Ozajstný kráľ

   „Ozajstným kráľom sa stanete vtedy, Vaša Výsosť, keď svoju chrabrosť preukážete odvážnym činom." povedal mních a nenápadne sa pozrel na Čierny les, ktorý bolo vidno zo západného okna.

   Tieto slová mi hučali v hlave celou cestou. S vlasmi sa mi pohrával chladný vánok. Bola hlboká noc, všetko zahaľovala čierno-čierna tma. Mesiac bol zatiaľ skrytý za mrakmi. Kráčal som úzkou cestičkou k lesu. Dnešný deň sa blížil ku koncu a bol to najhorší deň za celý môj život. Kráľovná mi porodila dcéru a ja som sa mal ešte k tomu večer radovať a piť na jej slávu. Prečo mních nepovedal to odveké pravidlo, že ozajstným kráľom sa stanem len a len vtedy, keď budem mať prvorodeného syna a nie dcéru.

   Všetkým susedom a spojencom som na smiech. Počujem ich hlasný smiech vo svojom vnútri. Ako ich všetkých nenávidím. Ich pretvárky a falošné úsmevy. Ale dnes to všetko skončí. Tajomný les ku mne vystiera svoju náruč, chce ma srdečne objať a pozýva ma na vlastnú slávnosť.

   Podľa slov mnícha sa práve dnes stanem ozajstným kráľom.

   Zastal som na kraji lesa. Nepociťoval som strach. Otcov meč som mal za pásom a bol som pripravený zaútočiť na kohokoľvek a na čokoľvek. Počul som všetky príbehy, ktoré si dedinčania vymysleli o tomto lese. Boja sa doň vstúpiť aj za bieleho dňa. Vraj tam uzavreli spojenectvo vlkolak  s upírom a každý, čo vojde do lesa, stane sa ich obeťou a zomrie. Vraj sú spolu v strede lesa v jaskyni a zacítia každého človeka, ktorý vstúpi čo i len na kraj lesa. Už keď som bol dieťa mi moja opatrovateľka rozprávala strašidelné príbehy na dobrú noc. Nikdy som sa nebál a je tomu aj teraz. Neverím na vlkolakov ani na upírov ani na žiadne iné výmysly z hlavy dedinčanov.

   „Idem na to." povedal som nahlas a vošiel do čierňavy stromov.

   Počul som každý svoj krok, pukot každej vetvičky vo vetre aj svoj dych. V diaľke zavyl vlk. Pocítil som na čele studený pot. Ale strach nikde. Pozrel som sa na oblohu a vtom sa objavil mesiac, žiarivý a krásny spln. Vlci začali zavýjať hlasnejšie a zdalo sa mi to aj bližšie. Vnáral som sa hlbšie do lesa. Nakoniec som uvidel tú povestnú jaskyňu. Zastal som pred ňou. Pri nohách som zazrel kameň, zdvihol ho a hodil do jaskyne. Určite som niečo trafil, pretože som začul tlmený náraz. V momente zašiel mesiac za husté oblaky a okolo mňa sa vytvorila tma.   

   „Vylez, anjel smrti. Teraz alebo nikdy." zakričal som.

   Z jaskyne začalo vychádzať niečo tmavé a vysoké. Naslepo som vytasil meč. Postava hlasno zarevala a vrhla sa na mňa. Bojovať len naslepo, keď vidíte len nejasné obrysy je vždy ťažšie ako bojovať s človekom. Vedel som, že hrám prehratý súboj. Zadychčaný som zastal pred nejakým stromom. Obluda sa blížila ku mne. Zdvihol sa obrovský obrys ruky alebo laby a zahnala sa ňou. Moja príliš odvážna duša sa ponorila do temnoty.

   Posadil som sa. Bol som celý mokrý od potu a nachádzal som sa vo svojej posteli. Cez okno ma na tvári pošteklilo svetlo splnu.

