Carpe Diem (koniec)

XXX

Mliečna hmla, ktorá sa nad ránom usadila navôkol benediktínskeho kláštora, neustúpila ani v neskorých večerných hodinách, takže mrzutému pohoničovi komplikovala cestu k hlavnej bráne. Brička sa vliekla slimačím tempom, chladný vzduch štípal a policajný dôstojník pomaly strácal trpezlivosť. O pár minút však brička zastala. Boli na mieste.

„Dobrý večer, il signore inšpektor," privítal ho ten istý rádový brat, ktorý ho dnes podvečer navštívil na pracovisku.

„Aj vám, fráter Emmermann. Aj vám."

„Mrzí nás to. Ale ten muž si vyslovene žiadal iba vás."

„Kde ho nájdem?"

„Tadiaľto," naznačil fráter Emmermann smer cesty a inšpektor ho mlčky nasledoval. Až keď prešli spleťou rôznych chodieb a chodbičiek, v ktorých by sa istotne nepovolaná osoba nadobro stratila, opýtal sa frátra Emmermanna na to, ako sa k nim oný muž vlastne dostal a čo všetko o ňom bratia vedia.

„Našli sme ho v ten istý deň, čo vy mŕtve telo signora Géralda. Bol vo veľmi zlom stave. Celý od krvi, zrejme sa s niekým pobil, aj keď zranenia, ktoré utŕžil, neboli smrteľné. Ležal v bezvedomí pred vchodom do našej záhrady. Objavil ho fráter Jacques, keď v záhonoch hľadal salviu officinalis. Fráter Jacques je lekár."

„Ako dlho bol ten muž v bezvedomí?"

„To nevieme naisto, ale prebral sa iba pred chvíľou a okamžite na to začal blúzniť. Vyrozumeli sme, že sa chce vyspovedať, keď však za ním prišiel fráter Dominicus, odmietol ho so slovami, že v tomto prípade by bolo najlepšie zavolať po miestneho policajného dôstojníka, keďže za čin, ktorý spáchal, sa od nás zrejme odpustenia nedočká," vysvetľoval ďalej fráter Emmermann, vedúc inšpektora k izbe neznámeho muža.

„Povedal vám aspoň svoje meno?"

„No, il signore inšpektor."

„Čudné, naozaj veľmi čudné."

Mních prikývol a zastal.

„Sme na mieste. Počkám vás pred izbou, ak dovolíte."

„Ak by som vás potreboval, zavolám."

Chorý muž nehybne ležal na starej posteli, v kamenej izbe, ktorá bola vybavená iba tým najnutnejším. Jedna drevená stolička, skriňa pod malým oknom, krčah s vodou a drevený kríž zavesený nad ťažkými dubovými dverami. Inšpektor Grégoire podišiel bližšie, aby si mohol dôkladne prezrieť spiacu bledú tvár, na ktorej sa usadil kajúci výraz. Tento muž mohol mať niečo do tridsať rokov a podľa oblečenia, dôkladne poskladaného na stoličke, usúdil, že by mohlo ísť o celkom zámožného chlapa, ktorý svojím zjavom akosi nezapadal do tohto ich mestského prostredia. Inšpektor Grégoire si nahlas odkašľal a muž sa pohol.

„Vraj ste sa dovolávali miestnej polície," prehodil, akoby tento rozhovor trval celé hodiny.

Muž hlasno zavzdychal a s veľkou námahou sa posadil.

„Volám sa inšpektor Isaac Grégoire. A vyhovel som vášmu želaniu."

Muž krátkym pohybom hlavy naznačil, že rozumie.

„Viete, monológy sú mojou slabou stránkou. Bol by som vám veľmi povďačný, ak by ste mi prezradili, prečo ste po mňa poslali."

„Aby som sa priznal," rozhodol sa prelomiť mlčanie a inšpektor okamžite vytiahlo z náprsnej kapsy poznámkový blok a jednu dobre zastrúhanú ceruzku, pripravený zaznamenať všetko, čo tento zvláštny chlap povie.

„Myslím, že to nebudete potrebovať," rozosmial sa, čím inšpektora zneistil.

„Nikto by tejto fantastickej spovedi neuveril!" vysvetlil dobre vyzerajúci čiernovlasý muž na jeho spýtavý pohľad.

„Zrejme vám akosi nerozumiem, monsieur..."

„Monsieur Alphonse Meyer, som Nemec."

