Sedemnásť (1.časť)

 1                                                                                                                         január 1993

 

Dostať sa z dusnej sály plnej spotených tiel na čerstvý vzduch bolo hotové umenie. Podarilo sa nám to len niečo pred polnocou. Chvíľu sme len tak dychčali, pozerali do tmy všade okolo a sušili spotené čelá. Potom som otočil zrak k dievčatám a zľahka nadhodil niečo na rozhovor.

„Už sa to nedalo vydržať. Teplo aj na skapanie. Ešte chvíľu a museli by ste ma odtiaľ vyniesť."

„Teplo? Výhovorka! To bude najskôr tým vínom,"  zasmiala sa jedna z nich a zvyšné dve sa do chichotu ochotne pridali.

Namiesto toho, aby som jej pokus byť vtipnou niečom trefným okamžite odbil, pristihol  som sa pri smiechu. Na jej zelených očiach bolo čosi zvláštne a kým sme sa chechtali na môj účet, skúmal som, čo  by to  mohlo byť. Volala sa Zuzana Matláková.

Krátko sme ešte pokecali o škole, o tom, ako sa im školský ples zatiaľ páči, a keď sme  vyčerpali aj to, januárová noc nás opäť zatlačila dovnútra. Z toho som dievčaťa  takmer nespustil zrak.

Keď sme sa vrátili dnu, dve baby sa kamsi vytratili a ja som sa ocitol pri stole so Zuzkou. Hoci bol džbán s vínom takmer úplne prázdny, len čo sa mi pozrela do očí, strhol som pohľad na džbán a čumel na to deci vína ako vyšinutý. A ona sa na mňa pozerala stále.

Po chvíli sme sa, ani neviem ako, vychytili na parket. Až dovtedy som bol v tom, že som zo svojej triedy už vytancoval každú, ale zjavne som na niečo zabudol. Pustili hudbu. Dotkli sme sa dlaňami, jemné, mäkké, trošičku vlhké. Ako sme sa dali do pohybu, skĺzli tie jej svetlé smaragdy na zem a mohol som si vydýchnuť. Zo začiatku sa totiž dosť netaktne dívala pod nohy, ale v tej chvíli mi to vonkoncom neprekážalo.

   Kým ju zaujímali chodidlá, ja som si zobral na mušku všetko ostatné. Dostať sa oddola nahor po sedemnásťročnom tele v obtiahnutých plesových šatách však bola fuška. Trvalo to podstatne dlhšie, než som si pôvodne myslel. Keď som sa pohľadom konečne vrátil k tvári, nejakú tú chvíľu mi už hľadela rovno do očí.

Čumela na mňa v škole, čumela na mňa na plese, čumela na mňa stále a ja som mal sto chutí ju pustiť a ísť sa nanovo vyvetrať. Sám. Nešlo to. Tancovali sme celú večnosť a namiesto toho, aby som ju pustil, som  podvedome pritláčal to telo k sebe bližšie a bližšie. Zakrátko sme na seba boli nalepení tak, že ju moja hruď nútila dýchať v rovnakom tempe, ako som dýchal ja. Nenamietala. Bola šťastná. A ja nervózny.

Sála sa postupne vyľudnila a my sme boli odrazu všetkým na očiach. Toto som si fakt nemohol dovoliť, dobre, bolo mi s ňou fajn, ale ja problémy nepotrebujem. Okolo druhej sme sa konečne odlepili.

„Ďakujem za tanec Zuzka, bolo mi potešením. Ale ja to už vidím na posteľ. Zatancuj si aj s inými."

„Nie, už nie, ďakujem. Na dnes mi celkom stačilo, pôjdem aj ja. Toľko tancovania... už sa teším do postele," nepustila ma von samého.

Na posteľ sme to videli obaja. Horší scenár som si ani nevedel predstaviť.

 

Zadychčaní sme odtiaľ kráčali domov tesne vedľa seba. Len ja, to dievča a dva obláčiky dychu v uliciach mestečka, kde sa nočný život začína a končí okolo deviatej, aj to v piatok. Čakala, že niečo urobím. Čakala, že čosi... Namiesto toho som vedľa nej kráčal s rukami vo vreckách a slová som nahrádzal vŕzganím snehu.

Dva kilometre som sa mračil na chodník pod nohami, hoci by som ju k sebe najradšej pritláčal znovu a znovu. V parku sa nám cesty začali rozchádzať, ale v takú neskorú hodinu  ju zo slušnosti samu, samozrejme, nenechám a spolu sme sa dotmolili až k ich domu na Marxovej.

Keď som zamrmlal niečo na rozlúčenie a začal sa poberať preč, neviditeľná ruka ma schmatla za golier. Chvíľu mi nedovolila vôbec sa pohnúť, stál som na mieste a pozeral na to plavovlasé stvorenie.

Potom sa neviditeľná sila zjavne vzmohla a s vypätím síl ma pritlačila o plot k Zuzke. Na okamih som jej vkĺzol jazykom do úst, iba kúštikom, iba špičkou, no len čo tá neviditeľná sila pominula, odlepil som sa a asi so stále pootvorenými ústami som tomu nemohol uveriť.

Idiot! Mal som sto chutí si ten sprostý jazyk z papule vytrhnúť a oplieskať ho o múr, ale namiesto toho som na mieste zamrzol a akosi previnilo sa na ňu usmial.   

„Dobrú noc, Zuzka."

„Dobrú noc, pán profesor."

 

 

2                                                                                                                               január 2010

 

„Mojito v januári, chlapi. Vy ste už načisto stratili rozum," pozdravil Samo a zvalil sa do kresla po mojej pravici.

Chvíľu táral o čomsi teplom, ale nakoniec podľahol aj on a sŕkal do seba ten kubánsky zázrak.

