnu zmysluplnú odpoveď, čudne sa na bradáča v tielku zamračil. Oslovenie „sused" si odpustil.

„Potrebujete niečo?"

„Ále kde... ja sa mám fajn, to vy ste došli vonka. Takže asi niečo budete potrebovať vy, nie ja. A podľa toho, ako tu stojíte, tipujem, že vám nejde zadrichmať."

Na toho chlapa pán inžinier vyvalil oči. V takýto neskorý (alebo skorý?) čas nie je svieži a triezvy bezdomovec práve najbežnejší zjav.

„Však už tu minule od vás aj strašil jeden. Tuším Miro, sa volal, určite poznáte. Tiež nevedel zaspať, chumaj. Neviem, čo sa všetci sáčkujete dovnútra, keď je taký hic. Toľko tu máme miesta," dokončil svoje tulák a obaja sa rozhliadli po ulici, akoby si práve prezerali prerobenú obývačku.

Slušný človek by rozhodne nemal spať na ulici.

O žiadnom Mirovi tulákov spoločník jakživ nepočul.

Chvíľu sa na ulici opäť usalašilo ticho. Pán Lochman si premeriaval vychrtlého bradáča.   A bezdomovec mlčky zazeral na toho tlstého vyholenca.

„Tak už sa predstavíme, ne? Ja som Jožo. Ale volajú ma Jozef. Znie to tak dôstojnejšie.     A ty?" prešiel chlap plynule do tykania.

„Marián," odpustil si pán Lochman titul i priezvisko.

„Marián Lochman," doplnil predsa len priezvisko.

Jozef vystrel ruku a keď mu ju po chvíli Marián podal, stiahol ho k sebe na lavičku. Na vlastné počudovanie sa pán Lochman príliš nebránil. Slušný človek by  mal odtiaľto poberať preč, prebleslo mu však mysľou.

„Dáš si?" nevynechal zdvorilostnú formulku Jozef, ale keď jeho spoločník odmietol, napil sa sám.

Chvíľu prevaľoval lacné víno v ústach, potom labužnícky preglgol a do ticha musel opäť rezať on.

„Jaj, dobre padne takto na noc. A ty čo nepiješ? Voľajaký si stuhnutý... ale to hádam až taká kosa neni," štuchol doňho Jozef.

   „No! Veď už nebuď taký. Buď choď chrnieť alebo sa so mnou vyprávaj! Povedz, ako sa máš? Žena, deti dobre?"

Marián sa nakoniec do tejto podradnej konverzácie predsa len zapojil. Slušný človek by sa tak ponížiť nemal, dobiedzalo doňho svedomie.

„Mám jedného syna, teraz má prázdniny. A manželka, tá sa vybrala s priateľkami do Demänovskej doliny na takú..." rozrečnil sa. Nebyť toho prerušenia, bola by to veľmi slušná replika.

„Ha! S priateľkami? Ale kde tá... trt makový! Zahýba ti voľakde."

Tak toto pán Lochman iba tak rozdýchať nemohol. Gánil na toho človeka ako na najväčšieho tupca a viacej už nepovedal ani slova. Slušný človek by sa takto  predsa vyjadrovať nemal.

Jozef pre zmenu pohľad stiahol, oprel sa o lavičku a buľvami gúľal po oblohe.

„Zas na mňa čumíš jak na debila. Čo také som spravil, há?" spýtal sa Jozef a nečakal na odpoveď.

„Pozeráš po mne ako po prasati, ale kto som ti ja? Som aký som. A vieš, čo si zapamätaj? Každý má svoje miesto. Každý má niekde svoje miesto. Ty ho máš v práci, doma a neviem kde všade, no a ja ho mám..." zasekol sa, „ja ho mám momentálne tu."

Jozef chvíľu mlčky skúmal oblohu a Marián bol, už klasicky, ticho.

„Pozri hore. Už si si to všimol? Každá vie, kde má miesto. Nestane sa, že by niektorá odišla. Že by nesvietila tam, kde má, a trtkala by mužovi za chrbtom."

Marián sa radšej spravil, že nepočul nič a oprel si hlavu o lavičku. Bolo to krásne.

Pán Lochman sedí na lavičke, pozoruje hviezdy a rozpráva sa s človekom.

Slušný človek by toto nikdy nespravil!

Obaja muži boli hodnú chvíľu tichu. Jeden, ten na svojom mieste, zadriemal. Druhý unavene klipkal očami po oblohe.

Marián sa potichu vytratil do postele.

Zaspal.