JA je NIEKTO iný

JA je NIEKTO iný

Venované Ethien-chan...

Poručík Peyton bol postarší muž nízkeho vzrastu, ktorému ťahalo na päťdesiatku. Rozvedený, bezdetný a od nepamäti žijúci v podnájme v jednom z tých noblesne vyzerajúcich domoch na King Street. Teraz si však skepticky premeriaval čierne rolls royce zaparkované pred budovou miestnej pošty a na pol ucha počúval mladého strážnika s hustým obočím, ktorý sa mu snažil čo najstručnejšie podať hlásenie o raňajšom incidente.

„Údajne tu slečna Claytonová parkovala necelé tri dni. Našla ju pani Potterová, vlastní malé starožitníctvo hneď oproti, keď sa vracala domov. Je to jej denný rituál, ísť sa vždy okolo šiestej prejsť do neďalekého parku ešte pred tým, než otvorí. Mimochodom, býva nad obchodom, vraj tak celkom solídne ušetrí na nájomnom. Keďže auto slečny Claytonovej i tentokrát stálo na tom istom mieste, začalo jej to byť podozrivé. I preto sa rozhodla, že..."

„Skráťte to," prerušil strážnika Peyton.

„Ako poviete, pane. Stará pani jednoducho nazrela do auta a uvidela v ňom bezvládne telo slečny Claytonovej, ktorá na jej vytrvalé búchanie vôbec nereagovala, nuž utekala teda pre pomoc."

„Pre pomoc?"

„Áno, pane. Ohlásil nám to sir Arthur Bredley, majiteľ pošty, dobrý priateľ pani Potterovej. Viete, stará pani nemá telefón. Vzhľadom na jej vek je to aj celkom pochopiteľné."

Hodiny odbili dvanásť a Južný Kensington ožil. Nastal čas obeda.

„Príčina smrti?" opýtal sa podráždene poručík, keď si prezrel ošumelý vnútrajšok vozidla. Strážnik vytiahol z vrecka poznámkový blok, aby sa presvedčil, že si všetko dobre zapamätal a pokračoval:

„Tá nie je zatiaľ známa."

„Nie je?!"

„Nie, nie je."

„Strážnik Abott, ak..."

„Pane, ja vám tu iba tlmočím to, čo mi bolo povedané. Príčina smrti nie je zatiaľ známa, rovnako ako čas a okolnosti, za ktorých slečna Claytonová zomrela. Nie sú tu žiadne stopy po násilnom vniknutí, nič nebolo odcudzené a aj samotné telo slečny Claytonovej, po prvotnej obhliadke, pôsobilo nedotknuto, čo obhliadača naozaj nemilo prekvapilo. Možno práve preto vám mám odkázať, aby ste láskavo počkali na pitevnú správu."

„A to som sa dnes tešil na pokojný pracovný deň," povzdychol si nahlas Peyton, šúchajúc si ryšavé strnisko, „Čo odtlačky prstov?"

„Iba dvoje. Slečny Claytonovej, čo je úplne pochopiteľné, keďže jej toto vozidlo i patrí, a pani Potterovej, ktorá sa ju snažila prebrať nepretržitým búchaním o sklo pravých predných dverí," stručne zhrnul Abott a čakal na ďalšie otázky. Tie však neprišli.

Hodiny odbili pol jednej a Južný Kensington sa ponoril do ticha.

xxx

Na policajnej stanici, sídliacej na rohu Salisbury Street číslo 55, vládol čulý ruch. Postarala sa oň červenolíca kuchárka, ktorá prišla ohlásiť zmiznutie svojej panej, slečny Claytonovej. Ambra Di Carlo, tak sa totiž žena zavalitej postavy volala, sa začala o signorinu báť údajne potom, čo ju doma nenašla ani dnes nadránom. Vzhľadom na to, že podobné správanie u slečny Claytonovej nebolo tradizionale, rozhodla sa to okamžite nahlásiť, čo poručík Peyton privítal s neskrývanou radosťou.

„Viete, signore sottotenente," začala nešťastne, keď sa pohodlne usadila na koženej sedačke v  presklenej kancelárii, „už včera som mala pocit, že niečo nie je s kostolným poriadkom!"

„Včera?"

„Včera."

„Akosi neskoro, nemyslíte?"

Oválna tvár kyprej kuchárky očervenela ešte viac.

„Signore!" vykríkla rozčúlene, „Snažím sa vám pomôcť!"

„Prepáčte, pokračujte."

„Ako som vám už povedala, signorina Claytonová nechodievala preč na dlhšie ako jeden deň. Preto je úplne pochopiteľné, že som si o ňu začala robiť starosti."

„Kto všetko u slečny Claytonovej pracuje?"

„Máte namysli služobníctvo?

Poručík prikývol.

„Iba ja. Signorina je viac-menej samostatná mladá dáma. Len, viete, na varenie jej akosi nezostáva čas."

„Ako dlho ste u slečny Claytonovej zamestnaná?"  

„Necelé dva mesiace. Chodievam k nej ráno okolo pol ôsmej, aby som pripravila raňajky. Potom uvarím obed, vždy podľa želania, a odídem. O večeru signorina Claytonová neprejavila záujem. Platí však výborne!"

„Rozumiem. Viete mi povedať, čo slečna Claytonová robila?"

„Aké mala povolanie? No, nikdy som sa o tento druh informácie nezaujímala. Možno by vám však vedel poradiť starý vrátnik. Pozná tam takmer každého."

„Mala slečna Claytonová nejakých priateľov?"