Vo vyhriatej zasklenej terase sme sa tak opäť zišli celá banda - Samo, Dodo, Vlado a ja. Bol to už možno mesiac, čo sme sa pokope nestretli. Vo vzduchu visela tuhá slopačka.

„Počúvajte ma, lebo toto keď vám poviem... keď vám toto poviem, tak sa tu na mieste poseriete, páni," začal Samo, pričom bolo cítiť, že musel prísť s  fakt veľkou novinou. 

„O takých päť mesiacov mám doma mimino. Sonička čaká decko. Nechcel som o tom hovoriť skôr, stačí, keď vám to poviem potom, hovorím si, ale teraz jej to brucho už vidí každý..."

„Čože?! A kto ti ju nabúchal?" zatváril sa podráždene Piťo a o chvíľu sme sa všetci rozrehotali ako na povel.

Samo bol totiž vychýrený kurevník, záletník, sukničkár, frajerkár, plejboj, donchuan a svoju mladú ženičku bol schopný podviesť kdekoľvek a kedykoľvek, no naopak to nešlo. Držal si ju pekne nakrátko. Dokonca som si nebol istý, či zo žiarlivosti nebude trvať na tom, aby pri jej pôrode nebol jediný chlap a obskakovali ju výlučne ženy.

Piťo si medzitým objednal biely rum a vylial si do pohára aj druhú dávku, lebo on, podľa vlastných slov, samú minerálku s citrónom a nejakými burinami piť nebude.

Niečo po piatej sme sa zdvihli a každý na svojom odišli na Vladovu chatu zapiť Samovu spermiu. Prvú z bilióna, čo niečo dokázala.

 

Vlado zakúril v kozube a kým zabehol vyhrabať voľačo na pitie, popresúvali sme si sedenie čo najbližšie k ohňu. Chata, či skôr lesná horáreň, bola ideálna na leto, ale uprostred januára by tam ani Eskimák nevydržal bez ohníka a trochy pálenky.

O chvíľu už Vlado nalieval.

„Takže pripíjame na tatka Sama," odbavil Piťo prípitok čo najrýchlejšie a obrátil do seba poldecák.

V miestnosti sa zakrátko oteplilo a Samo konečne spustil rozprávanie, na ktoré sme všetci už nejakú tú chvíľu čakali.  

„Bolo to na tej Malte, čo sme si vybehli ešte v septembri. No a ona pindala do mňa, hádam, už aj polroka predtým, že decko, že decko. Tak sme..." odmlčal sa v najlepšom.

„No?" štuchol som doňho, ale on akoby sa zasekol a ďalej pokračoval úplne z cesty.

„Chlapi, ono je vám to také zvláštne. Nič a nič a z toho ničoho vám vznikne nový život... Úžasné!" prevrátil do seba štamperlík, posledný z nás štyroch, a my sme naňho čumeli ako vyorané myši.

Sem-tam sme si dokonca vymenili vystrašené pohľady a počúvali, čo to ten človek trepe.

„Ja vám vlastne tridsať rokov trtkám hore dole a nič. Mám plešinu, spravilo sa mi to poondiate brucho - a teraz toto. Vlado má dcéry, asi vie,  o čom hovorím, ale vy chlapci, Rišo, Dodo, vy to musíte zažiť... A pritom len dvadsaťtri a dvadsaťtri chromozómov dokopy. Všetko to do seba odrazu zapadá, všetko to začína dávať nejaký zmysel. No nie je to zázrak?" dokončil filozofickú vsuvku Samo, ale odpovede sa nedočkal, lebo my ostatní sme sa už išli zadusiť smiechom, ktorý  mal silou mocou ostať utajený.

Ďalej toho už Samo veľa nenahovoril, ale vypil zakaždým, keď mu Vlado dolial. Strnulo sedel v kresle, čosi si hmkal a usmieval sa do ohňa, akoby ho namaľoval da Vinci.

Postupne sme stiahli fľašku až do dna, ale ďalej sme nešli. Akýsi pud sebazáchovy každému z nás šepkal, že ožrať sa do nemoty uprostred januára na tejto drevenej chate asi nebude najlepší nápad.

Okolo jednej už bolo po všetkom. Skupina štyroch veselých vodičov si to namierila domov.

 

Hľadať kľúče po všetkých vačkoch sa mi nechcelo, tak som uprostred noci pred domom dvakrát ťahavo zatrúbil, nech susedov aj roztrhne. Nemýlil som sa, čakala. Vybehla v nejakom kabátiku, ale ako som cestou dovnútra dlaňou  zistil, pod ním to s oblečením nepreháňala.

„Ahoj."

„Čau."

„Nejako skoro ideš..."

„To tá kurva. Zima," urazil som matku prírodu.

Z neznámych pohnútok si doma gágor vypýtal ešte jedno pivko a dobre okúpaný som padol do postele ako vrece zemiakov.

Nebyť Ivky, zaspal by som okamžite, ale keď sa mi toľko líškala a líškala - nedalo sa inak. Krátko som ju zohrial, nech jej nie je ľúto, žabke, a konečne som slastne zaspal.

 

Zobudila ma asi tá sprcha. Z toho, že sa Iva sprchuje, som usúdil, že bude len okolo ôsmej, ale keď som sa prešiel po dome, všetky hodiny túto teóriu vyvracali, lebo čas sa blížil k poludniu.

Keď som zahlásil, že ma hlava bolí ako koňa, hneď sa ponúkla, že mi spraví „dobrý kurací vývar." Potešil som sa. Konečne bude mať tento dom nejakú gazdinú a vnútornosti po dlhom čase prepláchnem niečím domácim. Ľahol som si do postele, že na tú polievku počkám tam, no len ako som sa zvalil na periny, už sa nado mnou skláňala so šálkou v rukách.

To dievča mi spravilo sáčkovú polievku.

A že vraj „dobrý kurací vývar".

Krava.

