Geniálny názov

Zaujímam sa o písanie. Písanie je zaujímavé. Vy niečo napíšete a niekto si to prečíta. Povie vám: „Ty nevieš písať." A vy prestanete písať.

Koniec prvého príbehu.

Zaujímam sa o písanie. Písanie je zaujímavé. Vy niečo napíšete, niekto si to prečíta. A povie vám: „Ty vieš písať." To je dobré. Vy píšete ďalej. Čím viac píšete, tým viac zisťujete, že by ste mali písať viac. Tak prestanete písať, pretože chcete žiť zdravo a bez risku.

Koniec druhého príbehu.

Čím viac píšete, tým viac zisťujete, že by ste mali písať ešte oveľa viac. Napíšete veľké dielo, ale je všeobecne nepochopené úplne každým. Máte depresie. Viete, že ak prestanete s písaním, ste v riti. Lenže čokoľvek napíšete, nikto to, aspoň za vášho života, nezoberie vážne. Spáchate samovraždu.

Koniec tretieho príbehu.

Napíšete veľkú vtákovinu, pretože viete, ako to vo svete chodí. Každý vás teraz žerie. Už o pätnásť minút však všetci zabúdajú a vy musíte napísať ďalšiu vtákovinu. Pri predstave tohto života sa radšej stiahnete a venujete sa životu s begóniami.

Koniec štvrtého príbehu.

Napíšete ďalšiu, ešte väčšiu vtákovinu. Tentoraz to ale prepísknete. Verejnosť vás má za debila a dementa a už to tak aj ostane, ak nemienite začínať od nuly. Vaša hrdosť je urazená. Nemienite ani náhodou, odídete a nenávidíte ich. Rovnako ako seba.

Koniec piateho príbehu.

Všetci vás žerú ešte viac ako predtým - napísali ste ďalšiu prešpekulovanú vtákovinu. Po čase však zisťujete, že začínate žiť v divnej klietke, ktorá nemá nič spoločné s umením. Váš život v skutočnosti umrel.

Koniec šiesteho príbehu.

Napriek všetkému, čo ostatní hovoria, sa po svojej prvej vtákovine rozhodnete napísať čosi skutočné. Zistíte však, že najskôr sa musíte duchovne očistiť od vašej vtákoviny. Vaše prvé skutočné dielo nie je nič viac a nič menej, než dômyselnou negáciou vašich prešľapov a kajanie sa pred svedomím.

   Po čase sa stanete Paulom Coelhom.

Koniec siedmeho príbehu.

   Zaujímam sa o písanie. Písanie je zaujímavé. Vy niečo napíšete, niekto si to prečíta. Povie vám: „Ty nevieš písať." Vy neprestanete písať. Žijete tak, ako ste vždy plánovali, ale trpíte. Nech sa stane čokoľvek a nech ste akoukoľvek špinou, žijete tak ďalej. Píšete svoje braky. O dvadsať rokov ich nájdu v zoschnutej zásuvke vaši potomkovia. Tvrdia, že braky sú geniálne.

Sú geniálne. Ste zatrpknutí.

Zapnete si televízor.

„Slepý muž napriek početným zraneniam odmietol lekárske ošetrenia."

Stanete sa spisovateľom.

Raz zomriete, pretože každý raz musí. Ale cítite, že je to v poriadku. Cítite, že ste viedli správny život, aj keď nebol tým vysnívaným. Na vašom kameni bude stáť vami nadiktovaná veta:

„Nikto nevie písať."

Koniec prvého - posledného príbehu.

Jedno z vašich detí bude písať, rovnako ako vy. Na jeho kameni bude:

„Každý vie písať."

Obaja máte pravdu. Obaja budete žiť.