Cena čistej krvi.

Už to ani tak nebolelo, po toľkých rokoch by si na to zvykol každý. Trochu bolesti bolo pre neho už takou samozrejmosťou, ako si každý večer nemusel pripomínať, že nesmie zabudnúť dýchať. Tá bolesť mu zakaždým priniesla pocit, že dýchanie vôbec má nejaký zmysel. Netrvalo to dlho, no mohol to predsa opakovať dookola. Krv má už aj tak otrávenú, špinavú a znehodnotenú.

To svinstvo ti prúdi v žilách, pomyslel ležiac na zemi.

Vôbec mu neprekážalo, že je tvrdá a špinavá. Momentálne to necítil. Už necítil ani bolesť, ak to sa to vôbec bolesťou ešte dalo nazvať. Maličké pošteklenie, ako pri včeľom bodnutí a na rozdiel od včelieho bodnutia si tu môže človek kedykoľvek vybrať ihlu.

Dobrovoľne, slobodne, bezstarostne a ľahkomyseľne, akoby nemal iné právomoci, než rozhodovať o vybratí ihle zo svojej žili.

Vybral ju. Necítil absolútne nič, len omámene hľadel, ako jej z malej rany vyteká trochu tej hnusnej tmavočervenej krvi. Nevšímal si to. Bola pre neho zbytočná, podobne ako výčitky, ktoré už pre svoju závislosť vypočul. Počul pri sebe kroky a hlas ošetrovateľky.

„Doktora! Priveďte doktora!“ Niekto ho dvíhal zo zeme. Nič nevidel, oči mal zatvorené a nechal sa unášať vlnou bezmocnosti.

„Doktor, dobre že ste prišli. Neviem, prečo ho nechali bez dozoru.“ Niekto mu z rúk zobral injekciu.

„Ako sa to dočerta dostalo sem, na liečebňu?“ Ticho. „Teraz to tu nebudeme rozoberať, dostal silnú dávku. Odneste ho niekto na ošetrovňu.“

Cítil, ako ho prenášajú na ležadlo a stratil pevnú zem pod sebou. Chvíľu len balansoval niekde medzi stropom a podlahou, ktorú za sebou zanechal, aby sa mohol ocitnúť tu, v pekle, ktoré sa tvárilo ako nebo. Svet je znovu taký krásny, aký už dlho nebol. Vnímal každú sekundu a mal chuť sa rozosmiať.

Letel...