Tara 2

Kapitola 2

Vášeň

„Večný život je ilúziou pokiaľ láska nie je realitou."

 Kosorin

- O6 rokov neskôr.

- Milujem západ Slnka. Čo myslíš, čo všetko sa dá milovať? - sedel som na tráve a viedol s Tomášom debatu o živote.

Tie rozhovory ma napĺňali. Aspoň nachvíľu som mohol opustiť nudný svet povinností, debát o škole, peniazoch,  počasí, či móde a mohol vyletieť trocha vyššie.

- Ako to myslíš? - zdvihol hlavu k červenému Slnku so steblom trávy zaseknutým medzi zubami.

Vedel ako to myslím, bola to hra, ktorá ma mala naučiť vyjadriť svoje pocity.

Bol to on. Môj priateľ z vysokej školy, s ktorým som sa mal v tomto živote stretnúť. Bol to homo happy, človek veselý. Dokázal zo všetkého vyťažiť maximum dobra, videl dobrodružstvo aj tam kde iným ostali len problémy. Asi kvôli tomu ho mali na škole všetci radi. Aj ja.

Tomáša som zavolal na kopec kvôli našim plánom na víkend, plánovali sme chatu a nemali sme doriešené isté organizačné záležitosti. Tento dôvod som mu napísal do sms, no pravda kráčala iným smerom. Potreboval som sa vyrozprávať. Rôzne životné dilemy boli v mojom svete do malička každodenným chlebom.

- Vieš, dostal som sa na križovatku a neviem ako ďalej. Zaľúbil som sa a videl v žene zmysel všetkého. Ráno som vstával, aby som ju večer mohol vidieť. Tak ako jej parfém, ktorého je ráno celá miestnosť, no večer ho už takmer nie je cítiť, tak po roku všetko zhaslo a s naším vzťahom aj môj svet. Paf! - naznačil som rukami akou rýchlosťou sa dokážu krásne veci pominúť, ako rýchlo sa sny dokážu zmeniť na nočné mori.

Niektoré spomienky boli natoľko silné, že i časom prinášali veľmi živé pocity a v sekunde dokázali zmeniť náladu na nepoznanie.

- Stratil som chuť ráno vstať. Poznáš ten pocit?

Prikývol.

- Začal som sa venovať sebe, chodiť do fitka. Zamiloval som sa do pohybu. Mohla to byť láska? Po dvoch rokoch tréningu som šiel na súťaž, kde som pochopil, že k životu vrcholového športovca patrí doping a túto daň som odmietol zaplatiť. Paf!

Raz je dobre, raz je zle.

Bez slova ma počúval.

- Zvedol som, všetko farebné a živé sa javilo ako fádne a sivé. Musí byť život ako hojdačka? Veselo si vychutnávaš pohľad z hora, aby si potom mal príležitosť ochutnať chuť vlastnej krvi pri páde z výšky priamo na tvár. Sklamalo ma to.

Tomáš sa na mňa chápavo pozrel.

- No časom prišla nová ruža. Tá, čo som ti ju ukazoval na fotkách. Dlhé kučeravé vlasy. Neviem či si pamätáš.

Tomáš pokrčil plecami.

- Bolo ich už viac bratku. - zasmial sa.

- Nevadí. Ide o to, že láska ozaj dokáže naliať do života farby. Keď vidím ako sa na seba s Biancou pozeráte, som si istý, že mi rozumieš. - rozosmial som tento krát ja jeho.

Tomáš s Biancou boli jeden z tých párov, ktorý mi dával nádej, že čistá láska je na našej planéte stále doma.

Môj pohľad ostal na zapadajúcom slnku.

- Pokračuj! Chcem vedieť kam tým mieriš. - postrčil ma, aby som hovoril ďalej.

- Všetko čo plakalo sa opäť smialo. Na miskách váh som sa vyšvihol hore, až tam, do nebies. A hádaj čo?!