Ako vošla, tak som ju už aj šikoval preč, nech sa aj s tým hrnčekom pekne strčí do riti, lebo sáčkovú polievku si viem spraviť aj ja.

„Tak si ju uvar sám, ty šéfkuchár," vyprskla na zmordovaného chudáka, tresla šálku na nočný stolík a vyšprintovala z izby.  

 „Večer prídeš, páchneš ako tchor, ja ti dám pusu. Potom ti pomáham vtrepať sa do sprchy, ty si rozkážeš pivo. V posteli sa ťa snažím zakryť a ty ma pretiahneš ako... ako nejakú ovcu. Ráno ti spravím polievku, pošleš ma do riti..." ozývalo sa odkiaľsi.   

   Vydržala päť dní. Na také mláďa to zlé nebolo. Vtrepe sa do postele starého harcovníka a čaká kariéru na počkanie. Naivka.

O chvíľu negatívna energia vyletela dvermi, po dome sa rozľahol dobre známy zvuk tresnutia, ktorý by zobudil aj hluchého a zavládlo lahodné ticho. Konečne.  

3.                                                                                                                               

 

V sobotu som po dlhej noci vstal na vlastné prekvapenie pomerne skoro. Uvaril som si kávu, ale dlho som pri nej neposedel. Akási čudná šteklivá nervozita ma v jednom kuse držala na nohách a nútila prechádzať sa hore - dole, z izby do izby, čo v prípade mojej garsónky znamenalo na chodbu a späť. Dnu a von. Dnu a von. Chlipkal som si z kávy a myslel pri tom na Zuzku.

 Po čase sa to nedalo vydržať. Nedokázal som obsedieť na jednom mieste, nieto ešte opraviť písomky. Hodil som na seba dve teplé vrstvy, kabát, šál a čapicu, mimochodom, výborné maskovanie a vybehol do zimy.

Kosa ako v tanku. Po hlavnej sa pomaly vliekol ťarbavý odhŕňač. Snežilo ale tak husto, až mi bolo divné, odkiaľ ten za volantom vôbec vie, kde bola kedysi cesta. Mesto som prešiel krížom krážom, ale okrem neho som nevidel ani nohy, ani kolesa.

Keď som tú dieru mal pochodenú hore-dole už asi celú, zahol som na Marxovu. Akosi podvedome som cez ňu neprešiel ani raz. Zastal som pred domom číslo 17, šedým televízorom s nevkusnou búdou pri dverách. Bola to tá najrozkošnejšia chalúpka na svete. Najsladšie hniezdočko krásy, nežnosti, zmyselnosti, ženskosti pod slnkom, čo v danom stave počasia muselo znieť pri najmenšom zvláštne.

Stál som pred tým domom a cítil  sa asi ako pubertiak. Ako zblbnutý, pomätený, hormónmi načisto zmagorený pubertiak. Stál som na mieste a očami láskal plot, bránku a ten nádherný domček znovu a znovu. Stál som na mieste, až kým z búdy nevybehol biely ovčiak, ktorý mal toho už očividne dosť. Rozbrechotal sa na plné hrdlo a čudný chlap sa konečne pohol preč. V lepšom prípade feťák, v tom horšom nejaký úchyl, pomyslel si a vrátil sa z tej sloty do búdy.

 

Na skok od Marxovej som vošiel do staršej bytovky bez výťahu a rezkým tempom to vytiahol na tretie. Tajne som dúfal, že bude Lukáš doma sám, ale keď mi otvorila jeho žena, šanca, že v sobotu o pol druhej bude v hustej chumelici na prechádzke, klesla na nulu.

 Kým som jej dosť nepresvedčivo vysvetlil, že som šiel náhodou okolo a napadlo mi, zastaviť sa za Lukášom, objavil sa aj ten a vtiahol ma dnu. Martu sme poslali spraviť čaj. Panstvo sa zavrelo v obývačke.

Úvodné táraniny sme hodili bokom. Povedal som mu o Zuzke a čakal som, čo na to on.

Mlčal.

Mračil sa a mlčal.

„Rišo, nehnevaj sa, ale toto nie."

„Prečo?" prevzal som štafetu v mračení a proti všetkým zákonom morálky, etiky, logiky a neviem akých sračiek som sa spýtal, prečo by učiteľ a študentka spolu nemohli niečo mať.

„Takže si sa načisto zbláznil, že? To sa v dvadsiatich ôsmich ešte stáva, ale prosím ťa! Nebuď debil! Dobre vieš, že je to somarina. A ty ju vlastne ani neľúbiš, len sa ti páči... Veď môžeš mať hociktorú inú, prečo práve túto sedemnásťročnú srnku? Toľko ich behá po svete..."

„Nechápeš ma," uznal som, že má vo všetkom pravdu.

Vtom vošla Marta, položila k nám dymiace šálky a len čo zavrela dvere, pokračoval Lukáš celkom iným tónom.

„Pozri sa. A teraz budem úprimný," varoval ma, „ty potrebuješ ženu. Si normálny zdravý  chlap, videl si peknú kočku, trochu ti stvrdli gate a teraz si myslíš, že ju potrebuješ. Ale ty nepotrebuješ ju! Nepotrebuješ problémy. Tebe v prvom rade už konečne treba nejakú známosť, samozrejme, nech trvá dlhšie ako 24 hodín. A na nejakú zelenookú kozatú tretiačku okamžite zabudneš."

Slabo som pokyvkával hlavou a bez slova upieral pohľad na chladnúce šálky. Nahlas mi povedal to, čo som si v duchu opakoval od rána.

Lukáš mal pravdu.

 

Domov som sa vrátil s čistou hlavou. Dal som si teplú sprchu a aby mi po rozume nebehali hlúposti, vrhol som sa opravovať previerky. Na včerajšok bude treba jednoducho zabudnúť.

