Jama

Obloha bola čierna, zamračená a sľubovala dážď každým okamihom. Mazľavé bahno sa lepilo na topánky a nemalo žiadny zmysel snažiť sa ho akýmkoľvek spôsobom zbaviť – každým krokom sa totiž pribaľovala vrstva za vrstvou, až nakoniec celá lepivá guľa odpadla a všetko začalo odznova.

Nohy boli ťažké a do mestečka ostávalo ešte dobrých tridsať minút.

„Zmokneme,“ povedal Seladin celkom zbytočne, lebo Mustafa aj tak už od obeda iba mlčal. Kráčal bez akýchkoľvek slov, zádumčivo pozeral pred seba a v duchu sa sám seba pýtal, ako už toľkokrát v posledných mesiacoch, k čomu bola vlastne jeho celoživotná drina. Načo? Kto bude pokračovať v tom, čo on pred viac než štyridsiatimi rokmi začal?

Zodvihol oči a pozrel sa na svojho syna. „Ten?“ pomyslel si pohŕdavo. „A keď nie ten, tak kto iný?“

Po chvíli však Mustafa predsa len prehovoril: „Pohni!“ zamraučal. „Zmokneme...“

„Starý Mustafa Memi“ nebol vôbec až tak starý. Nemal ešte ani šesťdesiat rokov, ale vyzeral skôr na dobrých sedemdesiat. Strhané rysy neoholenej tváre, sivé fúzy pod napuchnutým červeným nosom, zhrbený chrbát a doráňané, prácou zničené kostnaté ruky.

V posledných rokoch takmer vôbec nehovoril, a keď už, tak nie viac, než len pár slov. Mal pocit, že všetko, čo mal v živote urobiť, už dávno vykonal, a že to bolo aj tak zbytočné. Všetko, čo kedy urobil, bolo zbytočné!

Mustafa pridal do kroku a o generáciu mladší Seladin zúfale klopotal za ním. Mustafa sa ani raz neobzrel. „Baba!“ myslel si s úškľabkom na tvári.

Začalo pršať. Daždivé januárové počasie nebolo na východe Turecka žiadnou výnimkou, ale v tomto roku, 2010, toho bolo už príliš. Nedalo sa takmer nič robiť, lebo hlina na poliach bola rozmočená a vôbec sa na nej nedalo hospodáriť. Už ani nevpíjala vodu z neustálych dažďov. Všade boli kaluže vody rozliate po mazľavej, nepoddajnej hmote...

A pritom toho bolo toľko, čo muselo byť hotové predtým, než prídu jarné vetry vanúce zo sýrskej púšte. Mustafa zlostne odfrkol. Mal zlosť na počasie, mal zlosť na svojho syna a mal zlosť na tu mizernú pobehlicu... Mustafa zaklial – len myšlienka na ňu ho doháňala k nepríčetnosti.

●

Keď došli na okraj mestečka Kahta, Mustafa si všimol staré policajné auto, ktoré stálo pri ceste s naštartovaným motorom. Dobre živený policajný úradník v ošumelej, neforemnej rovnošate vystúpil a roztvoril dáždnik. Bol to Osman, Mustafov takmer vrstovník, ktorý však v tvári nevyzeral oveľa staršie než jeho syn Seladin. Mustafa sa zastavil a Seladin ho konečne dostihol.

„Čakám tu na vás viac ako hodinu,“ povedal Osman. „Už som si myslel, že ste zapadli do voľajakej jamy a utopili sa v bahne,“ snažil sa žartovať.

„Čo chceš?“ zavrčal Mustafa. „Hovor k veci!“

Osman zvážnel: „Počúvaj, Mustafa,“ začal rozvážne, „bola za mnou Medine. To už je v poslednej dobe tretí raz. To dievča je samá modrina – nedá sa na ňu ani pozrieť. Že vraj ju biješ...“

Osman sa tučnými prstami prehrabal vo svojich riedkych vlasoch. „Vieš, osobne je mi to jedno,“ pokračoval, „robte si s ňou čo chcete, je to vaša vec. Ale čo keď sa o to začnú zaujímať úrady z mesta? Nechcem tu mať problémy, Mustafa, rozumieš mi, nie? Ty sám predsa dobre poznáš sestru tvojej tety. Bola by schopná poslať nám sem kontrolu, a ja mám len pár mesiacov do dôchodku...“

Mustafa sčervenal. „Ja toho naničhodného fagana zabijem!“ zahromžil ostro. „A tu jej všivácku mestskú tetu tiež!“

Bez pozdravu sa otočil a vyrazil smerom k svojmu domu. Osman rozpačito pozrel na Seladina, pokrčil ramenami a vrátil sa do auta.

Seladin sa rezignovane vydal za otcom. Teraz sa už neponáhľal. Vedel dobre, čo bude nasledovať, a tak sa mu domov už ani trochu nechcelo.

