Milenka

Už jeho prvé ranné myšlienky smerovali k nej, bola jeho múzou všedného dňa, milenkou pretancovanej noci, najlepšou priateľkou. Bola jeho všetkým. Koľkokrát ráno v depresii myslel že nasadne na prvý vlak a odíde niekam preč, ďaleko odtiaľto...

Otvoril oči a pozrel sa na strop, bol tmavomodrý. Lekári tvrdia že tmavomodrá je farba úzkosti. Lenže uňho bola úzkosť už len rutinou a okrem toho sa páčila mame, tmavomodrá bola jej obľúbená farba, asi jej pripomínala more, o ktorom tak často snívala. Hore na strope sa vynímal párik rozpučených múch. Boli tam ešte od leta. V kútiku duše mu bolo ľúto že ich zbavil ich krátkeho života, ale čo s takou háveďou keď vám lieta po dome a ráno sa zobúdzate na muší bzukot, či nebodaj na to že vám nepozvaný hosť lezie po tvári. Tieto sivočierne stvorenia dokážu pristávať kolmo, lietať dopredu i dozadu, nikdy z nich však nebudú motýle. Ako veľmi mu tieto muchy pripomínali vlastnú existenciu.

Poslednýkrát rozospato zazíval, pretrel si oči, zdvihol sa do polo sedu a pomaly vstal. Prvé kroky smerovali do kuchyne. Nebola veľká, ale zato útulne zariadená. Pripomínala mu detstvo, na chladničke ešte stále viseli obrázky, ktoré nakreslil ako malý, zopár magnetiek zvierat z jogurtov a obrázok Ježiša. Mama to tam pravdepodobne musela nechať z istej nostalgie. „Radovan prines mi môj liek!" Tak toto už neznelo veľmi nostalgicky, jej hlas bol prísny a zúfalý zároveň, ako keď veliteľ kričí na ústup. „Áno mami, už idem." Priniesol jej dve tabletky valia, položil na drevený stolík, pozrel na zničenú tvár a odišiel. Nenávidel to, s mamou to po rozvode išlo dolu vodou. Napriek tomu že mala slušné zamestnanie, tak stále viac pila, dopovala sa kvantami liekov a jediné čo ju zaujímalo bol jej nový frajer, či skôr kocúrik ako by ho ona sama nazvala.

Potreboval kávu, doslova ju musel mať. Jej chuť, jej vôňu, iba tento čierny mok mu ju pripomínal. Vdýchol ľahký závan, oblizol si suché pery  a schuti sa napil. Bolo už pol ôsmej, mal by ísť do školy. Obliekol si svoje obľúbené rifle, čierne tričko, na vrch mikinu s kapucňou a vydal sa na cestu. Školu mal od ich domu tak pol hodiny pešo, takže mal čas na rozmýšľanie. Pod nohy sa plietli októbrové listy zo stromov, v ušiach znel nový Depeche Mode, celý vzduch bol nasiaknutý zvláštnou melanchóliou.  Premýšľal o nej, spomínal na to ako sa zoznámili. Predstavil ich akýsi jeho známy, na meno si už nevedel spomenúť. Už predtým s počutia vedel že je skvelá, ale osobne prekonala všetky jeho očakávania. Len s ňou sa cítil tak sebaisto, plný energie, usmieval sa, tancoval, ešte nikdy sa tak s nikým necítil. V podstate bol samotár, introvert, pre ľudí čudák, nehovoril veľa ale jej sa mohol zdôveriť s hocičím, och bože ako strašne mu chýba.

