trikrát mojou kurzívou

I. a predsa sa niečo ozvalo

ladil som rádio na vzdialené vlny
a počúval hlas francúzskej hlásateľky
chrčanie pridávalo prízvuku na autentickosti
chvíľu som mykal anténou zhasol svetlo
a počúval hlas francúzskej hlásateľky
predstavoval som si o čom asi rozpráva
nejaké hromadné zabíjanie to by bolo fajn
mala totiž veľmi pokojný hlas
žiadna teatrálnosť žiadna predstieraná ľútosť
hej, hromadné zabíjanie, to by som si dal
myslím, že som zaspal a
nesnívalo sa mi nič, len sneh
hrial presne tak ako u kurosawu
bez veľkej teatrálnosti a predstieranej ľútosti
som vykročil naproti mrznúcej noci

II. nikdy nechcem prestať krívať

a ono to miesto
bolo tak náhle prázdne
žiadne tigre ľudia tiene
až po dlhom rozvidnievaní
sa napokon začali zjavovať cedule
tabule odchodov a zopár vtákov
nadšene prenikajúcich do smotanového uhlia
(pozri, plné, plné vagóny..)

možno som nakoniec nikdy nemal nastúpiť /a spoznať ťa/

lenže
ako by som potom vedel
pod ktorými dlaždicami sa najlepšie vyčkáva tma
aký chrup skrývajú otvory v stenách, keď magnetizujú oči
či lavičky znesú aj tie najprečnievajúcejšie panvové kosti
či sa také zmestia do dlaní
a ako plynie doba v stane

viem, horenie
posuny&metafyzika&zmeny a vôbec
nevidiace sfarbenia, nové záhadné bytosti
môžu za to môžu chvejúce sa chodníky

asi ich ostáva len požuť

a držať krok

a sliny pri papuli

ale

čo s telami čo labute čo tvoje studené ruky
keď nie teraz, už nikomu sa nepodarí odkloniť mĺkve východisko stoky

vnímaj divokú hru

šľahanie mémov dát príčin
akýsi tieň plaziaci sa na sklonku jazera

vysoký lakeť prikutý k posteli celkom sporadicky celkom definitívne -

krívajme

III. tu možno chvíľkovo doma

nezabúdam na tie bistrá
káva čo chutí po rybách dusíkom zanesené pípy zopár mŕtvol na hajzloch
akoby sa ani neplynulo
akoby sa dalo
na chvíľu si to dopriať -

len hľadieť
ako šípky svištia do terča
šumiaca telka obrusy prilepené ku stolom zvratky a
obraz identický s tým, čo visí
nad babkinou posteľou
skvelá replika

nič, nič ma tu nezastaví