Sedemnásť (2.časť)

 

 

9.                                                                                                                                    jún 1976

 

Uprostred prázdnin sa malý Riško konečne ocitol doma sám. Mama za starkou v nemocnici, brat v bande medzi staršími a tato, samozrejme, kdesi rozlietaný. Inak povedané, letná idylka.

Len čo sa Riško uistil, že doma je naozaj sám, vkradol sa do kôlne a pomocou rebríka sa vyštveral k otcovej puške visiacej na stene. Vzduchovka, pch, to nie je bohviečo, veď mu z nej dajú bárskedy vystreliť, ale aby z nej strieľal sám, to je už iná vec. Skutočné dobrodružstvo.

Zbraň si starostlivo zvesil, do vačku si strčil za hrsť otcových brokov a už aj utekal  k rybníku len kúštik za záhradou. Nie je predsa blázon - na dvore, či v záhrade by si ho s puškou mohol ktokoľvek všimnúť. Rybník za mestom je ideálne miesto.

Pri brehu si pušku zložil z pleca a ešte pred tým, ako začal hľadať vhodný cieľ, po nej s otcovskou starostlivosťou prešiel dlaňou. Takúto nemal ani Winnetou.

Keď zbadal na brehu jazera divú kačku, vytiahol brok. Namieril, vystrelil, netrafil. Toto sa zopakovalo aj desaťkrát, až kým všetky kačky nevzali krídla na plecia a Riško vo vačku nenahmatal svoj posledný pokus. Teraz už trafiť musí.

Zamieril to na letiaceho holuba, snáď sám vletí guľke do cesty, a poslednýkrát vystrelil. Holub si však z Richardovho broku ťažkú hlavu nerobil, spokojne letel ďalej a onedlho sa stratil za stromami. Ale na posledný raz to predsa len nebolo celkom bez úlovku.

Kdesi z oblakov sa do rybníka s veľkým krikom rútil neznámy tvor. Mal nohy i ruky, to sa dalo rozoznať, ale žiaril takou belosťou, že nebolo vidno nič viac. Richard okamžite upaľoval preč, len jeho telo s puškou v rukách ostalo prikované k zemi. Takéto dobrodružstvo vôbec nepotreboval.

Miesto dopadu bolo, nanešťastie, k brehu dosť blízko, chvíľu sa vlnilo, penilo a keď začali na hladinu vyskakovať veľké bubliny, vedel, že je zle. Schoval sa za kmeň starého dubu, pre istotu v rukách stále držal nenabitú vzduchovku a čakal, čo bude.

Čudo sa náhle vyhodilo na hladinu, dýchalo ako splašené a rukami okolo seba metalo, akoby sa pokúšalo vody zachytiť, akoby vo vode ešte nikdy nebolo, až kým sa mu nepodarilo nahmatať breh.

Keď tvor vyliezol na breh vôbec sa nepodobal na to čistučké bielučké klbko, čo sa zrútilo do rybníka. Bol celý od blata, rias a najrôznejšieho rybníkového svinstva, hotový vodník. Pomaly sa blížil k starému dubu. Malý Riško stŕpol od strachu.

Hlavou mu preletovali mimozemšťania, čudesné rozprávkové bytosti a myseľ mu zavadila aj o meteory, o ktorých mu rozprával dedo. Nič z toho sa však na toto tu nepodobalo.

„Ahoj, Riško," ozval sa  tvor odrazu.

Chlapček sa na okamih zamračil, ale keď zistil, že tá mátoha rozpráva, posmelil sa a spoza kmeňu zavolal:

„Kto si?"

„Ja som... no ja som predsa anjel."

Anjel? To nie je možné. To je nejaký podfuk. Hlúposť. Absolútny nezmysel. Riško vyšiel spoza kmeňu, aby si ho lepšie premeral a usvedčil ho, že klame, výmyselník.