☼

   Ráno som vstal veľmi skoro. Môj sluha George ma počul a prišiel ku mne do izby.

   „Dobré ráno, Vaša Výsosť." pozdravil.

   „Ešte nie som kráľ." chladne som odvetil.

   George sa tajomne usmial. Podal mi šaty. Náhlivo som sa obliekol a vyšiel na chodbu. Ešte som zazrel Georga ako ustiela posteľ.   

   „Dobré ráno, pane. A všetko najlepšie k narodeninám." zaželala mi slúžka, keď som vošiel do kuchyne.

   Bratia a otec ešte spali, takže jedáleň nebola pripravená. 

   „Čo si dáte na raňajky?" spýtala sa ma kuchárka, čo pripravovala jedlo. 

   „Myslím, že mi bude stačiť môj obľúbený čaj. Dnes nebudem raňajkovať. Ako sa má Ann?"

   „Ďakujem za opýtanie. Polepšilo sa jej, odkedy bola u nás..." no odrazu sa zarazila a nedopovedala.

   „Kto?" opýtal som sa so záujmom.

   Do ruky mi strčila šálku s čajom a aby mi nemusela odpovedať, odišla do komory.

☼

   Sedel som v kresle v malej izbe a na posteli spala Ann. Šiel som sa na ňu pozrieť, keďže kuchárka mi nechcela nič vyzradiť o jej stave. Ešte chvíľu som Ann obdivoval, no potom som sa postavil a chcel odísť, keď otvorila svoje podmanivo zelené oči a zívla.

   „John, neodchádzaj! Som veľmi rada, že si za mnou prišiel." povedala Ann.

   Usmial som sa na ňu a sadol si späť do kresla.

   „Ako sa máš?" opýtal som sa jej.

   „Mám sa výborne, ďakujem. Len som ustavične unavená." odpovedala mi a zahľadela sa na mňa pozornejšie.

   „Len ty sa asi tak výborne nemáš. Zase ťa trápia nočné mory?" poznamenala.

   „To nie sú nočné mory, sú to videnia. Áno, presne dnes som mal jednu takú. Zomrel som." opravil som ju a vyrozprával jej svoj sen.

   „Bol to iba sen!" namietla Ann, keď som skončil.

   „Pre teba len sen. Pre mňa niečo, čo sa stane. Nepamätáš sa na tie, ktoré som ti už rozpovedal? A onedlho sa aj stali. Zasiahli môj život. Boli to len také malé udalosti. Ale pozajtra sa ožením a stanem sa kráľom." povedal som.

   Ann si zase ľahla a dívala sa do stropu.

   „Porozprávaj mi ten prvý." zašepkala.  

   Vstal som a pozrel von oknom. Potom som sa k nej otočil a sadol si na kraj jej postele. Začal som rozprávať:

   „V sne som sa ocitol v našej veľkej záhrade. S Benom a Jonathanom sme sa hrali na skrývačku. Ja som bol ten, ktorý ich mal nájsť. Hľadal som ich po celej záhrade. Nakoniec som sa našiel v malom háji okolo rieky, ktorá tečie cez náš pozemok. Keďže som ich nevedel nájsť, sadol som si na nízky most, ktorý viedol cez rieku. Nohy mi z neho viseli a ja som sedel bezpečne na kraji. Zafúkal vietor a moje čierne oči zablúdili ku konárom stromov. Vtom som pocítil niečo studené, čo ma držalo za členok. Trhlo mnou a spadol som do studenej vody plnej rastlín, ktoré ma začali omínať. Strácal som vzduch, bol som zamotaný do smrtiacich rastlinných vlasov. Posledná myšlienka bola zbohom, život..."

   „Potom si sa hneď prebudil, všakže?" uistila sa Ann.

   Prikývol som a dodal:

   „Pozrel som sa von oknom, ktoré bolo otvorené. Svetlo z mesiaca v splne mi svietilo priamo do mojej sedemročnej tváre."

