Tara 1

Kapitola 1

Ver svojim snom

Môj starý otec mal sedemdesiatsedem rokov keď dostal druhý infarkt.

Znamenal pre mňa veľa. Ako malý chlapec som sa zobúdzal nato ako pri mne sedí a stráži ma. Namiesto škôlky som celé detstvo prežil u starých rodičov na dvore.

Vedel som, že starý otec už nemá veľa času a on to vedel tiež.

- Dúfal som, že budem pri tom keď dospeješ a stane sa z teba muž. Veci sa však majú inak... - posadil si ma na kolená ako malého chlapca.

Po tvári poznačenej chorobou mu stieklo pár sĺz.

 - Chlapče, to čo ti poviem je pre mňa dôležité a chcem aby bolo dôležité aj pre teba.

Bol som dieťa, no jeho slová mi ostali vryté v pamäti.

- Ľudská bytosť. Máme v sebe viac ako si mnohý dokážu predstaviť. Fantázia je naším najväčším dedičstvom, no ľudia strácajú sny, a tak sa vzdávajú posledných zvyškov slobody... z ťažka sa nadýchol.

Bol to silný muž, no v ten večer mi neostávalo nič iné, len bezmocne pozorovať ako mu ubúdajú sily. Ako mladý chlapec som si prvý krát uvedomil prítomnosť smrti, ktorá neustále kráča s nami po našom boku.

- Ty snívaj veľké sny! Tie, ktoré prinesú veľa dobra mnohým ľuďom. Celý život som bojoval a môj boj musí byť dobojovaný.  

Natiahol sa za škatuľkou z dreva, ktorú som nikdy pred tým v jeho pracovni nevidel. Zaujala ma, pretože jej výrezy a ornamenty boli tvorené z milimetrových častí.

- Viem, si ešte mladý, ale je čas. - mohutnou rukou ma nežne pohladil po vlasoch a uistil sa, že ho počúvam.

Na jeho unavenej tvári bolo vidieť snahu s akou pozbieral všetku energiu na posolstvo, ktoré mi chcel odovzdať. Na chvíľu sklopil zrak a oprášil predmet čo zvieral v rukách.

- Vždy máš na výber, chlapče! - odkašlal si.

-  Budú ľudia, ktorý sa ti budú smiať a snažiť sa ťa odradiť. Povedia ti, že tvoja vízia je oblak na nebi, dym z cigarety. Vtedy sa na nich usmej,  v srdci zachovaj istotu a v duši pokoj. Hovoria to preto, že sami žiadne nemajú, alebo sa ich už dávno vzdali. Do teba vkladám nádej.

Vôbec som mu vtedy nerozumel.

- Odkladal som to príliš dlho, nato keď budeš starší a nič na svete ma viac netrápi. - usmial sa na mňa, no vo vnútri plakal. 

Nevedel som čo si mám myslieť a pamätám si ako mi zvieralo žalúdok. Nikdy so mnou nehovoril tak naliehavo ako v ten deň. Celé jeho telo prezrádzalo ako veľmi mu záleží na mojom pochopení a mňa to vystrašilo.

- Tu máš! Odteraz je tvoj. - hovoril, slzy z hĺbky očí vyplavovalo na povrch. Do rúk mi podával zlatý prívesok, ktorý pred tým ležal v škatuľke.

- Bude ťa viesť.  - hovoril a jeho slabé ruky sa triasli únavou.

Do zlatého prívesku bol vyrytý lev v kruhu tvorenom z hada požierajúceho vlastný chvost.

Pocítil som chvenie.

- Nechali sme sa oklamať a stratili kontakt. Nasleduj symbol a ukáže ti to, čo som ti mal ukázať ja. Je vyslobodením i prekliatím, podľa toho ako s ním naložíš. Odpusť mi, prosím. - boli posledné slová, ktoré mi povedal.

O dva týždne nás opustil.

No ten starý muž s tisíckami predstáv a ideálov neumrel. Neumrel, lebo jeho sny žijú ďalej v jeho vnukovi. Tak ako i ten pocit zvedavosti, ktorý zasial v ten večer.

Ten večer, ktorý všetko zmenil.

„Nech sú dobrí a spravodliví ľudia  akýkoľvek, už len kvôli nim sa oplatí  žiť." A. Einstein