Game over

„Tak už dosť“ opäť ho prešla trpezlivosť. Postavil sa od stola a obrátil sa k svojej milovanej polovičke. „Toto si ku mne dovolovať nebudeš...“ zavrčal a natiahol ruku. Tesne nad jej tvárou sa zastavil. Zrazu ju uvidel, tú, ktorú miluje nadovšetko, tú, ktorá pre neho toľko spravila, ako sa so strachom a objímajúc si ramená opiera ku stene. Akoby ju tá stena mala ochrániť, ovinúť do bezpečného plášťa, ktorý neprerazí jeho tvrdá ruka. Najväčšia zlosť ho prešla. Toto nebolo také veľké rozčúlenie ako inokedy. Včas sa spamätal. Raz ju už udrel silou za päť stehov na ľavom líci. Stále tam mala jemne badateľnú jazvu, ktorá mu trhala dušu. Čo je vlastne zač? Namiesto tvrdého úderu dopadlo na tvár objatie. Žena sa striasla pri dotiku, a až potom mu pozrela do očí. Bol to opäť on. Ten, ktorého nadovšetko milovala. Ten, pre ktorého by položila aj život, a nie tá krutá beštia v ňom. Učí sa to ovládať. To je dobre. Vedela, že ešte párkrát skončí s modrinami, možno aj horšie, no vedela tiež, že raz to skončí. Verila v neho a pomáhala mu. Placho sa na ňu usmial. Úsmev mu opätovala a tuho ho objala. „Zvládneme to. Dokážeš to.“ Hovorila, zatiaľ čo on s plačom šepkal do jej vlasov „Prepáč, prepáč... je mi to tak ľúto... ah... prepáč... nechcem ti viac ublížiť...“ Toto hovoril zakaždým. No zakaždým to myslel úprimne. Zakaždým boli jeho slová lásky pravdivé. Lenže ovládnuť jeho zlú stránku bolo ťažké. Aj on vedel, že jej ešte ublíži. A to ho ranilo ešte viac. Chcel by odísť, aby ju ochránil sám pred sebou, lenže ona nechcela. Milovala ho z celého srdca a chcela mu pomôcť. On si to vážil. A taktiež, nedokázal odísť. Na to ju príliš miloval. Nedovolil, aby jej ublížil niekto iný, no najradšej by bol, keby jej neubližoval ani on sám. Tuhé objatie povolilo, pískala voda čaj. Sadli si a zvyšok večera pri hudbe a vlastných myšliekach jedli kakaové koláčiky.

V noci veľakrát premýšlala. Zvažovala, že odíde. Že tak to bude lepšie pre oboch, no vždy tieto myšlienky zavrhla. Verila v jeho dobrú stránku. Verila, že to nakoniec preváži. Nemala strach z ďaľších úderov, to skôr sa bála o jeho dušu. O jeho vnútro. Nechcela aby sa trápil, no vedela, že sa vždy trápiť bude. Akoby sa ten uzavretý kruh nechcel preťať. Nakoniec zaspala.

Opäť sa zobudil na desivý ženský výkrik. Celý spotený sa posadil na postel. Pozrel sa vedľa seba a uvidel tam spať tú, ktorú najviac miloval, pokojnú, šťastnú. Nerozumel tomu. Prečo mňa? Veď.. veď som monštrum. Vedela to od samého začiatku. A stále ma dokáže pobozkať tak úžasne a povedať ‚Milujem Ťa‘ bez náznaku pochybností. Toto nehrá. Nikto by nebol taký masochysta. Nerozumel tomu. A nikdy neporozumie. Milovala ho, aj on ju. A on jej ubližoval. Bol krutý, hoci takým byť nechcel. Išiel do kúpelne a opláchol si tvár studenou vodou. Pozrel sa do zrkadla a zahladel sa do svojich očí s otázkou, akoby ani nepatrila jemu „Kto vlastne si...“ zašepkal. „Je mi z teba zle.“ V jeho duši v tej chvíli pocítil akúsi radosť z tohto opovrhovania samým sebou. Akoby v jeho vnútri bol ešte niekto iný. Pokrútil hlavou a snažil sa zahnať tieto myšlienky. Chcel ich utlmiť až natoľko, aby nakoniec zanikli. Sám tomu neveril, no nahováral si, že zajtra to bude lepšie. Vzal si tabletky na upokojenie, ktoré mohol pokojne brať ako tic-tac, aj tak nezaberali. No pokúšal sa tomu veriť, aj keď v duši sa už dávno vzdal. Šiel si ľahnúť späť do postele. Pohladil spiacu krásku, ako ju rád v spánku nazýval, po vlasoch a zašepkal „milujem ťa“. S rukou položenou na jej pleci zaspal.

Ráno sa zobudil s kŕčom v ruke. Bolela ho hlava. Vo chvíli keď pohľadom zaostril, pocítil na ruke škrabanie, ktoré však pomaly ustávalo. Stisk okamžite povolil keď uvideľ spiacu krásku v mdlobách zápasiť s jeho rukou, ktorá ju už zrejme dobrú chvíľu škrtila. Rozkašlala sa a utiekla z postele ku dverám, kde sa oprela o stenu. Pomaly sa rozdýchavala. Nerozumel tomu. Toto sa ešte nestalo. V spánku? Takto to ďalej naozaj nepôjde. Musí sa zakročiť, a to radikálne. Nevedel čo skôr, či skočiť z okna alebo sa podrezať. Bol natoľko vykolajený situáciou, že len mlčky a zmetene sedel na posteli a pozoroval miznúci pocit zúrivosti v jeho vnútri. Čo sa mu sníval nejaký sen? Alebo... alebo... nevedel si to vysvetliť. „Idem dole“ povedala, keď bola schopná plynule a pokojne dýchať. Odišla dolu schodmi a počul, ako si púšťa v kuchyni vodu. Keď cítil, že je naozaj pokojný, zišiel za ňou.