   „Povedal si  to mame, ktorá ťa upokojovala, že to bol iba sen." odvetila Ann.

   „Áno. Vraj to bola len nočná mora. Na všetko som zabudol. A hádaj, čo sa stalo o týždeň? Nevinná hra na skrývačku sa stala záchrannou akciou o môj život. Spadol som z mosta do rieky. Škrtili ma vodné rastliny, ale môj verný sluha George ma odtiaľ včas vytiahol."

   „Ako si sa dostal dnu?"

   Vážne som sa na ňu pozrel. Toto sa ma ešte nikdy predtým nespýtala.

   „Niečo ťa do rieky vtiahlo za členok?" opýtala sa zase.

   „Radšej si nahováram, že to bola moja chyba. Potkol som sa alebo som nedával pozor. Niečo som na členku cítil, ale nebol to až taký nepríjemný pocit ako v sne." odpovedal som.

   „No tak vidíš. Bol si malé dieťa, určite si bežal, smial sa a nepozeral na cestu." povedala s úsmevom Ann.

   „Načo ti to všetko rozprávam, keď mi neveríš a robíš zo mňa blázna?" vykríkol som a nahnevane odišiel z jej izby, dokonca z jej domu naspäť do hradu.

☼

   Bol som vo svojej izbe a premýšľal som. Niekto zaklopal.

   „Vstúpte!" povedal som zamyslene.

   Dvere trochu zavŕzgali a tak upútali moju pozornosť. Vošla nimi Ann. Stála tam, zahanbená, v jednoduchých sedliackych šatách a s upleteným vrkočom.

   „Prepáč, John." povedala potichu.

   Pokrútil som hlavou a ponúkol som jej kreslo. Sadla si.

   „Chcem ťa presvedčiť, že to, čo sa stalo, bolo... Bolo skutočné. Moje nešťastia ako keby riadila vyššia moc. Moc, ktorá sa ma chce zbaviť, ktorej som na obtiaž." povedal som.

   „Rozprával som ti už o svojej prvej poľovačke?" ozval som sa po chvíli ticha.

   Ann zašepkala:

   „Nie."

   „Môžem ti o nej povedať?"

   Ann zdvihla  svoju krásnu hlávku a prikývla.

   „V ten deň som bol veľmi šťastný aj keď som mal menšie obavy. Vošli sme na koňoch do lesa..."

   „Do Čierneho lesa?" prerušila ma Ann.

   „Nie, tam sa otec bál chodiť. Cválal som na koni rýchlejšie ako ostatní a tak som sa ako prvý ponoril do lesného života. Díval som sa dopredu, keď ma zrazu premkol zvláštny pocit, ako keby niekto cválal vedľa mňa. Pozrel som sa doprava aj doľava, ale bol som sám. Vtom z ničoho nič sa môj kôň splašil a ja som spadol. Nič sa mi nestalo, ale kôň utiekol a nikde som ho nevidel. Ocitol som sa sám. Až vtedy som si uvedomil, že som vošiel do lesa až príliš. Postavil som sa a oprášil. Začul som štekot, ale neblížili sa žiadne psy. Zrazu sa začala ľahko triasť zem. Počul som tlmený buchot. Otočil som sa za zvukom a rútilo sa na mňa celé stádo jeleňov. Predo mňa odrazu vbehol môj pes. Stádo sa naľakalo a zmenilo smer. Môžeš hádať, čo sa stalo asi dva týždne pred tým."

   „Snívalo sa ti to?" opýtala sa Ann dychtivo.

   „Áno. Aj keď namiesto jeleňov na mňa šiel zaútočiť obrovský vlk a nik ma nezáchranil. Tej noci bol spln na nevydržanie."

   Ann sa usmiala a sadla si ku mne na posteľ.

   „Aj na toto mám rozumné vysvetlenie. Bola to predsa tvoja prvá poľovačka! A jelene sa môžu hocikedy splašiť." povedala mi.