- Paf?

- Paf! Na rade bol pád. Životná láska je len jedna a ona ňou nebola. Možno je ich viac, ale sú niekde tam, niekde kde ich nemôžem stretnúť a pozvať na mandarinkový džús. Alebo ich len prehliadam? Alebo je pravda, že človek chce vždy to čo nemá? Neviem, ale viem, že sme si navzájom polámali srdcia a zažili bolesti na dva roky do zásoby.

- Takže hľadáš svoju Vášeň? - opýtal sa a otočil hlavu späť k slnku.

- Asi áno. Tú chuť, ktorá by ma ráno nakopla do života. Ešte pred tým, ako sme sa my dvaja spoznali, našiel som ju. Zahorela vo mne! Tento krát ma celého pohltila, vtiahla a nechcela pustiť. Tvárila sa, že nič okrem nej neexistuje, chcela ma len pre seba.

- Čo to je?

Netrpezlivo čakal odpoveď.

- Od malička ma jej plamene oblizovali, jej tóny, basy, hajtky, činely, gramce a majky - Hudba! - nachvíľu som sa rozplynul.

- A čo sa stalo? Paf? Už hádam nie! - skočil mi otázkou do reči.

Tomáš o mojom živote veľa nevedel. Nepoznali sme sa dlho, ani krátko, no o súkromnom živote sme sa nikdy nebavili. Vždy sme sa jednoducho tešili zo života a minulosť prenechali historikom.

- Ja neviem, ale stret s realitou ma zakaždým akosi stiahne z oblakov na zem a pád z tej výšky bolí. Ak chcem viesť slušný život, musím vyštudovať a tak sa moja kariéra hudobníka pomaly utápa v snoch, stráca na sile zakaždým keď ju povinnosti vyradia z denného rozvrhu. Presadiť sa a stať sa hviezdou na hudobnom nebi sa podarí len hviezdam. Tým, ktorý na oltár svojho sna položia mnoho obetí. Ja nemám denne dve hodiny! Však mi rozumieš?

- Takže sa vzdávaš svojej vášne dobrovoľne?

- To nie, ale vsadiť všetko na jednu kartu je riziko.

Vedel som, že mi pomôže.

Vďaka nemu som si uvedomil kde viazne môj problém. Bola to odvaha, čo mi chýbala.

- Ja pre niečo musím žiť, inak moja duša umrie a ja budem chodiť z práce domov, z domu do obchodu a z obchodu pred televízor ako chladný stroj. Zasmejem sa na hlúpostiach, budem závidieť tým pekným ľuďom z telenovely, ponadávam si pri správach o siedmej na tento hrozný svet a skorumpovaných politikov, ľahnem si s prianím nech je už piatok a víkend, ktorý zakaždým aj tak preletí ako voda. Rozumieš mi? Žiť  bez vášne sa vyrovná smrti! - vybuchol som do ohňostroja pocitov a myšlienok, ktoré sa v éteri premieňali na slová.

Tomáš zošpúlil pery.

- Hľadáš zmysel života v láske? - pochopil, no potreboval sa uistiť.

- Ty nie?

- Lásku ti nikto nedá, vychádza z teba. Veľa krát som nad ňou premýšľal.

- A na čo si prišiel? -  čakal som odpoveď, ktorá by mi pomohla rozhodnúť sa ako na križovatke ďalej.

Semafor ukazoval zelenú, no ja som stál, nevedel sa rozhodnúť. Všetci na mňa nervózne trúbili a snažili sa ma vytlačiť z cesty.

Otočil sa ku mne.

- Rád čítam knihy, Leo.

- Ja viem. - nechápal som, čo mi tým chce povedať.

- Mám obľúbeného spisovateľa a predstav si, pred troma dňami som mal tú možnosť sa s ním osobne stretnúť. Chcel som, aby mi podpísal knihu.

Rozopol svoj plecniak a vybral ju.