„Čo urobíme? Treba zakročiť. Toto už neznesiem“ povedal jej, keď sedeli v obývačke na pohovke so šálkou kávy. „Neznesiem už pomyslenie na to, že ti znova ubližujem. To sa nedá..“ krútil hlavou a šálka sa mu triasla v rukách. „Hmm.. čo navrhuješ?“ spýtala sa až prekvapivo pokojne. Akoby sa jej raňajšia udalosť netíkala, akoby ju videla v telke. „Mám strach... nechcem ťa stratiť...“ už mal takmer slzy na krajíčku. „Nestrácaš ma..“ položila šálku na stôl a položila mu ruku na plece. „Zvládneme to.“ „AKO?! Takmer som ťa zabil ako môžeš byť taká pokojná?!“ „Pššt, tíško.. hladila ho po lícach. Som okej, vidíš?“ v očiach jej uvidel, že jej to nie je až tak jedno, tak sa trošku upokojil. Nemôže si dovoliť, aby znova vybehol, to fakt nie. „Zhoršuje sa to. Deje sa to častejšie.. obávam sa.. že je len jediná cesta.“ Pozrel jej hlboko do očí. „NIE! Odmietam!“ pokrútila hlavou, lebo presne vedela, na čo myslí. „Radšej byť bez teba, a vedieť že si v bezpečí, než by si mala zomrieť mojimi rukami.“ „Ja od teba neodídem. O tomto sme sa rozprávali už tisíckrát.“ „Nedarí sa mi to kontrolovať. Láska.. nie. Musíš odísť, nesmieš mi povedať kam.. ja.. milujem ťa. Prosím.“ Krútila hlavou, so slzami na krajíčku. „Nie.. nie.. ja ťa nenechám v tom samého.. istú dobu ti bolo lepšie.. zvládneme to..“ Plakala, no už si vo vnútri uvedomovala, že je rozhodnuté. „Nepôjde to, a ty to vieš. Odíď. Bež sa zbaliť. Odíď ešte dnes. Tak to bude najlepšie.“ Pri tom ako to vyslovoval mu trhalo dušu na kusy. „Milujem ťa“ zašepkala skrz slzy. „Aj ja ťa milujem“ tu sa už neubránil slzám ani on. Pobozkali sa a objímali. Vytrhla sa mu z objatia a vybehla hore. Cez záchvat plaču si hádzala veci do tašky. Bude to len narýchlo, veď niečo sa vymyslí. Vedela, že toto raz príde, ale nikdy si to nechcela priznať. A zrazu je to tu. Musí odísť. Pre dobro ich oboch. Nájde zatiaľ spôsob, ako mu pomôcť, a vráti sa. To je jej plán. Vráti sa čoskoro. Išla sa prezliecť.

Zatiaľ čo sa balila, sedel v obývačke. Plakal. Zúfal si. Teraz bude v bezpečí. Postupne sa upokojil. No v jeho vnútri sa začalo diať niečo nepokojné. Niečo sa budilo. Silnejšie než kedykoľvek doteraz. „Bože, nie.. nie teraz.. nech najprv odíde.. potom.. ale nie teraz..“ No to už nebolo na ňom. Začal sa mu zrýchľovať dych. Začala ho ovládať zúrivosť. Prestal uvažovať. Už to nebol on. Teraz ju nemiloval. Teraz ju nenávidel. „Mrcha“ precedil pomedzi zuby. Prešiel cez kuchyňu a vzal dlhý nôž. Vyšiel hore po schodoch. Otvoril dvere spálne.. Otočila sa. „Nie..“ hlesla. No už bolo neskoro. S výkrykom zúrivosti sa k nej rozbehol a hodil ju na postel. Videl zdesenie v jej očiach. Snažila sa vyslobodiť. Bojovala, no bol silnejší. V jej očiach bolo vidieť smútok a lásku. V jeho len šialenstvo. Niekde hlboko snáď lásku, ale tá bola teraz príliš slabá. „Milujem ťa“ zašepkala naposledy, keď jej bruchom prešlo ostrie kuchynského noža. Z úst sa jej vyvalila krv. Dusila sa. Rana bola príliš hlboká a jej oči pomaly vyhasínali. Posledný výdych, klesnutá hlava. Bol koniec. S prerývaným dychom a očami plnými zúrivosti klesol na postel vedľa mŕtveho tela a omdlel.

Zobudil sa o pár hodín, s už čistou ale boľavou hlavou. Keď otvoril oči a uvidel mŕtve telo svojej lásky, krv na svojich rukách, vykríkol od zúfalstva. V jeho duši sa nadobro niečo zlomilo. A v jeho vnútri sa niečo výťazoslávne tešilo. Rozhodol sa. Pobozkal ju naposledy na čelo a zašepkal „Milujem ťa.. odpusť.“ Zavrel jej oči a zišiel dole. Vyšiel do záhrady a odkráčal do hlbokého lesa. Stále krvavý a bosí kráčal hodiny. Až k útesu. Tu sa v ňom niečo zlaklo. Po prvý raz sa mu to prihovorilo „Nerob to. Spolu dokážeme veľké veci..“ „Už som toho dokázal až dosť. Je koniec.“ S týmito slovami skočil. Padal pár sekúnd. Tesne pred dopadom mal v mysli obraz svojej lásky, ako sa smiala, vzápatí jej mŕtve telo bez známky radosti. Niečo v ňom umieralo od strachu. On sa cítil prvý raz spokojný. Konečne robím správnu vec. Jeho telo sa rozlámalo na malé kúsky.