   „A čo povieš na sen z dnešnej noci?" opýtal som sa rozhorčene.

   Ann najprv premýšľala a potom len pokrčila plecami.

   „Tak vidíš. Videl som svoj koniec! To si nikto neuvedomuje?!" vykríkol som zúfalo.

   Ann ma pohladkala po chrbte.  Tvár som si skryl do dlaní a rozplakal sa. Premohlo ma až také zúfalstvo. Ann ma objala a ja som si položil hlavu do jej lona. Plakal som ako malé dieťa, plakal som celé popoludnie až kým sa nezotmelo.

☼

   Nadišiel ten deň. Deň D. Vzal som si podľa môjho otca najkrajšiu, najvychovanejšiu a najbohatšiu dievčinu na celom svete. Svadba sa niesla vo veselom prúde. Sedel som za vrchstolom a obdivoval ladné pohyby tanečníc, ktoré sa zvíjali vo východných rytmoch. Bol som šťastný.

   Ale najšťastnejší by som bol, keby po mojom boku sedela Ann a nie žena, ktorú mi vybral otec. Na druhý deň sa konala moja korunovácia.

   Sedím na tróne. Na hlave mám korunu, v jednej ruke držím žezlo a v druhej jablko - symbol kráľovskej moci. Ale som dosť silný na to, aby som bol kráľovským otcom? Som dosť silný neuveriť snom?

☼

   Ubehli štyri mesiace odkedy som sa stal kráľom. Po tie mesiace som ani raz nezazrel v hrade Ann. Chýbala mi. No raz prišla. Bol som v knižnici, keď niekto zaklopal.

   „Vojdite." povedal som a odložil na malý stolík rozčítanú knihu.

   Vo dverách sa objavila Ann. Vlasy mala mierne rozstrapatené, oči sa jej neprirodzene leskli.

   „Ann, drahá moja, ako som rád, že ťa znovu vidím!" zvolal som a objal ju.

   „Ako sa máš?" opýtal som sa.

   „Dobre. A čo ty? Strašidelné sny už prestali?" odpovedala a priblížila sa k polici krvavočervených kníh, medzi ktorými bola položená krištáľová guľa.

   „Prestali. Ten bol posledný. Už viem, ako skončím, keď Catherine porodí." odvetil som.

   „Takže je tehotná? Hm. Ale budúcnosť sa môže zmeniť. A ty ju môžeš spoznať. Môžeš sa dozvedieť tú pravú budúcnosť." povedala a pohladkala guľu.

   Moje oči konečne spočinuli na tej sklenenej veci. Ann ku mne spýtavo zdvihla oči. Preglgol som a krátko prikývol.

  „Skloň sa a nazri do jej hlbín." povedala potichu Ann tajomným hlasom.

   Vzal som z police tú krištáľovú guľu, ktorá tam doteraz stála bez povšimnutia. Položil som si ju na dlaň a začal sa do nej uprene dívať. Myslel som si, že to po chvíli vzdám, ale oproti mne sa postavila Ann. Rukou ladne mávla ponad guľu. Prebehol mnou čudesný pocit a odrazu v guli vyšľahli červené plamene ohňa.

   „Čarodejnica!" zasyčal som, hodil guľu na zem a tá sa roztrieštila na milión malinkých kúsočkov.

   S nenávisťou som pozrel na Ann. Pohľad mala ako vyplašená laň, keď som zvrieskol:

   „Stráže!"

   Dvere sa rozleteli dokorán a objavili sa v nich muži v plnej zbroji.

   „Na hranicu s ňou! Okamžite!" prikázal som zlovestným hlasom.

   Pozrel som sa na roztrieštenú guľu. Presne tak vyzeralo v tej chvíli moje srdce, keď som zistil, že moja milovaná Ann podľahla bosoráckemu svetu.