Ledva som si sadol a ozval sa telefón.

„Prosím?" zdvihol som slúchadlo.

„Jozef Matlák, dobrý deň," takmer som ho položil.

Taký rýchly prúser som nečakal ani v najhoršom sne. V krku mi narástla hrča, ktorú nie a nie prehltnúť.

„Pán profesor, prepáčte, že v sobotu vás takto rušíme, ale viete, len dneska nám dcéra povedala, že jej zo slovenčiny vychádza trojka. No a viete, január je už tu, budete krúžkovať známky a že v stredu píšete polročnú previerku, vravela."

„Áno, áno," nakopol som ho ďalej.

„Lenže ona by vraj z tej slovenčiny veľmi chcela dvojku, pán Bezech. Už sa aj učí chúďa, dneska celé popoludnie len nad tým sedí, ale vraví, že by potrebovala nejaké veci doučiť. A vraj jej spolužiačky zvyknú ku vám chodiť na doučovnie."

Bol som si istý, že Zuzana Matlákovová známky na trojku nemala. A okrem toho -doučovania som neposkytoval nikdy. Pchať si tú posratú robotu ešte aj domov by mi jakživ nenapadlo.

„Nemohla by ku vám niekedy zajtra v priebehu dňa skočiť?" vyžmýkal sa konečne otec.

„Nie, to nepôjde. S tými doučovaniami som už skončil."

„Pán profesor, no tak. Veď ja vám normálne zaplatím. Dohodneme sa."

„Povedal som jasne, nejde to. Môžem vám dať  kontakt na kolegyňu Lehotovú."

 

 

4.

 

K Samovi sme sa nakoniec vybrali, až keď bolo to malé chlapča na svete, aj tak sme sa dali dokopy len dvaja- Vlado a ja. Dodo vraj musel čosi neodkladne vybaviť, ožran starý, určite ho niekam pozvali. K nádejnému ockovi sa chystala skromná delegácia.

Dve bonboniéry, kytica.

Sonička nás privítala so spľasnutým bruchom, áno, určite muselo byť väčšie, i keď ju pred pôrodom nevidel ani jeden z nás. Isté však bolo, že materstvo spravilo z dievčatka ženu. V tvári akosi opeknela, zlepšili sa jej aj vlasy a odkedy som ju videl naposledy, očividene sa jej naplnila podprsenka. Konečne. Tatko mohol byť pyšný.

Ten sa spočiatku hodnú chvíľu kdesi zašíval, až začalo hroziť, že dvaja páni so žienkou už-už vyčerpajú všetky konverzačné témy, ale v hodine dvanástej sa objavil. Do obývačky vošiel s majestátnosťou, s akou nekráča ani kardinál a v rukách niesol to svoje pacholiatko, akoby to bola Sviatosť oltárna a všetci sa pred ňou mali hodiť na kolená.

„Ťuťuli-muťuli," prešiel mu Vlado prstom po končeku nosa.

Samovi sa však žiadne ťuťuli-muťuli zjavne nepozdávalo a zo širokánskeho úsmevu plynulo prešiel do výhražnej grimasy.

„Jak sa volá?" odvážil som sa dlaňou dotknúť iba perinky.

„Adamko," odvetil pyšne otec a opäť sa doširoka usmial na spiaceho synčeka.      

Keď sa na neho všetci dosýta vynadívali, odniesol to mimino naspäť a opäť sa na okamih vytratil. Sonka sa za celý čas odvážila k malému sotva priblížiť, zjavne to mala dovolené len za zvláštnych okolností.

Po chvíľke sa Samo vrátil späť a v ruke držal zázračný prístroj. Len čo sa malý prebudí a zamrnká, tento signalizátor mu o tom dá okamžite vedieť, no nie je to úžasné? Keď pochopil, že špeciálny prístroj uchvacuje iba jeho a po dvadsiatich prezentáciách pred návštevami to už nezaujíma ani Soničku, kamsi ho odložil a ponúkol niečo na pitie.

„Minerálku, džús? Alebo spravíme kávu?"

Ten človek sa načisto zbláznil. On z toho decka celkom osprostel, takéhoto Sama som ešte nezažil. Minerálka? Džús? Káva? Podobné móresy predsa nemával ani pred ženou, to je isté.

Napokon sme si obaja čosi vypili, chvíľu s rodičmi posedeli a skôr než sa zotmelo, sa už pobrali, aj tak sa malý práve zobudil. Šťastný tatko jednou rukou objímal ženu, druhou mával odchádzajúcim hosťom a na opasku mal pripnutý svoj špeciálny prístroj.

O toho človeka som začínal mať vážne obavy.

 

Len čo som sa vrátil domov, otvoril som chladničku. S dvoma žemľami som vyjedol celé balenie údenej šunky a zmastil aj zvyšok údenej makrely. Potom som si pozrel správy, o ôsmej však nič nešlo, takže som sa vytrepal do postele, ale čo tam budem tak osamote robiť?

Po dome sa rozlievalo hrôzostrašné ticho.

Prelistoval som si niekoľko kníh.

Príšerne som sa nudil.

Zaspať som dokázal hlboko po polnoci.

 

Tato Samo zostal doma. Rýchlo pohltal Sonkinu praženicu a už aj utekal poumývať Adamka. Večer ho uložil naspäť do postieľky a pomedzi dovolil žene urobiť všetky tie ženské úkony, nech sa malý poriadne naje.

Aj keď hrozilo, že špeciálny prístroj sa každú chvíľu ozve, umorený sa hodil do postele. Chvíľu Soničku presviedčal, že to šestonedelie je len sprostá povera, ale keď trvala na svojom, zaželali si dobrú noc.

Zaspal ako kabela.           