Myslel na Ayshe, tetu jeho dcéry Medine. Kedysi bol do nej zaľúbený, ale nechala ho, a tak si zobral aspoň jej sestru. Bola to chyba...

●

Keď sa Mustafa priblížil k svojmu statku, zbadal temnú postavu, ktorá sa odlepila od steny stodoly a zamierila k blízkemu lesíku. Mustafa zrýchlil krok na maximum. Zlosť, ktorá ho zožierala zvnútra, mu dodávala nadľudskú silu. Seladin sa opäť stratil ďaleko za ním v šere januárového dažďa.

Pod prístreškom pred dverami stála stará pokrivená palica. Mustafa ju zobral do ruky a rozrazil dvere.

„Kde je?“ zareval namiesto pozdravu.

Sevim, Seladinova žena a teta starého Mustafu sa rozplakali. Mustafa sa už ďalej nepýtal. Rýchlym krokom pokračoval cez kuchyňu do izby a nechával za sebou stopy po bahne.

Šestnásťročná Medine sedela na zemi a čítala svojim trom mladším sestrám z obrázkovej knihy. „Sukňa na sukni... Ten neschopný somár,“ urážal Mustafa pri každej príležitosti svojho syna, „na chalana sa nikdy nezmôže!“

„Bežte za mamou!“ rozkázal trom menším dievčatám, ktoré rýchlo, so strachom odbehli. Medine sa postavila a pozrela mu vzdorovito do očí. Mustafa počkal, až sa za jej sestrami zatvoria dvere, dvihol palicu a bez slov udrel.

Medine sa snažila kryť si rukami tvár. Pri štvrtom údere padla na zem. Mustafa bil a kopal do bezvládneho tela ako šialený. Keď si všimol, že sa už nehýbe, odpľul si a vrátil sa do kuchyne.

Medzi tým dorazil aj Seladin. Tri menšie dievčatá sa držali mamy a všetky štyri plakali. Seladin rozpačito prešľapoval z nohy na nohu. Mustafa mu podhodil palicu:

„Tu máš, sprav si poriadok!“ vyštekol a vrátil sa do daždivého súmraku.

Sevim pustila deti a rozbehla sa smerom k izbe.

„Nikam nechoď!“ prikázal jej Seladin. „Som hladný, daj mi večeru!“

●

Keď sa Medine prebrala, bola už tma. Krv na napuchnutej tvári pulzovala a hlava ju bolela ako črep. Skontrolovala si automaticky kosti a zuby. „Bohu vďaka,“ pomyslela si. „Tento krát iba pomliaždeniny...“

Ale ako dlho to má ešte znášať? Teta Ayshe jej už dávno hovorila, že má odísť k nej skôr, než ju starý otec naozaj zmrzačí.

Chvíľu počúvala za kuchynskými dverami – bol tam otec aj mama, ale nikto nič nehovoril, iba čas od času sa ozval hlások jednej z jej malých sestier.

Potichu otvorila okno a vykĺzla von. Milosrdný dážď chladil jej pomliaždenú tvár a dokaličené, krvavé ruky.

O pár domov ďalej býval Kenan. Prisťahoval sa pred pár mesiacmi z mesta k starým rodičom, lebo mu zomrela mama, a otec, ktorý si už dobrý rok pred jej očakávanou smrťou našiel druhú ženu, ho nechcel. Kenan mal dlhé vlasy a tvrdil o sebe, že vie perfektne po anglicky. Všetky dievčatá z dediny boli do Kenana zbláznené, ale on si vybral práve ju!

Medine zaklopala na osvetlené okno. „Je doma,“ zaradovala sa. Kenan otvoril.

„Prišla som ti dať odpoveď!“ vyhŕkla. „Chcem byť tvojou ženou. Zober ma odtiaľto preč, prosím...“

„A nechceš isť najprv ďalej?“ zažartoval jej nastávajúci.

Keď vošla na svetlo, Kenan stuhol. „Čo sa ti stalo?“

„Starý otec...“ odpovedala Medine. „Už to neviem vydržať, chcem odísť preč!“

Kenan okamžite využil situáciu. „ Keď ale chceš byť mojou ženou, tak to tiež niečo znamená. To sme si predsa už povedali, nie?“

Medine si bez slov ľahla na Kenanovu posteľ a vyhrnula sukňu. Kenan zatvoril okno, ktorým vošla do izby a zatiahol záves. Potom prešiel ku dverám a zaistil háčik do slučky na ráme dverí. Bolo to jednoduchšie ako očakával.

„Bež si zbaliť veci“ povedal, keď bolo po všetkom. „Ráno, keď starý s otcom zmiznú na pole, zastavím sa po teba. Pôjdeme dolmušom, zatiaľ k tvojej tete...

Keď bola Medine preč, rozosmial sa na celé hrdlo. Musí ísť hneď dole do kaviarne pochváliť sa chalanom!