Spoza budovy gymnázia trčala strecha ich školy, stihol to na tesno. Otvoril veľké vráta a rýchlo vybehol po schodoch. Tradičný rev školníka si ani nevšimol. „Takže študenti rozpoviem vám príbeh o rusko-japonskej vojne, všetko to začalo ... ". S prasacích očičiek mu miestami vyskakovali plamienky zápalu, ktoré však následné utápal v chaotickom prejave, poznamenanom včerajšou nocou. Všetci študenti tušili že učiteľov záujem o ruskú históriu, začína aj končí pri Kutuzovovej vodke. „ Môžem ísť na WC ?" Ozvalo sa zo zadnej lavice, ktorá ešte pamätala totalitu. „Len bež, Rado." Tempo pomalých krokov sa nieslo šedou chodbou, zo stien zízali portréty hrdinov vlasti. Nič neušlo ich prísnemu oku. Otvoril biele dvere, zdvihol zrak, zrazu sa zasekol. Nemohol uveriť vlastným očiam, každou telovou bunkou mu prechádzal pocit zlosti, sklamania, nenávisti . Bola tam s ním a on jej nechutne oňuchával biele telo. Poznal ho z videnia, bol to jeden s tých namyslených štvrtákov. Mal chuť naňho vybehnúť a zlomiť mu sánku, kopať ho do hlavy a polámať mu všetky rebrá. Čo si to dovoľuje, čo nevie že ona je jeho?! Ale on taký nebol, vždycky sa na všetko len mlčky prizeral a držal hubu. Sivá myš stratená v betónovej džungli krvilačných zverov. Ani teraz si ho vôbec nikto nevšímal, ani len nezaregistrovali že ich videl, ešte môže odísť bez zbytočných scén. On to vyrieši inak, zavolá jej a všetko si vydiskutujú, nikdy nestrácať nádej.

V hlave sa však zvíril prach pochybností. Prečo ju všetci jej predchádzajúci priatelia opustili ? Pretože berie oveľa viac ako dáva, a aj to čo dáva sú len ilúzie? Skutočné šťastie a láska vyzerá ináč alebo nie ? Tak či onak rozhodol sa jej dať poslednú šancu. Pozval ju k sebe domov a ona neváhala. Na všetky výčitky len mlčky prikyvovala. Hodila ten smutný výraz, argumentovala ako ho vytiahla z prázdnoty, nudy, všednosti, že to on je pre ňu jedinečný. Pomaly sa začal roztápať, nedokázal sa na ňu hnevať, veď nič strašné neurobila. Opäť splynuli v jedno. V tej chvíli bola naozaj iba jeho, a žiaden namyslený štvrták ani nikto iný na tomto svete mu ju nemohol vziať.

„Kurva, kde mám fľašku ? Rado, Rado! " Zaburácalo celým bytom. Nič nijaká  odozva. Mama dnes nebola nikde, na displeji mobilu jej svietilo 7 neprijatých hovorov. To ju však teraz nezaujímalo. Prebúdzanie po dlhom spánku býva kruté, treba si dobiť energiu malým panákom. „Rado ty si mi ju vzal?! Priznaj sa! Si ma nepraj, keď ju máš ty!!" Opäť žiadna odpoveď. Zdvihla sa z postele a vtrhla do synovej izby. „Radooo, Radoooo, preboohaaaa !!!" Slzy sa prúdom rozliali po strhanej tvári. Priskočila k synovi, bol celý modrastý a vôbec nedýchal. Zúfalo mu chytila ruku a pokúšala sa nahmatať pulz. Márne. Bol mŕtvy, predávkoval sa. „Nieeeeeee!!!!! Waauurgh!!!!!" Prebudil sa, bol celý mokrý, srdce cválalo ako pár splašených koní. Zlý sen, obyčajná nočná mora. Zbystril sluch, na sekundu stlmil dych, nič. Pozrel na hodinky, bolo päť dvadsať. Ticho. Našťastie neprebudil mamu. Je v poriadku nič mu nehrozí. Toto sa mi nikdy nemôže stať, aspoň kým mám teba. Zamrmlal si sám pre seba a nežne pohladil striekačku s ihlou, ktorá ležala hneď vedľa neho.

Už jeho prvé ranné myšlienky smerovali k nej, bola jeho múzou všedného dňa, milenkou pretancovanej noci, najlepšou priateľkou. Bola jeho všetkým...