Skysnutý kompót

„Áno."

„Áno."

Začalo sa to v sobotu, 11. júna 1960.

* * *

„Nie."

„Ale veď len také šteniatko..."

„Nie, do čerta! Povedal som - žiadneho psa tu nechcem. Kto ti to bude platiť? Vieš vôbec, čo také psisko zožerie?"

„Jožko, veď ti hovorím, že len takého malého by sme...!"

„Krucifix!" navreli mu žili na krku. „Blcháreň tu živiť nebudem! Z čoho to chceš platiť, z dôchodku? Však nám na mäso vyjde ledva v nedeľu... a teraz mi tu budeš oné... Pch!"

„A fajčiť musíš? To ti treba, že?! Ja aby som ti tu slúžku robila! Vyvárať budem ako sprostá, aj elektriku platím, len aby ti na cigaretku bolo..."

„Nezjap už, do piče!

Hurhaj zaplávajúci celú ulicu odrazu stíchol. Okolo šedého domčeka nezvyčajné zvukové vákuum. Tichý dupot, zúrivé tresnutie dvermi.

„A už nevarím! Aby si vedel... Môžeš aj skapať! Aspoň bude pokoj!"

„Nevrieskaj!" zavrieskal.

Až do večera sa na ulici usalašil kľud. Popod okná šedého televízora si dovolilo prefrndžať len niekoľko aut.

„Čo na mňa čumíš? Tam pozeraj," ukázal Jozef na televízor.

Starenka na vozíčku plakala pred kamerou. Relácia plná emócii.

„Nechceš mi niečo povedať? Lebo ja už fakt nebudem variť! Ani nakúpiť nepôjdem!"

„Čo ti mám povedať, čo ja viem, čo ti mám povedať? A pre mňa za mňa nežerme. Vieš koľko má pivo živín?"

„Debil," zašomrala. „Aspoň teraz by si nemusel... však vieš, aký je dneska dátum!"

„Dátum, dátum... zajtra sú voľby, nie? Môžeš si ty voliť Fica, kokot je to aj aj tak. Ja budem voliť hlavou, nie som debil. Maďari sa tu rozlezú zase, lebo henten - Obán, to je tiež taký... Však aj predtým - toto by tu celé zabrali oni, keby ich Tiso trocha..."

„Nevarím!"

* * *

Na piaty deň nútenej hladovky to prestávala byť sranda. Chladnička vypnutá, v špajzi nechala len prázdne fľaše, bohvie kam to všetko schovala. O pol noci znovu prehadzoval celý dom a Mária spokojne drichmala.

Nič. Ona to musela všetko zožrať. Je koniec. K moci sa dostanú buzeranti a Maďari. Všetko je v riti. A nie je tu ani pivo.

Vystresovaný a vyhladovaný sa Jozef nad ránom vrátil do spálne. Do obchodu nejde, nie, radosť tej strige robiť nebude. Sadol si na posteľ a pozoroval ženu. Spala tuho. Alebo to aspoň predstierala. Spod nočnej košele je vytŕčala tučná noha. Mľandravé lýtko obtekalo kosť, koleno sa topilo v tuku a kúsok stehna, čo vykúkal, bol dva razy hrubší ako optimálny driek.

Nedalo sa to vydržať.

Jozef priložil pery ku stehnu a slastne zahryzol. Ústa mu zaplnil mäkučký tuk. Lahodne prehltol a skúsil zas. Šťavnatý kúsok! A zas. Pomaličky sa prehryzkal až na kosť.

S plným bruchom spokojne zaspal.

Nasledujúce dni hladovka pokračovala. Mária by tých kompótov mala už aj dosť, ale Jožo nie a nie sa vzdať. Alebo by to mala skončiť ona? Čo je to za ženu, keď ani nevarí? Ale čo tam po tom, svedomie - nesvedomie, tak mu treba, keď je sprostý.

Každý deň však cítila, že ju to pomaličky zožiera.

Stehno, druhé stehno, zadok, lýtka, škoda, že tá potvora spáva len na bruchu.

Na zúfalú večeru musel po týždni hladovky vystačiť chrbát. Koža o ničom, sadla málo, až nosom narazil na rebrá. Opatrne hryzkal, hryzkal, cucal, trhal, len aby si na chrbtici nezlomil raťafák, ale keď dlho nič, nechal tak.

Chrbtovej kosti nebolo.  

Aspoňže našmátral žalúdok.

Fuj, skysnutý kompót.

Do riti!

* * *

Dvadsiateho júna dvetisíc desať pred šedým domom na našej ulici zastala pohrebná dodávka. Chúďa stará teta, že vraj sa skotúľala po schodoch. Starý pán ihneď volal hrobárov.  Keď ju  prebrali, už aj dohúkala záchranka, ale nepomohli ani v nemocnici.

Šedého domu sa na niekoľko dní zmocnilo čudesné ticho. Až koncom mesiaca začalo na ulicu opäť doliehať hromženie starého pána. Z domu sa ozývali nezvyčajné zvuky.

Jozef si zaobstaral psíka.