 

 

5.                                                                                                                             

 

Po úmornej ceste sme konečne zastali v Červenom Kláštore. Keď som všetkým vysvetľoval, kam to ideme, nikto nechápal, prečo sa na školský výlet musíme drbať tak ďaleko. Akoby tým deckám nebolo jedno, či sa ožerú na Pieninách alebo o tristo kilákov bližšie.

Samozrejme, nebol to nápad môj. Túto lokalitu vybrala kolegynka Lehotová - stará, hnusná, slizká, intrigánska potvora. Riaditeľko si totižto zmyslel, že na výlet by nemala ísť len moja trieda, ale majú ísť hneď dve triedy. A podľa základného Murphyho zákona musí  najväčšie hovno padnúť, samozrejme, rovno na mňa! Lebo že vraj sme obaja slovenčinári... Pch.

Posledné tri májové dni s kolegynkou Lehotovou a štyridsiatimi tretiakmi na krku. Paráda.

„Tak ja som na šestnástke. Odtiaľto budem mať celú chodbu ako na dlani. A vy máte kde izbu?" spýtala sa ma tá krava, keď som jej kufor dotrepal až do izby.

„Neviem ešte," zaklamal som a chytro sa vyparil.

Zamkol som sa vo vedľajšej kutici, šmaril ruksak vedľa dverí a zľahka sa hodil na váľandu. Zúrivo zavŕzgala. Div, že ostala celá.

 

Večierku dostali prvý večer o pol jedenástej. Protestovali, ale nepomohlo im to nič. Nech sa len pekne šetria na zajtra, banda.

O pol dvanástej som sa už spokojne prechádzal s jablkom okolo chaty. Kde tu sa ešte svietilo, ale bolo mi to fuk. Hlavne, že Lehota už drichme.

„Čo nemôžte zaspať, pán profesor?" ozvalo sa odkiaľsi z tmy a takmer ma trafil šľak.

„Kto je to?!"

„Nebojte sa, to som ja," vynorila sa spoza stromov dievčenská postava.

Aj keď ju osvetľovali len zvyšky svetla doliehajúce z chaty, nebolo pochýb. Pár metrov predo mnou stála Zuzana Matláková.

„Aha, no ty si to... veď pravdaže, jasné, že ty," tváril som sa, že ma vôbec nevyplašila.

„Už by si mala byť dávno v posteli, nemáš sa čo motať po vonku. Každý už predsa spí," mykol som hlavou k chate, odkiaľ k nám občasne doliehali hlasy a tlmený smiech.

„A čo tu vlastne o takomto čase robíš?"

„Fajčím," vytiahla spoza chrbta ruku s cigaretou.

Bum. Načisto jej drbe. Toto by mi študent nepovedal ani vo sne. Stál som ako prikovaný a zízal na vlastnú študentku s cigaretou v ruke. Usmievala sa, akoby namiesto cigarety držala plyšového macíka.

Tak toto Zuzana Matláková naozaj prehnala.

Vybehol som k nej, schmatol ju za rameno a dosť nešetrným spôsobom ju strčil smerom  k chate.

„Padaj dovnútra, nemáš tu o polnoci čo hľadať. A už vonkoncom nie s týmto," vytrhol som jej cigaretu z ruky.

„Vlastne nie, počkaj! Chvíľu tu stoj, musíš od toho vysmradnúť. Nemáš žuvačku? Zhlboka dýchaj! Nie aby niekto zacítil, že sa tu fajčí. A keď sa to bude opakovať, Matláková, tak volám domov!"

Stála hneď pri mne, ale neunúvala sa ani predstierať, že hľadá žuvačku alebo zhlboka dýcha. Usmievala sa na mňa od ucha k uchu a ja som nevedel, čo si počať. Mračil som sa do tých zelených očí. Zaťal som sa, že pohľadom neuhnem ani na okamih.

„Matláková! Do čerta, otváraj už tie ústa! A... nepili ste na chate niečo? Čo na mňa tak čumíš!? Preboha, tak už hovor! A dýchni na mňa! Okamžite!"

Dýchla.

Necítil som nič.

Čuchové bunky totiž človek v ústach nemá.

Rukou od cigarety ma držala za plece a druhou mi takmer pomliaždila dlaň. Cigaretová chuť mi odrazu vôbec neprekážala. Nebol to ten odporný krčmový pach rozožierajúci pľúca. Bola to teplá, sladkavá pochúťka, tabak akoby sa vytratil a smial sa popod fúzy kdesi v pozadí, ďaleko v hrdle.  

Keď sme sa maškrty nabažili obaja, uvedomil som si, že sa ešte stále (akosi sústredne) mračím. Pomaly som pery skrútil do úsmevu. S tým hnevom som si to nejako rozmyslel...

 

„Budíček!" rozliehalo sa po chodbe.

Lehotová na harmonogram dopustiť nedala. Služba, čo mala budiť, sa naň však očividne zvysoka vysrala. Stará potvora lietala od dverí ku dverám a trieskala na ne čoraz zúrivejšie.

„Kurva!" zobudil som Zuzku.

Na úzkej váľande sme sa ešte stále tlačili dvaja.

„No ďakujem," rozliepala si oči.

„Sorry, ja len že... ty si ešte tu. Do riti, musíš ísť. Nebola si pri babách celú noc. Keď sa to dozvie hentá, tak... vstávaj už, prosím ťa!"

Bleskovo som vyskočil som z postele a hľadal si aspoň trenky, lebo ja debil zaspím aj bez nich.

„Koľko je hodín?" spýtala sa ma a začala sa v posteli naťahovať, akoby pred sebou mala sobotňajšie dopoludnie v posteli

Paplón jej skĺzol až pod pupok a naskytla mi pohľad za všetky drobné. Dlho som si však pásť oči na jej kozách nemohol, hľadanie trenírok malo najvyššiu prioritu. Najlepšie by bolo vytiahnuť si čisté, ale komu by napadlo baliť si dvoje?