   Nasledoval som mužov až na kopec v záhrade. Narýchlo sa prinieslo drevo a postavila hranica. Ann priviazali k najvyššiemu drevu, ktoré slúžilo ako stĺp. Vlasy mala ešte strapatejšie ako predtým a do očí sa jej vkradol až šialený lesk.

   „Zhoríš v pekle, keď budeš veriť všetkému, čo budeš vidieť!" zakričala so slzami v očiach.

   Jeden z mužov polial hranicu smolou, druhý k nemu priložil fakľu. Ihneď to vzbĺklo. Jej krásne telo lahodne oblizovali žiarivé plamene ohňa, až pokým si ju naplno nevychutnali. Bola tak výborná, že nám z nej nič nenechali.

   Ach, aké ste len boli vyhladnuté!

☼

   Catherine, mojej žene, sa narodilo dievčatko. Bolo nádherné ako jej matka, jej maličké rúčky zvierali môj prst. Navonok som sa síce smial, ale vo vnútri som sa pripravoval na smrť. Vedel som presne čo príde.

   Po večeri mi George oznámil, že mám návštevu. Do mojej izby vošiel mních v sutane.

   „Požehnaný večer, Vaša Výsosť." pozdravil.

   „Čo vás ku mne privádza?" opýtal som sa priamo, aj keď som už poznal odpoveď.

   „Posiela ma pán biskup. Vaše kráľovstvo upadá, susedia vám chcú vyhlásiť vojnu, pretože sú si istí svojím víťazstvom. A na dôvažok sa vám narodila dcéra." povedal.

   „Je to ešte len moje prvé dieťa." namietol som.

   „To áno. Ale ozajstným kráľom sa stanete vtedy, Vaša Výsosť, keď svoju chrabrosť preukážete odvážnym činom." a pohľad mu zablúdil k Čiernemu lesu.

   Známe slová. Blíži sa to. Ale ešte sa nemôžem vzdať!

   „Prečo by som to mal spraviť?" opýtal som sa.

   „Aby ste neboli na smiech a vybudovali si rešpekt pravého kráľa. A zdôrazňujem, musíte to urobiť." a vysvetlil mi prísnym hlasom, čo odo mňa požaduje.

☼

   Stojím tam, kde som presne stál v sne. Čierny les ku mne vystiera ruky. Pohľad a vstup sa opakuje. Ale chodník zmizol!...

☼

   Zavše sa zavadím do otravných konárov. Sú pichľavé a ako keby lepkavé, škriabu ma po celej tvári. Rukami sa bránim, ale aj tie sa pomaly vzdávajú.

   Pozrel som sa na oblohu. Žiaril na nej spln, presne taký istý ako v sne. Nakoniec som sa ocitol pred jaskyňou. Zo zeme som zdvihol kameň a hodil ho dnu.

   Presne v tej chvíli ako som vykríkol: „Vylez, anjel smrti. Teraz alebo nikdy!" mesiac zašiel za husté mraky.  Tma, všade temnota. Z jaskyne vyliezlo niečo ozrutánske. Niečo hrozné. Vytasil som meč, ale vedel som, že nemám šancu. Postupne som sa strácal a temnota z okolia vsiakla aj do mojej duše.

☼

   Moje telo bolo plné rán. Ležal som napodiv vo svojej posteli, okolo mňa sa hmýrilo plno ľudí.

   Zrazu som pocítil obrovskú bolesť, všetko mi pred očami stmavlo. Chcel som sa nadýchnuť, ale len som zachripel. Tma zhustla a v diaľke som zazrel niečo červené. Zachripel som znova. Niekto ma chytil za ruku.  

   Namáhavo som otvoril oči. Bol to Geroge. Avšak bolesť zo života ovládla moje telo. Otvoril som ústa a stihol zašepkať:

   „Ann."

   Vydýchol som naposledy. V mojich očiach som videl smrtiace plamene oblizujúce Annino dokonalé telo, až nakoniec pohltili aj mňa.