- Tak trocha vám závidím váš život, váš úspech, to čo ste dosiahli. - hovoril som mu, ako mi podpisoval prvú stranu.

Roztvoril ju a ukázal mi venovanie.

- Tak prečo si nevypracuješ vlastný úspech? - opýtal sa ma môj idol.

- Vám sa to ľahko hovorí. Máte talent. Obrovský dar! Vaše knihy nemajú chybu.

- To vôbec nie je pravda, chlapče.

- Prosím?

- Hovorím, aby si nebol naivný. Narodil som sa ako aj ty, dieťa, ktoré nevie ani písať, ani hovoriť, dokonca ani chodiť som nevedel.

- Nerozumiem.

- Chcem ti tým povedať, že všetko som sa naučil časom. Napísal som dve knihy a obidve skončili v ohni. Boli hrozné. - rozosmial sa. - Pomyslel som si, že nato nemám. Nemám nato, stať sa spisovateľom, napísať dobrú knihu. A mal som pravdu.

- Stále nerozumiem. Veď ste ju predsa nakoniec napísal, nie? A nie len jednu!

- Áno. Lebo o niečo neskôr som si pomyslel, že nato mám. A znova som mal pravdu. Človek sa rozhoduje sám o tom, kde má hranice možného. Nevzdal som sa, začal som pracovať odznovu. Nová kniha nebola o mnoho lepšia ako tie staré. Avšak ja som ju neustále prepisoval, upravoval a rástol s ňou. Ja som nemal talent, ani som nebol výnimočný. Ja som chcel a niečo som preto urobil. Až potom talent vstúpil do môjho života a usmernil ma. Urobil som toho mnoho. Rozumieš?

- Rozumiem, ale...

- Nie! Ale je pre ľudí, ktorý nikdy nechytia svoje túžby do rúk, nikdy nevynájdu žiarovku, nevyšlachtia nový kvet, nenapíšu knihu, nepoložia zákony gravitácie, nevydajú vlastný album, nikdy nenatočia film, nestanú sa významnými politikmi, nevyliečia nevyliečiteľných ľudí, nevybudujú obchodné impéria. Nie, že by nato nemali, ale...

Tomáš dohovoril a ja som chápal, čo mi chce povedať.

- Leo, nikto  a nič ti nebráni milovať. Môžeš milovať všetko, celý svet. A začni od seba!

- Prepáč, ale akosi nevidím lásku keď sa pozriem vôkol. Keď kráčam mestom, vidím ľudí vrážať do seba, akoby to boli ich súperi v akejsi čudnej hre. V paneláku nás od seba delí jedna stena, ale v skutočnosti sme si vzdialenejší ako kedykoľvek pred tým. Izolujeme sa vo virtuálnom svete, utekáme sami pred sebou. Môj pes Lucky je v mojich očiach viac ako niektorý ľudia. Nehodnotím živé bytosti podľa toho koľko toho majú, na akej pozícií sú, koľko hlúpostí sa dokážu naučiť naspamäť a koľkými hlúposťami sa dokážu obklopiť, na akých autách sa vozia, aké tituly nosia pred menom a za ním, ale podľa toho, koľko dávajú svetu, na koľko robia svet lepším. Mnohí z nás okrádajú druhých, ubližujú, nadávajú a sťažujú sa na všetko. Môj pes však celý život, od rána do večera, rozdáva radosť. Musím sa zasmiať sto krát denne keď som s ním. Niektorý ľudia sú sebecký pokrytci. Okrádajú svet o všetko dobré, čo v ňom ešte ostalo.

- Hovoríš tak preto, že sa na svet nevieš dívať. Všímaš si na lúke burinu, hoci na nej kvitnú kvety. - ako hovoril, cítil som pokoj, ktorý ho obklopoval.