„Toto sa vôbec nemalo stať. Nemali sme tu len tak zaspať, do riti. Do riti!" ignoroval som jej otázku a na hodinky sa ani nepozrel.

 Vtom sa to stalo. Ozvalo sa hlučné zaklopanie a potom nastala krátka odmlka, v trvaní nanajvýš stotiny sekundy. V dverách sa objavila štrbina.

„Richard, musíme ich už pobudiť. Nejdete mi pomôcť?" ozývalo sa zo škáry a dvere sa nebezpečne odchyľovali čoraz viac a viac.

Vyšprintoval som z miesta, preskočil batoh, obehol roh postele a hodil sa do dverí takou silou, že ak by do škáry Lehotová strčila ruku, nebodaj hlavu, naspäť by ju neprišil ani najlepší chirurg.

„Už idem, áno, už idem! Hneď sa dám dokopy. O sekundičku budem na chodbe. Sekundičku!"

„V poriadku, Riško. Ja pobudím celý vrch, vy ešte zabehnite na prízemie. Dokončite, čo máte a bežte ich, prosím, zobudiť."

Stál som opretý o dvere, akoby som stále čakal, že sa ich Lehota pokúsi vykopnúť. Dokončite, čo máte, to sa mi vôbec nepáčilo, hádam cez tu škáru nemohla...

„Si biely ako stena," zachichotala sa z postele Zuzka.

Prsia sa jej od smiechu natriasali až nadpozemsky úžasne. Akoby sa smiali na vynervovanom naháčovi pridŕžajúcom dvere so zrolovanými trenírkami v ruke.

Toto sa vydržať nedalo. Mal som sto chutí vynadať jej, prečo tu len tak zaspala, prečo ešte nie je oblečená, prečo sa na mne smeje... Pozerať sa na ňu a nadávať jej, to by však nedokázal ani buzerant. Dvere som konečne zamkol, cez okno pre istotu zatiahol záves, na to všetko totiž večer nebol čas, a konečne vhupol do postieľky.

Prízemie bude musieť ešte chvíľu počkať.

 

 

6.

 

Toalety na prízemí boli našťastie prázdne a Samo to mohol konečne vyklopiť.

„Počuj, Rišo, mám také informácie," potmehúdsky sa usmial, „že vraj je v meste jedna nová kočka, super trieda. Nie kurva pre murárov, je to fajnovka, je nová a ešte nemá svoju klientelu. A okrem toho - vysoká, blond a samozrejme - tie najlepšie parametre na najlepších miestach, presne tvoj typ."

„Čo? Myslel som, že si s tým už praštil, odkedy máš malého..." zagánil som  naňho.

„Praštiť praštil, jasné, že praštil, ale tento objav som ti podsunúť musel, však som kamoš, né? Viem, že si bez baby. A absťáky sú svine..." zachechtal sa.

Akosi som sa odmlčal, zrejme dosť okato som sa s tú myšlienku prevaľoval v hlave a keď som dlhšie čušal, Samo pokračoval:

„Tak vieš čo, ja ti dohodnem na nejaký deň večer stretko, nech sa zoznámite a keď bude fajn, tak sa dáte dokopy! Ver mi, bude sa ti ľúbiť," tľapol ma po pleci a zmizol na chodbe.

Buď si zo mňa robí prču a s tými babami už fakt skončil alebo sa načisto pomiatol a prominentný kúsok neschmatol pre seba. Krátko som sa nad tými možnosťami zamyslel a keď nevyhral ani jeden variant, zamieril som k pisoáru.

 

7.                                                                                                                                    

 

Dvere na kancelárii mi otvorila tajomníčka. To nebolo dobré znamenie. Vždy mi ich totiž otvára sám smraďoch, náš riaditeľ, ponúka mi stoličku a najprv sa vypytuje, ako si nažíva  tatko. Hovno ma zaujíma, ako sa má otec, netrápi ma ten človek absolútne, tlmočím mu do oficiálneho jazyka zakaždým.

Teraz však sedel smraďoch v kresle za svojim stolom, mlčky čakal, kým zavriem dvere a až naveľa, naveľa zamrmlal čosi na pozdrav. Miesto na sedenie mi neponúkol.

Bez slova som hľadel kdesi dostratena, nasával do seba ten povestne známy pach fúzatého chlapíka a čakal, čo bude. Prvý apríl bol ešte sakra ďaleko. Vyzeralo to na poriadny prúser.

„Ako sa máš, Richard?" položil mi otázku, ktorá by za iných okolností vyznela zrejme celkom nevinne.

Trikrát najvľúdnejšie sa však netváril.

„Ja... no dobre, ďakujem."

„Výlet ako? Všetko v poriadku? Neboli žiadne problémy?"

„Nie."

„To som rád," zahniezdil sa Smraďoch v kresle a ďalej si pohojdával pero medzi ukazovákom a palcom.

Ten detail ma nesmierne  iritoval. Ale zo všetkého najviac som si želal, aby už našiel spôsob, ako sa dostať k veci.

„Dorazili ku mne také šumy, a to z viacerých strán, že máš nejaké pletky so študentkou. Že sa k sebe máte akosi priveľmi, že..."

„Áno," skočil som mu do toho.

Smraďoch vysoko zdvihol obočie, akoby som ho prerušil uprostred slávnostného príhovoru a zvláštnym, trošičku sklamaným, pohľadom mi pichol do očí. Mal ma rád.

„V tom prípade musíš sám uznať, že na tejto škole už..."

„Môžem odísť hneď? Alebo musím dotiahnuť jún?" skočil som mu do reči aj druhýkrát.

„Samozrejme, že musíš! To mám zo dňa na deň nájsť za teba náhradu?" šmaril pero rozčarovane na stôl.

