Myslel si, že... že v niečo verí.

Hej. Myslel si, že naozaj v niečo verí, v niečo skutočné, čo nie je každodennou samozrejmosťou, v niečo krásne, čo nemá len tak hocikto. Myslel si, že nie je obyčajný blázon, keď veril v čistý a plný vzťah, v lásku. Nazdával sa, že to má zmysel veriť niekomu na kom mu tak záležalo, veriť v ich dvoch.

Boli „spolu“ iba nejaký rok a vzdialenosť medzi nimi im nedovoľovala stretávať sa každý večer na pár bozkov. Udržiavať vzťah na 2OO kilometrov preňho znamenalo mesačne míňať tisícky na telefonické rozhovory, ktoré pre nich kvôli dlhým odlúčeniam znamenali jedinú možnosť na nejakú spoločnú komunikáciu, na spoločné rozhovory, na spoločné slová... tie slová. Áno, krásne slová, ktoré znamenali veľa... aspoň pre neho, vtedy si myslel, že aj pre ňu.

A aj sa stretávali. Samozrejme, on musel cestovať za ňou. Stále ta išiel veľmi rád, stále s veľkou láskou. Zakaždým nasadal do vlaku s ružou v ruke a dúfal, že mu tie tri hodinky bez vody vydrží. Vydržala. Akoby čakala na to, kedy sa jej dotkne jej ruka. Aj on na to čakal, iba na to a na jej svetielko v očiach, keď ju preberala. Bolo to krásne, možno aj kvôli tomu, koľko pre to musel urobiť. Mama mu stále vravela, že ho táto baba stojí až príliš veľa. Aj jej to niekedy vadilo, že musel míňať veľa peňazí len kvôli tomu, aby im to nejako fungovalo. On, však, nikdy nerátal peniaze. Nikdy si tento vzťah nezhodnocoval peniazmi, preňho to bolo niečo úžasné. Skúste si to predstaviť. Dvaja ľudia z opačných kútov Slovenska, ktorí sa spoznali úplne náhodne a... jednoducho sa mali radi. Bola to láska? To je teraz otázka na mieste. Ale on má v sebe jasno, vie, že... miloval ju, tak to bolo, tak to je.

Jedného dňa išiel za ňou, tak ako vždy so všetkým, so všetkým, čo v sebe mal, čo v sebe udržoval. Prišiel tam, zrazu prišiel nejaký chalan, ktorý ju pobozkal. Chytil ju za ruku. Začali si šepkať, ako keď... On do poslednej chvíle nevedel, čo sa deje. Až potom mu to povedala. Vraj sa už medzičasom dala s tým chalanom dokopy, aby sa nehneval, že mu to chcela povedať takto do očí... Krásne, však?

A to bol koniec jednej peknej lásky. Bol to koniec jeho nádejí, snov, jeho... ich spoločného šťastia, asi iba jeho. Ostal sám, bez nej, bez seba, bez chuti do života, bez všetkých ideálov, bez úsmevu, bez radosti, bez elánu, bez srdca, ktoré jej daroval a ona mu ho odhodila. Presne tak, odhodila ho, ako použitý toaletný papier, odhodila ho ako prázdnu plechovku od piva, nie, fľašu... plechovku, lebo fľaše sú aspoň vratné. On sa už nemá kam vrátiť. Ostal len tak pohodený na zemi, v odpadkoch a keď sa raz bude robiť tá separácia, teraz je to trend... separovaný odpad. Keď raz bude niekto separovať odpad, tak jeho pošlú do nejakej továrne na výrobu recyklovaných produktov. Bude recyklovaným človekom, už asi nikdy nebude plnohodnotne a naplno žiť. Takto sa cíti. Bol to najhorší zážitok v jeho živote. Príliš ju miloval, bol na nej príliš závislý. Sklamal sa. Čo už? Myslel si, že... že v niečo verí.