Zmätená

Je mi zima. Cez otvorené okno dovnútra znova vplávala dávka chladu. Niekto asi považoval za ohromne vtipné otvoriť ho dokorán. Sedela som meravo, neprirodzene. Sedemnásťročné telo natlačené do miniatúrnej lavice.
Keď som si prekrížila nohy, nechtiac som zavadila o jej mrazivú kovovú konštrukciu. Striaslo ma.

Okno naľavo však ukazovalo celkom slnečný septembrový deň. Bolo pre mňa záhadou, že dvadsaťtri stupňov celzia nedokázalo preniknúť aj do triedy. Znovu ma striaslo. Presne takto som sa totiž cítila.

Zvonku zalievaná láskavým teplom avšak vnútri ľadovo prázdna. Nemilovala som. Nedokázala som ani len nenávidieť.

Nie, nie, nie! Ľúbila som! Alebo som sa o tom usilovala presvedčiť samu seba. Tým,  že som posadnuto hrala prežívanie ´veľkej lásky´.

Odniekiaľ sa rozoznel klavír. Myslím, že tretia D znova cvičila. Hlboké tóny klasickej hudby len podčiarkovali celú tú absurdnosť. Jednou rukou si objímajúc trasúce sa kolená, druhou píšuc poznámky z dejepisu a mysľou objavujúc prirovnania k aktuálnemu stavu.

„Milujem ho, naozaj ho milujem!!!" prekrikovala profesorov nekonečný monológ moja myseľ.

Zazvonilo. Vstala som rozhodným krokom a zabuchla okno.