Možno ho  nerozčuľovalo ani tak to, že som mu už druhýkrát skočil do reči, ako skôr výčitky, že vyhadzuje priateľovho syna. Čo povie Milanovi Bezechovi, keď ho stretne v meste? Prečo mu vyhodil syna? To by však najprv musel ísť synček nažalovať tatkovi... No určite.

Chlapsky sme sa rozlúčili a ja som zamieril von. Pred riaditeľňou čakala s akýmsi fasciklom Lehotová. Tvárila sa, že si zapína blúzku. Chudera.

 

Zvyšok júna som doobeda trčiaval v škole a poobede zháňal kupca na byt, po prípade sa obzeral po nejakej robote. Obvolal som väčšinu spolužiakov, väčšinou redaktorov z novín, niektorí sa uchytili aj v rádiách. To len ja debil sa po žurnalistike musím oddrbať naspäť do tej diery a po známosti sa zašiť v nejakej 4-ročnej všeobecno-vzdelávacej, po novom na gympli.

Ako posledný chudák.

Keď mi v polke mesiaca už začala dochádzať trpezlivosť, konečne to prišlo. Kamoš z výšky Dodo, podľa občianky Jozef Kelnický, mi ponúkol miesto v novinách. Ten starý pijan bol vedúcim ekonomickej rubriky! Od januára založili nový plátok, možno z toho niečo bude. Dodo zháňa konkrétne redaktora do ekonomiky, no bomba! Ale aby sa mu nedajbože nezdalo, že som čakal len naňho, povedal som, že si to ešte premyslím a na druhý deň sa ozvem a poviem, či to beriem.

Ozval som sa. Zobral som.

Na konci júna som byt celkom slušne predal, ale prašule som si odložil. V Blave by to vystačilo možno na búdu pre psa. Aj podnájom bude fajn. Aby sa nepovedalo, zavolal som aspoň bráchovi a povedal mu, že padám. Maminka s ocinkom sa budú musieť dovtípiť.   

 Školský rok som rytiersky dotiahol až do bodky a slečnu Matlákovou som ignoroval prakticky celý júl. Taktikou bolo predstieranie, že sa hnevám. Nech sa urazí. Posledný deň, po Smraďochovom príhovore cez rozhlas a po vysvedčeniach som však plánoval zostať v triede a počkať, kým všetci odídu. Čosi ako - „ahoj".

Obaja sme ostali sedieť na svojich miestach. Ja za katedrou,  ona v poslednej lavici. Vedela, že zostanem. Pozerali sme na seba, akoby som ju skúšal a čakal odpoveď. Nikto sa nechcel ozvať prvý. Zelené oči, plná podprsenka, široké boky, plavé vlásky, chudučké stehná, dlhé nohy, úzka šija... všetky omrvinky sa mi odrazu vynárali tak živo, akoby to bolo dnes. Mozog sa mi mimovoľne celkom odkrvil.

Som debil.

Zuzka si podopierala hlavu, nehybne na mňa hľadela a po lícach sa jej trblietali slzy. Ona ma ľúbila.

Som debil.

Bez slova som od katedry vstal, zbalil si veci a vo dverách niečo zabrblal. Nepovedala nič. Naprázdno som prehltol a rýchlou chôdzou odišiel na rýchlik. Do odchodu vlaku mi ostávali štyri hodiny.

Som debil.

 

 

8.                                                                                                                                   

 

V piatok večer som už pár minút pred dohovoreným časom stál pri bytovke, o ktorej mi vravel Samo. Nízka, moderná budova s garážami na prízemí a udržiavanou záhradou. To naozaj nebude hocijaká kurvička.

Keďže na mieste ešte nikto nebol, vyšiel som z auta jednu si zapáliť. Z toho čakania som akosi znervóznel, áno, bol som nervózny ako pubertiak pred dôležitým rande. Samo ju predsa vychválil do nebies...

Keď som sa už začínal blížiť k filtru, z opačného konca domu vyšla štíhla blondínka v slnečných okuliaroch, v tých moderných, čo zakrývajú celý ksicht, a inštinktívne zamierila ku mne. To musí byť ona.

Chytro som zahodil cigaretu a sadol si do auta. Stará chlapská finta, ona mňa nevidí a ja si ju môžem obzerať. A keby to bohviečo nebolo, ešte vždy sa dá ubziknúť. Druhá chlapská finta.

Postavička to bola super, biele legíny, fialová blúzka, vedela sa aj obliecť. Škoda tých okuliarov, ale s takýmto telom to nemôže byť ježibaba ani pod nimi. Naštartoval som auto a bol som rozhodnutý vyletieť z miesta, len čo si nastúpi.

Nastúpila si.

Nevyletel som.

Okuliare už mala zložené, váľali sa zhruba tam, kde som ešte pred sekundou túžil byť ja a namiesto toho, aby ich odložila do kabelky, na mňa nemo zízala.

„Zuzka," vykoktal som zo seba, akoby som potreboval počuť, kto to vedľa mňa sedí.

Človek by čakal, že keď Richard povie "Zuzka", tak Zuzka povie „Richard", ale ona nepovedala nič. Očividne jej nebolo príliš do reči.

Zabudla na mňa? Alebo ma nespoznala? Ale až tak som sa predsa zmeniť nemohol, stále som to ja. Podvedome som stiahol brucho, ale ten bachor sa pohol sotva o dva centimetre. Mohol som si obliecť aspoň voľnejšiu košeľu, ja somár. Na jej tele sa čas zastavil, na mojom sa vyšantil do sýta.

„No... neviem, skočíme ku mne, nie? Nevideli sme sa toľko... musíme sa porozprávať. Alebo si skočíme niekam inde? Na kávu, na čaj," ponúkal som ju ako majiteľ bistra.

„Ja neviem, nechala som malú len u kamošky, myslela som, že pôjdeme..."

„Ty máš dcéru?"

„Hej," odbila ma čo najrýchlejšie.