Len čo sa na anjela pozrel, už aj musel oči privrieť na nevyhnutnú škáročku. Z čista -jasna bol ten tvor taký biely a taký žiarivý, ako letel z oblohy. Po blate ani stopy. Okrem toho si Riško všimol, že je vysoký, pekne urastený, pod nosom sa mu trbliecu drobné ryšavé fúziky a plavé vlasy má starostlivo upravené. A z ruky za chrbtom mu kvapkala krv, neušlo mladému detektívovi. Toto nebude podvodník.

„Ja som to, ehm... prepáč, že som ti to urobil. Nevedel som, že..."

„To nič," skočil mu do reči anjel, „viem, že si nechcel. Ale teraz ma počúvaj, Riško. Nič si nerob z toho, že si ma trafil, tá ruka... to je nič, dá sa do poriadku. My anjeli sme len trošku citlivejší na takéto... Zlé je iba to, že si ma uvidel, to je veľmi zlé. Nemal si ma vôbec zazrieť, radšej som mohol spadnúť niekam na pole. Človek by totiž nikdy nemal vidieť svojho anjela, to je zákon."

„Ako? Svojho anjela? Takže ty si môj anjel? Iba môj?" vzrušil sa Riško pri predstave, že má takého krásneho anjela.

Anjel sa doňho zavŕtal očami, až teraz si Riško všimol, že tak nádherné zelené oči ešte nevidel, a po chvíľke sa anjel pustil do vysvetľovania:

„Áno, som tvoj anjel Riško, iba tvoj. Ale záleží na tom, ako."

„Čo ako?"

„Záleží na tom, ako som tvoj. Veď máš, povedzme, denník. Do neho si píšeš, čo chceš, kedy chceš, ako chceš a je tvoj. Iba tvoj. Ale môže sa stať, že ti doňho predsa len niekto nazrie, niečo ti doňho dopíše alebo dokreslí, ale ten denník je stále tvoj."

Chlapček chápavo prikyvoval hlavou.

„A teraz si vezmime, dajme tomu, tvoju myseľ, tvoju fantáziu. Myšlienky sa v tebe váľajú jednu za druhou, nevieš kedy prídu, ale sú iba tvoje, nikto ti ich nemôže vziať. A aj ja som len tvoj. Tak ako tvoje myšlienky," dokončil anjel a Riško sa na neho po prvýkrát odvážil usmiať.

Anjel však úsmev neopätoval, bubnovalo v ňom to skryté, nedopovedané: „Tak ako tvoje ostatné myšlienky."

 

„Teraz mi, prosím ťa, niečo sľúb. Na to, že si ma videl, musíš čo najskôr zabudnúť. Nikdy si ma nemal uzrieť, takto to nemalo byť. A keď na mňa raz zabudneš, sľubujem, že na oplátku ti raz pomôžem, keď to budeš naozaj potrebovať. Súhlasíš?"

Riško súhlasne potriasol hlavou, v týchto veciach sa asi odporovať nemá a anjel sa naňho spokojne usmial. Potom mu prikázal, aby sa otočil, zavrel oči a tesne pred odchodom chlapčekovi zašepkal:

„Nikdy si ma nevidel!"

 

10

 

Už hodnú chvíľu som poskakoval pred zrkadlom. Dosť nezvyčajná póza. Po dlhšom čase som bol dokonale oholený, príjemne som voňal a zvyšky vlasov som mal vzorne upravené. Pery sa mi skrúcali v tvare ležiaceho polmesiaca. Dosť nezvyčajná póza. 

V zrkadle som hľadel priamo na toho, poviem bez ostychu - starého blázna, načisto sa pomiatol, chudák, toto vystrájať v štyridsiatich piatich. Poslednýkrát som naňho skúmavo pozrel, ešte mu starostlivo upravil golier, vykasal košeľu z nohavíc, áno takto to vyzerá lepšie, a konečne som sa od zrkadla odlepil.

Keď som zatvoril bránu, namieril som to neveľmi obvyklou trasou do kvetinárstva. So zvráskaveným čelom som si premeriaval všetky tie buriny, ťažko povedať, čo sa jej bude páčiť, až som napokon ukázal na skupinku drobučkých slnečníc. Ruže kupuje predsa každý.