„Aha! Takže ste tu na návšteve?"

„Dalo by sa tak povedať."

„Vzdialení príbuzní?"

„Niečo podobné, herr inspektor."

„Viete, kto vám to," inšpektor ukázal na mladíkove ruky posiate drobnými ranami, „urobil?"

„Viem."

„Konečne sme sa niekam pohli!"

„Keď myslíte."

„Vari pochybujete?"

Muž sa rozosmial.

„Herr inspektor! Tie poranenia som si spôsobil ja sám!"

„Vy si zo mňa nemiestne uťahujete!" zavrčal robustný policajný dôstojník nahnevane, vracajúc blok i ceruzku naspäť do náprsnej kapsy.

„V mojom súčasnom stave? Čo by som tým získal?"

„Pozornosť, na ktorú, mimochodom, nemám čas."

„Her inspektor, prijmite moje úprimné ospravedlnenie. To viete, nemecká výchova."

Inšpektor odul hornú peru, čím chcel dať najavo, že ospravedlnenie síce prijal, ale stále je správaním čiernookého muža pobúrený.

„Už ste uvažovali nad tým, prečo sú smrteľné rany na telách všetkých troch mužov svojím spôsobom také zvláštne? A kam teda zmizli stopy šelmy, ktorá ich, podľa logických záverov, ktoré sú i tak ťažko uveriteľné, mala spôsobiť?"

„Odkiaľ to..."

„Bol som na mieste činu."

„Takže ste videli útočníka!" zvedavo vyhŕkol policajný dôstojník.

„Nielen to."

„Hovorte!" pobádal strhaného muža.

„Iba vtedy, ak mi dáte vaše slovo, že vyšetrovanie, na základe môjho priznania, okamžite zastavíte a ešte jednu noc mi dovolíte zabíjať!"

Inšpektor Grégoire zmeravel. Mladý muž, ktorý nemohol mať viac než tridsať rokov a ktorý donedávna blúznil vo vysokých horúčkach, neschopný akéhokoľvek pohybu, sa náhle postavil a podišiel pod malé okno, ktoré do miestnosti prepúšťalo slabý mesačný svit.

Hustá mliečna hmla, ktorá dnes ráno zosadla nad benediktínsky kláštor, sa pomaly začala rozplývať.

„Lykantropia. Hovorí vám to niečo, herr inspektor?"

Policajný dôstojník bezradne pokrčil plecia.

„Ide o akýsi druh chorobnej predstavivosti, kedy si úplne zdravý jedinec začne o sebe myslieť, že sa vie premeniť na vlka. Mierne naivné tvrdenie, nemyslíte?"

„Vy tou chorobou..."

„Či ňou trpím? Nie, božechráň!"

Alphonse Meyer prešiel do stredu izby.

„Dušou som cestovateľ. Lepšie povedané, nemám veľmi na výber, ak chcem prežiť. Zvykol som si žiť na vysokej nohe. Čo však nie je možné bez potrebného finančného zaopatrenia. A keďže obaja páni mali ten istý cieľ cesty, namietali, keď som im ponúkol spoločnosť. Áno, bol som svojím spôsobom nepozorný."

„Monsieur André Gérald?" zašepkal inšpektor a muž prikývol.

„Mal som predvídať, že ešte na niekoho čakajú. Nepovolaného svedka bolo nutné odstrániť. Našiel som ho rýchlo. Ten špecifický pach strachu sa jednoducho nedal prehliadnuť!"

„Povedali ste pach?"

„Herr inspektor! Mám teda vaše slovo, že tento nešťastný prípad necháte otvorený do doby, kým sa bezpečne nevytratím z vašej krajiny?"

„Vy ste sa vari zbláznili!"

„Kiežby," odvetil Alphonse Meyer ironicky s pohľadom zodvihnutým k obloku.

„Monsieur Alphonse Meyer!"

Už čochvíľa sa hmla načisto rozplynie.

 „Zatýkam vás za trojnásobnú vraždu..."

Vábi.

 „... monsieura Géralda..."

Volá.

„... monsieura Goseka..."

Preklína.

„... a monsieura Julesa. Máte právo nevypovedať," ukončil zatýkanie policajný úradník a Alphonse Meyer, s putami na rukách, poslednýkrát v tento večer upriamil svoj zrak na jasnú nočnú oblohu.

„Viete, herr inspektor, ešte stále máme spln..."