- Ty to nevidíš? Po chvíli lásky si dvaja ľudia čo sa milovali začnú nadávať, obviňovať sa, nenávidieť, ohovárať navzájom. Pozeráme sa na svet s JA okuliarmi. JA a všetko ostatné je od nás oddelené ako blázni v ústavoch od normálnych ľudí. - predstavil som mu svoj rodiaci sa pohľad na svet.

Prekvapilo ma aké pocity vo mne vyvolali vlastné myšlienky. Precítil som vlnu úzkosti prechádzajúcu z brucha do celého tela. Vlievala sa a pretekala mnou ako jed.

- Koľko poznáš ľudí čo sa boja lásky? Lebo im ublížila? Ja ich poznám dosť. Kde ju vidíš? Kde vidíš lásku? - pokračoval som v myšlienkach, ktoré mi ubližovali, no museli sa pretlačiť na povrch a tak ma oslobodiť.

Boli volaním o pomoc.

Jeho tvár ostala bez pohybu. Kútiky úst sa mu o čosi zdvihli a opäť sa zahľadel na Slnko.

Bolo vidieť svetlo spoza horizontu. Tomášove ticho mi dovolilo precítiť krásu údolia, na ktoré sme sa spoločne dívali.

- V každom zrnku prachu, priateľ môj. Keby zavrieš nachvíľu oči a otvoríš srdce, ukáže sa ti. Kým neotvoríš srdce, neuvidíš nič. - pokojne odvetil.

Opäť nastalo ticho. Nemal som potrebu niečo povedať a nebolo mi to trápne.

- Vidíš Slnko, Leo? - náhle sa ma opýtal.

Zadíval som sa na krvavú oblohu.

- Zapadlo.

- Ale stále vidíš jeho lúče, mýlim sa? Vďaka svetlu a teplu je slnko pre nás Slnkom. Máš na očiach slnečné okuliare, bránia ti vidieť svetlo a tak si myslíš, že Slnka už niet. - dohovoril a odmlčal sa.

- Podobne je to s láskou. - pokračoval v myšlienke a ja som cítil, že za jeho slovami bude viac ako dokážem pochopiť.

- Hovoríš mi, že chceš milovať, ale...

Bolo to neuveriteľné, ale mal pravdu. Možno sa na svet ozaj pozerám zo zlej strany. No presne tak ma to naučil práve tento svet.

Sedeli sme tam, na kopci, vedľa internátov, v srdci mladosti. Študenti kráčali spokojne z prednášok. Mali pred sebou víkend a to v ich slovníku znamenalo „Párty up". Vo vzduchu bolo cítiť bezstarostnosť tej chvíle.

- Z tvojich slov mám dojem, že vidíš niečo čo mne uniká. Tomáš? Ty si myslíš, že ...

- Možno netreba toľko myslieť. - prerušil ma a spontánne sa zasmial. - Rozum je skvelý pomocník ale zlý pán. Ako to cítiš? - pomáhal mi.

Chvíľu som bol ticho.

- Keď sa pozerám na Slnko, teda na jeho Svetlo, na tú krajinu, ktorá mu robí doprovod... Cítim život! Cítim, že by som mal byť niekde tam a nie tu. Niečo tam ďaleko na mňa čaká a spieva pieseň môjmu srdcu ako sirény námorníkom. Mám chuť milovať sa so svetom, odovzdať sa mu a nechať ho plynúť. On bude vedieť kde je moja vášeň.

Poslúchol som ho, prestal premýšľať a nechal rozprávať hlas, ktorý ešte len čakal na objavenie. Bol to detský hlas pochovaný mojou dospelosťou.

- Tak to urob! - priateľsky ma tľapol po pleci.

Úspešný človek urobí viac chýb, viac krát spadne na samé dno, viac krát mu nevijde čo si naplánoval, viac krát zažije pocit sklamania ako neúspešný človek. No ten úspešný sa tým nikdy nenechá odradiť a skúša ďalej.

„Úspech je schopnosť robiť to, čo chcete vo chvíli keď to chcete." Raymond Charles Barker