vpredu

je úplne jasné
že raz naskočí deň
ktorý všetko vyrovná
ostanú len návyky
rozhodnem sa spŕchnuť kôrkou mesta
s pocitom
že sa to nedeje
nie som ešte tam
ale je jasné
že raz
príde rad aj na nevýrazné slová
tragicky uvláčený od energie
poranený vlakmi
sa štvornožky obkľúčim
začnem smoliť mesiace
tretej doby
a nechám si nábytok
pre istotu na výhybkách
lebo sú dni
kedy chcem všetko inak
kedy mám totálnu vôľu meniť
a pootvárané brány skríň
sú falzetmi týchto dní
a mágia
je všetko v čo som kedy dúfal
všetko čo smiem chcieť
ožraté škrupiny mojich nocí
by mali byť magickejšie
no nie sú
gro mojich tirád by mohlo byť magickejšie
asi ako čiernobiele vibrácie ponurého slnka
no nie je to tak
moje oči
by mali pulzovať ako roztlačené čary
no nie je to tak
byť korením
nevšedne samozrejmý
akoby bezhraničný no nie?
a preto je úplne jasné
na rovinu
že raz zo zeme odlepím čas
v ktorom
bude len jedna jediná lampa
jediný schod jediné mľasknutie mäkkého kľúča
čo otvára mäkké vyvolené dvere
jediná otázka
pripravená pre mňa
a tento deň
sa mi stane
vlakom
návykovou traťou
a mágiou

čakám