Severan (Časť 3) - Nie som dobrý človek

            Je to ako snažiť sa prežiť na rozpálenej panvici tým, že po sebe rozotriem olej, povedal si Fandrel, keď prestal cítiť nohy. Niet divu, nebolo to ani po pár krokoch od prepadliny v ľade.

            Mesiac bol už pekne vysoko, slnko sa akurát strácalo, keď nevládal už ujsť ani jeden krok. So vzdychnutím sa zvalil do mrazivého snehu, ktorý ho zapichal za krkom ako bodliaky a apaticky sa zapozeral na nádhernú oblohu. Súmrak je pekná vec, pomyslel si,  všetko sa to tak nádherne zlieva dohromady, temnota, svetlo; jedno prekrýva druhé a do toho ešte na mňa vykuknú žiarivé hviezdy.

            Keď si prestal cítiť prsty na rukách, tak si priznal, že toto až tak ružovo nevyzerá. Skôr cítil ako počul všetky tie beštie, čo sa okolo neho pozbierali. Z úst im kvapkali sliny a ony sa už nevedeli dočkať, kedy mu rozvláčia črevá po lesoch. Škoda mäsa.

            Začal ho svrbieť nos, ale akosi si ho nevedel poškrabať. Fandrel veľmi dobre vedel, že už je s ním naozaj zle. Takže takto to má nakoniec byť, hej? Moja riť tu zamrzne a dokonca ani zdochnúť nemôžem tak ako som chcel. Nehoráznosť...

            „Vrrr...“ zaznelo strašne blízko a Severan si hneď prial, aby to bolo skutočne zamrznutie. „Došľaka..“ zachrapčal stiahnutými hlasivkami „zmiznite!“

            Pochopiteľne sa nič nedialo a Fandrel cynicky pokrútil hlavou. Bola to tá posledná vec, čo spravil než stratil vedomie.

                                                                       *

            Šušťanie. Teplý dych. Kyslosť. Slanosť... Pot!

            Svetlo. Áuu!! A kurva bolesť!

            Otočenie hlavy si vyžadovalo všetku silu, čo dokázal nazbierať a každá jeho bunka si priala sa prisunúť bližšie k zdroji svetla. Mihotalo sa, blikalo a Fandrel si myslel, že čochvíľa zmizne. Neprekvapil by som sa. Ale plamene poskakovali stále na tom istom mieste a oheň silne blčal.

            „Dokážeš sa pohnúť?“

            Čo?

            Odvrátil oči. A ticho. Tma. Franforce hmly, ktoré v sebe skrývali červené oči...

            „Čo?“ zachripel a ihneď začal chrliť hlieny, krv a bohvie čo ešte z hrdla von.

            Do obzoru mu vstúpila čiasi tvár. Ženská! A zdala sa mu známa.

            Popolavé vlasy sa jemne dotkli jeho škaredej, zjazvenej tváre a pošteklili mu líca. Žena vykúzlila na perách nádherný úsmev a celého si ho prezrela pohľadom. Fandrel si uvedomil, že je nahý a takisto, že ak sa rýchlo neoblečie, tak tu bude malý problém...

            „Dokážeš sa pohnúť?“ opýtala sa znova a Severan si niečo zamumlal. Pokúsil sa zovrieť päsť, natiahnuť si svaly na nohách, poohýnať si kĺby... všetko viac menej fungovalo. Znova si vzdychol a pokrútil hlavou. „Kedy ma už niečo poriadne zabije??“

            „Čože?“

            „Ale nič.. ehm, kde mám šaty? Je mi, no, ako to povedať slušne... kurva zima!!“

            Po jej tvári prebehol divý mrak a strelila mu facku.

            „Au!“

            „To je na rozohriate.“ uškrnula sa. „Na tu máš!“ hodila mu deku a Fandrel sa chytro prikryl, pretože ešte chvíľa a už by sa neovládol. Začal sa nekontrolovateľne triasť a vyzeralo to tak, že až teraz ho chlad dostihol. Všade bola tma. Takže je ešte stále noc. Ale vôbec tá istá?

            „Čo sa ti stalo? Ožral si sa?“ skárala ho skriveným obočím. „Väčšina ožranov takto podochne. Ale čo by si robil tu?“

            Fandrel si trocha pohundral a potom jej objasnil svoj pád vzduchom.

            „Ty si padol do oceána?! A to ešte stále žiješ??“

            Ironicky sa zasmial. „Hej, aj mňa to serie.“

            Zase mu strelila facku.

            „Ženská!“

            V stromoch niečo zaprašťalo.

            „Buď ticho..“

            Fandrel si ničoho nevšímal. Už vstával, aby jej jednu vrazil, pretože toto už nie je možné!, keď ho niečo poškrabalo na líci a s drnčaním sa zapichlo do stromu zo ním. „Au!“

            Po ruke mu stiekla krv, keď si ho otrel a bez váhania sa hodil do najbližšieho záveja. Počet omrzlín, ktoré už prežilo jeho telo nemalo zmysel rátať. Švihol očami k ohňu, kde si všimol čepele, na ktorej poskakovali odrazy plameňov.

            Znova cynicky pokrútil hlavou a svižne vzal nôž.

            Prvého rozpáral ako prasa na slávnosť. Pekne ho vykuchal, vnútornosti mu s čľapotom zasvinili bosé nohy a chlap zvreskol agóniou do ignorantských nebies. Fandrel si odkašlal a do posledného nôž hodil. Majstrovsky preniesol váhu a s privretými očami vymrštil ruku.

            Ako inak, netrafil, avšak aspoň zlomená vetva stromu padla na zababušenú hlavu. To Fandrelovi stačilo, aby priskočil, schytil mu palicu do rúk a všetko v nej poničil. Povytláčal a rozškriabal, čo sa dalo; a nakoniec zapukal väzmi.

            „Kto je to?“ vzdychol si a utrel nechutné šťavy do snehu. Kde som ju ja len videl?

            „Láfspelovia.“ odvetila žena.

            Fandrel sklopil oči a vyčistil si hrdlo. „Aha.“

            Jasné, každý poznal vydedencov. Zradcov, vrahov, politických väzňov, ktorých kráľ nepotrebuje a vyšle ich do pustiny zomrieť. Ja ich poznám najlepšie.

                                                                       *

            „Ďakujem ti, Fandrel.“ povedala mu žena, keď sa mu chúlila na hrudi a obaja sa snažili zahnať nepriateľa Severu. Chlad. Noc bola v plnom prúde. Beštie stále vrčali okolo tábora, ale oheň stačil na to, aby stiahli chvosty a dali pokoj.

            „No, ehm, neni zač.“ povedal Severan a rukou ju pohladkal. Už to bude nejaký ten piatok, čo som nemal ženu. A druhou zovrel kožený vačok, spomenul si ihneď na otca a v duchu si za takéto myšlienky vynadal.

            „Je príjemné počúvať ako ti bije srdce.“ zašepkala mu zo zavretými očami. „Dnes sa dobrí ľudia ťažko nájdu.“

            Fandrel si vzdychol. „Nie som dobrý človek.“

            „Ale si.“

            Mykol plecom. Nebude sa predsa hádať. Pozeral sa do ohňa a stále premýšľal, kde ju už len videl. Taký ksicht ako má ona sa len tak nezabúda...

            „Počuj, mne je ešte stále zima, vieš, celkom rád by som sa zahrial. Ide len o prežitie. Čo ty na to?“

            Žena sa zasmiala, zmizla pod dekou a Fandrel úľavou pogúľal očami.