I tak byvájet

Som pravdepodobne hore, sedím na stoličke a cez vrstvu zvlneného vzduchu pozorujem koexistenciu vrstiev latté. Všetko je tiché. Pod ušami ma jemne šteklí tlak. Čerstvo po záchvate. Bez ďalších zbytočných mostíkov: skrátka preferujem nekonvenčné metódy rozvíjania duševného pokoja.

Už nie som obyčajný a prvoplánový cholerik. Stať sa majstrom vlastných záchvatov je dlhá a zložitá cesta. Delikátna záležitosť. Mnoho faktorov. Aj detaily môžu ovplyvniť celý priebeh a dôsledky. A práve tie sú najprínosnejšie.
Našponovaný mozog, cez ktorý bola prehodená naolejovaná rybárska sieť sa uvoľní. Otvorí žiabre a je schopúný opäť sať okoliu energiu. Po záchvate zrazu vidíte ľudí takých, akí sú. Vidíte, na koho sa smiete pozrieť len raz a na koho zase dvakrát. A čo by pri opätovnom pohľade spravili a nespravia. Lebo sa na nich jednoducho nepozriete.

Ja osobne mám najradšej ľudí, čo vám vrazia až pri treťom očnom kontakte. Bývajú spravidla užší, viac uhladení a neprirodzene vykrútení. Keďže sú pomerne trpezliví, po pragmaticky zváženom zásahu ich málokedy trápi svedomie. To je pozitívum. Neexistuje nič horšie ako chlap, ktorý vám rozmláti čeľusť, potom prepukne do srdcervúceho plaču a ospravedlňujúc sa vám ponúka navlhčenú vreckovku.

Po záchvate vidíte, komu by ste sa ubránili a postačil by vám pri tom jeden dobre mierený zásah päsťou stvrdenou z nespočetných úderov do steny. A kto by vám naopak genitálnym ochlpením zlomil ruku. Odčítate to z ich pohľadu. Okamžite na ženách vidíte, či by vám po návrhu opätkovo ostrým pohľadom prevŕtali hruď. Okamžite rozpoznáte piče, ktoré zapredali duše neónom výkladov. Spoznáte aj intelektuálne simulantky a celkom jasne vidíte, ktoré z nich majú niečo viac a ktoré len tridsaťšesť korálkových náramkov.

A je vám to všetko jedno. Ešte vás bolí noha z toho, ako ste stúpili na črepinu z urny vašej babičky Juditky, ktorú ste rozjebali o čerstvo lososovo namaľovanú stenu. Prestupuje vás pokoj. Pozorujete okolie vo všetkých jeho skupenstvách. Premýšľate, aký význam majú projekcie kameňov, stromov a kačíc, čo sa okolo vás natesno zgrupujú a tlačia sa vám na rebrá. Znemožňujú vám dýchanie. A vôbec.

Na priebeh záchvatu je dôležité si zvoliť správne prostredie. Interiér je nutnosťou. Záchvat sa z epicentra šíri do okolia a pokiaľ je ono okolie príliš rozsiahle, jednoducho vyšumí bez dostatočného tlaku a vy nanajvýš tak demonštratívne roztrháte nepoužitý MHD lístok a hystericky sa rozrevete. Interiér priebeh vášho záchvatu stlačí. Záchvat sa tiež odráža od stien, takže po zdanlivom nastúpení vlny pokoja sa k vám vráti a vy po niekoľkých rýchlych nádychoch pokračujete. Interiér ponúka oveľa viac projektilov, ktoré môžete vo vašom spravodlivom hneve zmiasť zo sveta. Lepšia je aj akustika. Tá je veľmi dôležitá. Zatiaľ čo vonku sa váš animálny ryk stratí, vnútri si môžete vychutnať zdesené pohľady rodičov&spolubývajúcich&partnerov&partneriek, keď im vynadáte do vydrbaných kuriev a rozmlátite im pred očami drahú keramickú vázu. 

Asi najdôležitejšou vecou, ktorú som počas svojho pátrania po duševnom pokoji spravil bolo naučiť sa vlastné záchvaty kontrolovať. To je v skutočnosti dôvod, pre ktorý sa rodíme malí a slabí. Je to dar evolúcie. Naučiť sa kontrolvať priebeh záchvatov trvá dlho. Napríklad päťročné dieťa by bolo počas záchvatu schopné zabiť. Nemá však fyzické dispozície. Ako postupom času vyzrieva a učí sa kontrolovať priebeh záchvatov, silnie. Kým sa to nenaučí, jeho rast sa jednoducho zastaví. Preto je väčšina najobávanejších cholerikov územčistých.

Skrátka som pravdepodobne hore. Už sa blíži čašníčka a pýta sa ma, čo si ešte dám. Krátku chvíľku študujem jej pohľad; cítim sa prázdny, nemám dokonca ani chuť na cigaretu a som si celkom istý tým, že ma nejaký čas absolútne nič nevytočí.

„Zaplatím."