Naboso okrajom raja

Na krivú kamennú tvár

položili kus dreva

a vdýchli doň život anjela,

len ebenovo lesklé krídla

nikdy nevzlietnú.

Tu zastal čas,

ktorý hltam očami

a dole dušou steká mi

chuť rajskej dužiny,

kde lesy sú plné húb,

stôp diviny

a jemnosť machu

strieda papraďové rokliny.

Tu spev vtákov

i šum lesa

krášli serenádu pokoja,

ktorú hrá horský potočik

zábleskom striebra

na suché,slamenné steblá

a bubliny

z bielého kameňa.

Tu slnko sa hompáľa

v náručí belasých mrakov

v dúhovo modrej perine,

tu nie to zloby,

len ticho

i more lásky

a súhra ľudských duší,

čo kráčajú svoj osud

v tesnom susedstve dreveníc.

Hľa,kúsok kraja,

čo sa božím dovolením

dotkol raja,

s nezabudnuteľnou vôňou chleba,

chuťou syra

a úsmevu Goraľa...