Po chvíľke som schmatol  kyticu z piatich kvetín, kvetinárke nechal celý výdavok a so slnečnicami v ruke naskočil do auta. Pozoruhodnou rýchlosťou som preletel mestom, ešte pozoruhodnejším spôsobom sa vyhol všetkým uniformovaným vyberačom, až strieborné audi zastalo pred známou bytovkou.

„Matláková, Matláková..." mrmlal si som a snoril medzi menovkami pri vchode, odkiaľ včera vyšla.

Keď som sa uistil, že Matláková nie je ani na jednej z piatich označených menoviek, dvakrát som potlačil zvonček bez mena a čakal. Nič. Skúsil som to znova a opäť - nič. Keď sa nikto neozval ani na piaty raz, porazenecky som sklonil hlavu a - ako chlapec, ktorý sa celý mesiac teší, že na narodeniny dostane pušku a napokon si rozbalí nový pulóver - zamieril  k autu.

 Kyticu som šmaril kamsi do priestoru spolujazdca, jednej kvetine sa divne ohla hlávka a zúrivo som vycúval na cestu. Odpichol som sa od miesta, samovražedným spôsobom vypálil od domu, ktorý som už nechcel ani vidieť a... stop!

Strieborný športiak prudko zabrzdil, nebyť volantu a čelného skla, vodič je už o kilometer ďalej, ovzdušie nasýtil pach pripálenej gumy. Auto po chvíli zahlo na trávnik pod akýmsi listnáčom a roztrasený som z neho vystúpil s kyticou v ruke. Pokus číslo dva sa musí vydariť.

Na okraji detského ihriska som spoznal známu postavu, odfarbený blond a zakrátko som rozoznal aj obrovské okuliare. Narýchlo som si dlaňou prešiel po štici na hlave a keď som skontroloval aj kyticu, zistil som, že jednu kvetinu, treba bezpodmienečne vyhodiť.

So štyrmi slnečnicami som sa pomalým krokom slintajúceho pedofila blížil k hlúčiku hrajúcich sa detičiek. Mal som to však namierené ku chrbtu jednej z dospelých žien.

„Zuzka! Ahoj!" nevydržal som a volal na ňu ešte z diaľky.

Blondínka sa, samozrejme, ihneď obzrela, ale na pozdrav na diaľku akosi nemala chuť. Otočila sa naspäť k preliezkam a počkala, kým sa ten človek priblíži. Skupina mamičiek okolo nej zatiaľ utvorila, samozrejme čistou náhodou, dokonalý polkruh. Črtalo sa sľubné predstavenie.

„Ahoj Zuzi!"

„Ahoj."

„Priniesol som ti kvety."

„Ďakujem," zdvorilo si ich vzala a od alergického nošteka ich položila čo najďalej.

Chvíľu sme len tak zazerali jeden na druhého, scenár očividne premyslený ďalej nebol, a keď sa dlhšie nič nedialo, zavesila sa mi za rameno a veľmi elegantne so mnou odpochodovala mimo uší okolostojacich mamičiek.

„Chýbala si mi," povedal som konečne aspoň voľačo, ale vzápätí som tak lacný vstup do dialógu oľutoval a najradšej by som začal odznova.

Nenávidím patetické báchorky.

Zuzana ma, našťastie, cielene prepočula, dokonca sa na mňa ani nepozrela a namiesto toho mávala zmätenému dievčatku, ktoré z vrcholu preliezky hľadalo mamu. O chvíľu k nám utekalo rozkošné dievčatko s pokožkou ako mliečna čokoládka.

Od malej Laurušky som nevedel odtrhnúť zrak. Bol som pripravený na blondínku aj brunetku a dych by mi nevyrazila ani ryšavka, ale... Toto bol dvojnásobný podraz.

„Takže som ti chýbala," ozvala sa z ničoho nič mamička.

