Severan (Časť 1) - Očakávania

Nemalo žiadny zmysel nahovárať si, že život sa bude niekomu ponúkať sám od seba. Fandrel si vzdychol a utiahol si kabát okolo krku. Na vrchu zafúkal vietor a hmla okolo celého fjordu sa trocha zvírila. Na krátky okamih na neho vykukol ľadový oceán, ktorý vyzeral černejšie ako inokedy. Bolo to čudné. Fandrelovi pripadal oceán vždy čierny.

            Oprel sa o palicu a nabral do svojich pľúc pálčivý vzduch. Pre Fandrala nebol nikdy vzduch čerstvý, príjemne chladivý ani osviežujúci. Pokrútil hlavou a dal sa na dlhý pochod dole kopcom. Nikde nebol strom, krík ani kus obyčajnej trávy. Všade to vŕzgalo snehom.

            Počúvať rady otca o tom, ako sa dá príjemne na Severe žiť nemalo tiež žiadnu budúcnosť. Jeho rady boli natoľko zbytočné, že ich zabudol takmer všetky než mu odsekol posledný prst. Zavrčal a vrhol pohľad na kožený vačok, čo mu visel na opasku. Otec si nikdy neuvedomil, že život je aj o inom, ako hrdlačiť na kuse ľadu a snažiť sa vyžiť z niečoho iného ako prázdnych sľubov.

            Konečne zišiel medzi dva kopce, kam vietor až tak nefúkal. Strhol si z hlavy kapucňu a postrapatil spotené vlasy. Trocha ho zasvrbeli prsty a už nedokázal vydržať; vytiahol z vrecka svoj obľúbený nôž a poobzeral sa v odraze. Na špičke čepele zazrel malinkú šmuhu a so zamračením ju rukávom utrel. Keď sa konečne uistil, že je nádherne čistý, tak ho s pokrútením hlavou zase schoval.

            Ešte než ušiel pár krokov, tak zazrel prvého na konci cesty. Vyzeral hladne. Ceril zubiská a sledoval každý Fandrelov pohyb. Severan sa čudoval, že mu to trvalo tak dlho. Niečo vzadu zavrčalo a Fandrel sa bez obzretia otočil na päte.

            Sneh mu zašušťal na dlhom kabáte, Fandrel švihol ľavou rukou a vyšplechnutá krv nasledovala celý plavý pohyb. Svižne sa otočil, pripravený s nožom čeliť ďalšej beštii. Prebehol prázdny horizont očami a okrem šedého snehu a čierneho oceánu nebolo nikde nič. Mraky nepustili jediný lúč svetla a Fandrel spravil pár krokov, až sa zastavil na hrane rokliny. Zapozeral sa na striebristé vlny a s pocitom nudy si vzdychol. Nemalo takisto ani zmysel čakať, že sa za ním jedného dňa obzrie, otočí tú svoju hlavu plnú temných vlasov a žmurkne svojimi krásnymi očami. Sever je síce krásny, ale nič tu nie je. A ja to nepotrebujem, pomyslel si Fandrel.

            Strhol sa, otočil a posledné, čo videl než stratil zem pod nohami bola jemná, biela kožušinka. Svet sa začal otáčať a Fandrel vo vzduchu švihal nožom. Krv striekala na všetky strany a Fandrel si nebol istý, ktorá je jeho. Jediné, čo dokázal vnímať bolo cvakanie zubov, trhací zvuk a znudené búchanie vlastného srdca. Beštia zo seba vydala agonizujúci škrek a vytratila sa mu z rúk. Fandrel pevne privrel viečka a nechal sa obaliť buchotom rútiacej sa temnej vody.

            Pri poslednej myšlienke, ktorá mu preletela hlavou sa snažil pevne zovrieť kožený vačok u opasku. Nepodarilo sa.