„Asi bude lepšie, keď pôjdem. Fakt ju nechcem u nej nechávať len tak. Keď netreba. Veď sa ešte určite stretneme."

Blava veľká nie je, ale aby sme do seba vrazili na ulici?

„Netrep somariny, poď. Veď ja ti normálne zaplatím," snažil som sa ju zadržať čo najpohotovejšie.

Z toľkej pohotovosti som však mal sto chutí dať si jednu po papuli. Ja ti normálne zaplatím - vybafol som na ňu ako na najposlednejšiu šľapku. Kyslo sa zatvári, strelí mi zaucho a tresne dvermi. Tú reakciu som si vedel živo predstaviť.  

Namiesto toho sa zdalo, že chvíľu premýšľa, facky nikde, až napokon prikývla a konečne sme sa odtiaľ pohli.

 

„Môžeme si sadnúť na verandu, je celkom pekne," otváral som jej dvere do domu.

Starý gavalier najprv ukázal dáme cestu von a keď sa spokojne usadila, už aj utekal urobiť kávu. Na linke síce trónil ligotavý kávovar, ale čert ho vie, čo tam treba postláčať, aby niečo vytieklo. Klasickou metódou som uvaril vodu, zalial ňou dve šálky kávy a do každej šupol trocha cukru i mlieka, hádam to má rada tak.

Len čo som jej kávičku elegantne položil pod nos, zistil som, že práve takú nepije, ale nech som vravel, čo som chcel, nedovolila mi už ísť urobiť ďalšiu.

„Tak, ako Zuzka?" snažil som sa povedať aspoň niečo, lebo sŕkať kávu a štrngať lyžičkou môžem aj sám.

„Fajn, dobre sa mám," milo sa na mňa usmiala a potom ďalej blúdila očami po okolí, akoby som tam ani nebol.

Možno sa necíti príjemne. Žeby tá sprostá káva? Alebo len čaká, že sa na ňu vrhnem, že jej dokážem, koľko mám ešte síl? Nie, to určite nie, to by neskončilo orgazmom, ale trestným oznámením.  

Postupne sme sa, chvalabohu, nejako oťukali a povedali si aj viac ako to, že je pekne, obaja sa máme fajn, ale tá káva nie je dobrá.

Keď som odišiel zo školy, Zuzka sa tam ohriala ešte rok a nejako zmaturovala, ale podľa všetkého to nebolo bohvie čo, lebo na výšku ju nevzali. Rodičia nadšení, pravdaže, neboli, právničku v rodine mať nebudú a dievčatko im vyletelo z hniezdočka predčasne. Viem si predstaviť starého Matláka - to ten pedofil hnusný učiteľský! Ten nám zobral Zuzičku!

A potom sa roztočil kolotoč. Chvíľu robila na úrade, tam mala vraj tetu. Ale to si viem predstaviť - Zuzka v kancelárii, niečo ako poľovnícky pes v činžiaku. Potom trafika, akýsi bufet a najdlhšie vydržala v stávkovej kancelárii. 

Neskôr si zbalila kufre a robila  niekde vonku. Vrátila sa ani nie tak dávno a podľa všetkého ani nie tak nadlho, vraj len na materskú. Nakoniec sme sa dostali až k Lauruške, ale meno bolo všetko, čo som sa o dievčatku dozvedel. Či jej chutí alebo sa jej už ukazujú zúbky ma hovno zaujímalo, ale kde je tato, há? Radšej som sa nepýtal.

Jediné, čo sa dalo zistiť aj neverbálne, bolo to, že dievčatko bude malé. Človek by ani neveril, že prsia Zuzany Matlákovej z tretej bé ešte môžu byť krajšie, ale materstvo s nimi urobilo zázraky. Dojčila, to bolo zrejmé, ale aj tak boli pevné, nádherne držali tvar a tlačili sa von aj z voľnej blúzky. Samova Sonička jej siahala možno po päty. Ale na druhej strane, postavičku mala temer ako v sedemnástich, takže tá Laura predsa len nemohla byť najmenšia...

A ja hotentot si sadnem rovno oproti nej! Aby som musel mať to telo ako na dlani.

„A ty?" ozvala sa, keď som si ju obzeral už asi príliš okato.

„No... dobre. Robím už dlhšie v novinách. Najprv len takého poskoka, veď vieš, v teréne, tlačovky a tak, ale bavilo ma to vždy. No a teraz si už len tak píšem, aby sa nepovedalo, ale nemám z toho skoro nič," zhrnul som sedemnásť rokov života.

„A to si novinári žijú takto?"

„Jaj, asi zabudol som... V deväťdesiatom deviatom sa mi zabili rodičia. Pri Moravciach. Poľadovica. A tatko privatizér dvom synátorom... Ale ja som od nich nechcel nič!" vyštekol som poslednú vetu dosť nepresvedčivo.

„Aha," usmiala sa na mňa naoko chápavo a sklopila zrak.

Osud sa predsa nemusí vysrať na hlavu každému, pomyslela si zrejme.

Na chvíľu sme sa ešte vrátili k témam, že je veľmi pekne, obaja sa máme fajn a tá káva naozaj nie je dobrá.

Po necelej hodine na terase Zuzka trvala na tom, že ju už potrebuje malá a  ja som ju,  samozrejme, nenechal ísť taxíkom. Pred jej domom som jej odovzdal dohodnutú sumičku, čomu sa vôbec nebránila, a starostlivo som počkal, kým vojde.

Nezamávala.

 

Vrátil som sa domov a akoby náhodou si sadol presne na miesto, kde sedela ona. Hodnú chvíľu som vdychoval pomyselné zvyšky tej vône, neskôr prevažne cigaretový dym a čoraz silnejšie som sa cítil, akoby to nebol tabak, ale zmeska drog a halucinogénnych bylín.