„Hej," nezmohol som sa na nič lepšie.

„Aj ty mne, Richard, veľmi. Ale nie teraz."

Mal som dojem, že tými smaragdami plávajúcimi v jogurte mi prenikla až do mozgu. Nebolo treba vravieť veľa, ten pohľad zapichol výčitku najhlbšie, ako sa dalo.

„Nechal si ma sedieť v tej lavici, uplakanú a zamilovanú do svojho učiteľa. A bolo ti to jedno. Úplne jedno, vieš," šepkala tak, ako to dokážu len ženy.

„A teraz čo... myslíš, že ťa budem čakať s roztiahnutými nohami?"

Mimovoľne som pokrivil pery, pohľadom kontroloval špičky topánok a ešte som zamumlal čosi na obranu. Keď sa dievčatko začalo vypytovať, kto to je, mamička odvetila, že ujo už odchádza a malej Laure vtisla bozk medzi vlásky.

Ujo nasadol do strieborného autíčka a zakrátko zmizol.   

 

 

11.

 

Na dobrodružstvo pri rybníku, anjela a jeho sľub malý Riško, pochopiteľne, len tak zabudnúť nemohol. Spomenúť si na neho dokázal zakaždým, keď to najväčšmi potreboval.

Myslel naňho v škole, keď prešľapoval pred tabuľou a tváril sa, že premýšľa nad tým, čo sa ho to súdružka učiteľka pýta. Myslel naňho, keď bol doma znovu sám a túžil si nájsť spoločníka. Myslel naňho, keď sa na hubách v lese zatúlal a nepočul ani dedka, ani babku.

Prosil, aby sa jeho anjel konečne vrátil.

Anjel sa nezjavil nikdy.

 

 

12.

 

Necelý týždeň trval azda pol roka. Drel som od rána do večera, snažil som sa celý ponoriť do práce a behal som ako mladý húževnatý novinárik, len aby som nemyslel na hlúposti. A keď vysvitlo, že poriadne nedokážem urobiť nič, robil som toho ešte viac. Nepomohlo.

Bol  som v tom až po uši - ako mladý húževnatý novinárik.

V piatok popoludní sa to stalo. Zlom. Takto to ďalej nejde, nemôžem sa predsa vzdať tak ľahko, Zuzka určite čaká. Hoci - zranil som ju, áno, veľmi som jej ublížil, somár, to sa nedá poprieť, ale takto to skončiť jednoducho nemôže.

Znovu som sa vrátil do kvetinárstva, znovu ukázal na slnečnice, ale namiesto piatich som dal zviazať hneď desať s jednou väčšou uprostred. Kvetiny som doma starostlivo uložil do vázy, nech zostanú krásne až do večera, vtedy už musí byť s malou doma.

 

Keď som večer zazvonil, Zuzka sa ozvať neunúvala, ale dvere zabzučali, to bolo hlavné. Preletel som prvé poschodie, nič. Preletel som druhé, tiež nič, všetky dvere mali ceduľky s menami úplne od veci. Zastal som pred bytom bez menovky až na samom vrchu, na treťom poschodí.

Zuzka vo dverách nečakala, dôrazne som preto zaklopal a natlačil sa do dverí s kyticou.

„Á, to ste zvonili vy," otvoril mi mladý blonďavý muž.

Chvíľu si ma premeriaval, nechápavo sa mračil na kyticu a situáciu vyhodnotil tak, že najlepšie bude zo škáry medzi dverami a zárubňou vôbec nevychádzať.

„Kde je Zuzka?" precedil som pomedzi zuby a výhražne som sa na chlapa zamračil.

Čierni, bieli, striedajú sa pri nej ako na kolotoči. Chúďatko. Ktovie, či ju tento tu, ešte aj nebije, sviňa jedna, vyzerá tak.

„Aká Zuzka?"

„Zuzičkááá" zakričal som cez škáru do bytu.