●

V kaviarni bola tou dobou zhromaždená takmer celá mužská časť mestečka. Kenan ľahko našiel stôl svojich rovnako starých priateľov. Nebolo to ťažké, lebo boli najhlučnejší spomedzi všetkých.

„Tak už som ju zložil!“ chválil sa hlasno už niekoľko krokov od stola.

Cela kompánia stíchla prekvapením. „Vážne? To nie je možné. Však – rozprávaj!“

Kenan si sadol na voľnú stoličku do stredu skupiny a objednal si čaj. Doprial si čas, nakoľko si uvedomoval, že je hrdinom večera. Chcel si svoj triumf právom vychutnať.

„A nakoniec som jej sľúbil, že s ňou zajtra odídem do mesta, a tá hlúpa hus si hneď išla zbaliť veci!“ zakončil Kenan svoje rozprávanie a nahlas sa rozosmial.

Nikto však s ním jeho radosť nezdieľal, práve naopak: na tvárach prítomných sa objavilo zdesenie a všetci akoby boli hľadeli niekam do prázdneho priestoru za ním. Kenan sa otočil.

Za jeho chrbtom stál starý Mustafa, zamračený ako býval prakticky neustále v poslednej dobe. Kenan sa zarazil a smiech mu zamrzol na tvári.

Ale Mustafa už viac nepotreboval. To, čo počul, mu úplne stačilo. Bez toho, aby vôbec čokoľvek poznamenal, sa otočil, zaplatil svoj čaj a pomaly sa vydal domov. Teraz sa už nikam nenáhlil. Vedel, že to, čo teraz musí urobiť, mu nikam neutečie...

●

Z kôlne zobral lopatu, motyku a došiel pre Seladina. V kuchyni boli iba Sevin a jej manžel.

„Kde sú deti?“ spýtal sa Mustafa miesto pozdravu.

„Medine bola unavená, a tak si šla ľahnúť a malé s ňou...“ Sevin odpovedala placho, pretože sa na neho neodvážila ani len pozrieť.

„Bež už spať!“ prikázal jej svokor. Sevin sa okamžite dvihla a poslušne odišla do spálne. Hneď, ako bola preč, obrátil sa Mustafa na syna: „Potrebujem vonku ešte s niečím pomôcť.“ Seladin neprotestoval.

Jama bola iba tak meter a pól hlboká a necelý meter široká. Vykopali ju pod kurníkom, ktorý kvôli tomu odtiahli stranou. Obludná čierna jama ako bezzubé ústa zloby. Ešte stále popŕchavalo a bolo chladno, tak chladno...

„Čakaj!“ rozkázal Mustafa kategoricky Seladinovi a hodil mu lopatu, s ktorou doteraz vyberal vykopanú hlinu. Zo steny v kôlni vzal starý čierny povraz.

Topánky si zásadne nevyzúval. Vošiel do izby a spiacu Medine vytiahol z postele za vlasy. Ani sa nebránila. Nebolo to prvýkrát. Ani Sevin, ktorá sa hneď prebrala, si nedovolila niečo povedať. Iba zo zatvorených oči tiekli slzy.

Mustafa dotiahol Medine do kuchyne, kde jej pevne zviazal ruky za chrbtom. Nepadlo ani slovo. Vonku, pred jamou ju povalil na zem a zviazal jej nohy. Medine začala kvičať ako teliatko pred porážkou a celé telo sa jej triaslo. Niečo také tu ešte nebolo. Čo sa to robí?

Nikto si jej ale nevšímal. Bez kúska citu ju starý skopol do jamy, kde sa len inštinktívne skrčila.

„Zasyp jamu!“ poručil Mustafa synovi, ktorý bezducho vykonával otcove príkazy, akoby už sám nemal vlastnú vôľu, a ani kúsok svedomia.

Prvé lopaty hliny začali dopadať na Medinine nohy a v ich doširoka otvorených očiach sa javilo šialenstvo. Nekričala a už sa ani netriasla. Svet okolo nej sa začal strácať za sivou hmlou nekonečna, kde už nie je ani bolesť, ani utrpenie...

Keď bola jama zasypaná, prisunuli kurník na pôvodné miesto. Nikto už neprehovoril ani slovo. Nebolo sa o čom zhovárať.

Tak ako bolo, išiel si starý Mustafa ľahnúť. Bol na smrť unavený a ráno ho čakalo toľko prace...

●

Keď našli Medine za necelé dva týždne z iniciatívy jej tety Ayshe, starý Mustafa sa vôbec nepokúšal klamať. Však robil iba to, čo bola jeho povinnosť.

Nikto sa ani neodvážil nasadiť mu putá, a keď ho so Seladinom viedli do pristaveného policajného auta, zhromaždilo sa pred jeho domom takmer celé mesto. Hodža Ramazan pristúpil k Mustafovi a položil mu ruku na rameno.

„Urobil si správnu vec, Mustafa,“ povedal nahlas Hodža Ramazan. Zachránil si česť rodiny, aj mesta. Sme na teba všetci pravom hrdí...“