Keď sa nič neozvalo a chlap už-už zatváral dvere, prudko som doňho sotil a vovalil sa dovnútra. Obývačka nič, spálňa prázdna, vletel som do kuchyne.

Maličká žienka a dvaja synkovia pri stole chlípali horúcu polievku.

Zlomok sekundy na mňa čumeli tri tváre s otvorenými ústami a pomaly mi to došlo. Zuzka tu zrejme naozaj nebude. Vtom do kuchyne vtrhol blonďavý tatko, oblapil ma ako výrobca zvieracej kazajky a s rečami o polícii a súkromnom priestore ma vytlačil až na chodbu.   

Na okamih som tam stuhnuto stál. Toto som naozaj prestrelil, truľo, len tak vtrhnúť do cudzieho bytu a do reality ma vrátila až starenka z dverí oproti.

„Hľadáte Zuzanu Matlákovú?"

„Áno!" priskočil som k nej.

Bohu vďaka za babičky, čo stávajú v okne a registrujú každý pohyb.

„Tak tú teda poznám, poznám."

„A?"

„To je vám také sympatické dievča," vychutnávala si starká spoločnosť.

„To viem, ale kde býva, neviete, prosím vás?"

„No veď ona tu bývala naproti. Ale len v podnájme, v podnájme, viete ako to chodí, však aj títo mladí sem len do podnájmu prišli, oni si byt nevedia kúpiť. Ale my keď sme sa brali, to bolo v šesťdesiatom roku presne, tak sme hneď prvý byt dostali, hneď, lebo môj muž robil vtedy ešte na Národnom výbore, on vám to vedel všetko takto vybaviť, všetko..." nedala sa  babka a rozrečnila sa jedna radosť.

„Dobre, a neviete, kde by som ju našiel teraz?" snažil som sa z nej konečne niečo dostať.

„Jaj tú?" zdvihla obočie, akoby som sa doposiaľ vypytoval na celkom inú osobu, „tak tá vám ubzikla, tá je už preč. Však som sa s ňou vyprávala ešte predvčerom, hej, tuším predvčerom to bolo."

„A neviete, kde ju teraz nájdem?"

„No to vám nepomôžem, môj milý, ani keď poviem, kde išla. Ona sa vám do toho Anglicka vrátila aj s tou malou, tak veru. Aspoň to mi vravela."

 

Samo najprv dlho nedvíhal, debil, až naveľa - naveľa zdvihol, ale nič nepotvrdil, nič nevyvrátil. Ten človek absolútne nemá prehľad. 

Pochodoval som okolo auta, pofajčieval, rozmýšľal či mám tej starej bosorke veriť a sliedil som po ulici, akoby sa mala Zuzanka každú chvíľu objaviť.  

Dofajčil som tretiu, štvrtú som zahodil len čo sa jej pripálil konček a naskočil som do auta. Podľa všetkého sa tu už neukáže. Nezamieril som to však na letisko, nie, to som si vyhovoril, len čo mi to napadlo, bohvie či odtiaľ nelietajú už iba čmeliaky. Na typický piatkový večer to nevyzeralo. Zamieril som rovno domov.

Bielovlasá postava za oknom na treťom poschodí sa stratila za záclonou.

 

Chvíľu som sedel na verande a pozeral na stoličku, kde ešte pred týždňom sedela Zuzka. Nie, toto sa nemohlo stať, určite nastalo nedorozumenie. Tá stará striga určite cigánila, Zuzanka ma predsa určite niekde čaká.

Vsugerovávanie toho, ako by to mohlo byť, nepomohlo.

Dal som si sprchu, nepomohlo.

Dal som si jeden pohárik, nepomohlo.

Nalial som si ešte jeden, trochu sa uľavilo.

Sedel som pri stole, v ruke držal prázdny pohár a po jazyku prevaľoval štyridsaťpercentnú hrušku, akoby to bol džús a kdesi v hrdle mi navierala hrča.

Po dome sa rozliehalo ticho. Zmocňovalo sa každej štrbinky, každého kúta, len na okamih doňho zaryplo hlasné preglgnutie.

Mal som pred sebou už tretí pohár, ale keď som do seba prevrátil i ten, hrča v hrdla sa stále nerozpúšťala. Akoby sa do nej zbiehali všetky sliny, akoby v nej tlačili všetky slzy, ktoré, samozrejme, chlapom nemôžu tiecť po lícach, akoby v nej pulzovala všetka krv. Tlačila.

Keď som mal toho dosť, zdvihol som sa a odvliekol sa do krčmy vo veľmi nezvyčajnom štýle. Pešo a sám.

 

Bola to krčma, do ktorej by som za iných okolností jakživ nevliezol, ale z domu to bolo do tohto podniku jednoznačne  najbližšie. Pri väčšine stolov chlapi len tak posedávali, debatovali a zapíjali týždeň, pri jednom sa hrali karty, takže posledný voľný stolík som našiel napokon v rohu, pri dverách na hajzel. Prominentné miesto.

„Pivo a hrušku," zamrmlal som pri bare, klasika je klasika, a už aj som sa poberal ku stolu.

„Dve štyridsať," vrátila ma krčmárka k výčapu a kým som vylovil drobné, objednávka stála na pulte.

Kedysi sa platilo až na konci, pomyslel som si v duchu, ale akosi z lenivosti som čušal, načo sa hádať s takou kravou, sprostosť z nej srší na všetky strany.

Uvelebil sa pri svojom stolíku, chvíľu skúmavo pozoroval penu, chúďa, ako rýchlo sa stráca, a keď prišiel takmer o všetku, prepláchol som gágor poriadnou dávkou piva. Hrča ostala na mieste.

Nakoniec sa ukázalo, že je potrebných ešte niekoľko kôl a keď som ich mal za sebou dostatok, hrča sa z hrdla konečne vytratila. Namiesto rehotu a veselej náladičky som sa v ožratosti rozplakal.

Ťažko povedať, či to bol skutočný plač, na decko by to možno nebolo nič, to by sa istotne rozrevalo na plnú hubu. Práve v tomto zvláštnom stave som však dospel k dôležitému záveru: som kokot.

Keď bol tento dôležitý filozofický uzáver definitívne prijatý za pravdivý, ešte som raz ho zapil a niečo po polnoci som sa z krčmy vytackal von.

Bolo jasno, zem už stačila vychladnúť a príjemný chlad vo mne nanovo rozdúchal zvyšky triezvosti. V hrdle sa opäť ozvala tá kurva, hrča, tlačila vytrvalo a dôsledne, ale tentokrát ma kvárila predsa len o čosi šetrnejšie.

Domov som si to zamieril čudnou ožraleckou skratkou - cez park. Pôvodne som robil všetko preto, aby som aspoň približne sledoval líniu chodníka, ale napokon som v tom parku o veľkosti 30 krát 50 metrov zablúdil.

Z ničoho nič mi do cesty skočila lavička. Hodenú rukavicu som, samozrejme, prijal a schuti si do nej kopol. Keď som to pár razy zopakoval, zliezol z nej bradatý muž, neveľmi nadšený takýmto budením a štuchol ma do ramena:

„Hej!"

Ihneď som sa obzrel, čo sa to robí a keď som v hustej tme len kúštik od seba rozoznal tuláka, na lavičku som zabudol a zadíval sa naňho. Nebol to bársaký smradľavý vyvrheľ. Mal veľkú ryšavú bradu, po bledej tvári sa mu roztekali plavé vlasy a po bokoch nosa mu aj uprostred noci svietili neskutočne zelené oči.

Pri stretnutí pohľadov ma na okamih striaslo, ale čo tam po triaške, nie je sa čoho báť. Opatrne som vykročil k nemu a celý natešený, že konečne mám koho objať, som ho oblapil rukami.  

 

Bradatý muž Richarda nechápavo objal, ale keď mu začal na ramene smokliť, podozrievavo ho odstrčil. Čudný chlapík.