„Pokiaľ viem, tak áno, ale nenavštevovali ju. V tom byte bývala sama. Nie som si však istá, či vám to nejako pomôže."

Poručík Peyton uistil čoraz viac nervóznejšiu Ambru Di Carlo, že áno. Slečnu Claytonovú totiž v skorých ranných hodinách našli mŕtvu. Príčina smrti stále nie je známa, takže čokoľvek, na čo si teraz spomenie, bude pri vyšetrovaní veľmi nápomocné, na čo mohutná kuchárka zareagovala rýchlym prežehnaním sa a žiadosťou o pohár studenej vody.

„Signore sottotenente, povedzte, čo mám teraz robiť?" zvolala zúfalo.

„Ísť domov. Ak by sme vás potrebovali, ozveme sa."

Ambra Di Carlo sa postavila. Vrúcne poďakovala a keď bola pri dverách, opýtal sa jej odrazu poručík Peyton, či slečna Claytonová náhodou nevlastnila staré slúchadlo.

„Telefónne slúchadlo?" zopakovala štyridsaťdvaročná kuchárka prekvapene.

„Našlo sa totiž vedľa slečna Claytonovej. Na sedadle spolujazdca."

„No, nič také signorina Claytonová nevlastnila. Ale pokojne si ho mohla v deň, kedy z bytu odišla, niekde kúpiť. Aj keď si neviem predstaviť, na čo by jej asi bolo."

„Tak ja vám teda ešte raz veľmi pekne ďakujem. Dovidenia!" definitívne sa s ňou rozlúčil Peyton, keď sa ani táto záhada nedočkala prijateľného rozuzlenia. Len čo sa dvere jeho kancelárie zatvorili a pani Ambra Di Carlo nadobro opustila budovu policajnej stanice, vytiahol zo svojho stola vyleštenú hnedú fajku a zapálil si ju.

Potiahol raz.

Dva razy.

Zazvonil telefón a Peyton nahlas zaklial.

„Poručík Peyton!"

„Pane, pred malou chvíľou sme prijali hovor od istého Arthura Daltona, ktorý by nám vraj vedel poskytnúť informácie o slečne Claytonovej," ozvalo sa z druhej strany slúchadla.

„Arthur Dalton?"

„Áno pane, údajne už dlhé roky pracuje ako strážnik na Abbey road 34, Brighton, teda v dome, v ktorom obeť žila. Keďže ste boli zaneprázdnený, povedal som mu, že za ním prídete osobne."

„Ako inak," zavrčal Peyton, „Pitevná správa už prišla?"

„Nie pane, stále sa na nej pracuje."

„Čo rodičia zosnulej, našli sa?"

„Áno pane. Obaja zomreli pred rokom pri vážnej dopravnej autonehode. Pochovaní sú na miestnom cintoríne."

„Blízka rodina?"

„Iba jej teta, pani O´Conellová, žije v Amerike. Súrodenci žiadni, slečna Claytoná bola jedináčik."

„Naozaj úžasné," povzdychol si poručík a uhasil fajku, „Čo zamestnávateľ slečny Claytonovej?"

„Ešte stále sme ho nenašli, robíme, čo môžeme, pane."

„To dúfam. Idem navštíviť pána Daltona."

Zložil.

xxx

Vrátnik Arthur Dalton mohol mať niečo cez sedemdesiatpäť rokov, dôchodok, ktorý pokryl akurát tak jeho základné  potreby či bežné výdavky a toľko zdravotných problémov, až to nestálo za reč. Bol nízkej vychudnutej postavy s vpadnutými očami sivej farby a jedným hrejivým bezzubým úsmevom, ktorým deň čo deň oslňoval svoje okolie. Keď sa mu poručík Peyton predstavil, starý muž nadšene zatlieskal a okamžite pozval hosťa do vestibulu na pohár dobrej írskej whisky.

„Ďakujem, ale som v službe," odmietol jeho pohostinstvo Peyton, čo starca naoko urazilo.

„Šák jeden pohárik nikdá nikomu neublížil."

„Predpisy."

„Hovadina!" odvrkol starec.

„Pán Dalton..."

„Arthur," opravil ho.

„Dobre teda, Arthur. Vraj pre nás máte niečo zaujímavé..."

„Mám," skočil mu do reči.

Poručík pomaly strácal trpezlivosť.

„Počúvam," zavrčal.

„Bolo načase!"

„Pán Dalton!"

„Arthur!"

Peyton očervenel.

„Pán Dalton, ja naozaj nemám čas..."

„Šák dobre, dobre... whisky? Nie? Jak myslíte."

Nalial si druhýkrát a poručík Peyton čakal.

„Naozaj si nedáte?"

„Pán Dalton!"

„Dobre, dobre, dobre," chlácholil ho starec, „Slečna Claytonová. Byt na štvrtém, číslo dverí 13, tichá, milá, jeden nápadník, nie veľmo zhovorčivý, tobôž fešák."

„Nápadník?"

„Tak, tak," súhlasne pritakal.

„Vedeli by ste ho opísať?"

Starec sa zamyslel.

„Vysoký asik jak ja, vek kol dvadsaťpať... možná i viac. Krátke vlasy, černé, krivý nos, vždy to isté zelené sako. Taký čudný pánko."

Poručík vytiahol poznámkový blok a horlivo zapisoval.

„Čo meno?"

„Šak som ho vám už  povedal! Arthur Dalton!"

„Nie vaše, bože môj! Jeho!"

„Aha, tak! Neviem."

„Neviete?!"

Záporne pokrútil hlavou.

„Nikdá ho neoslovila menom."

„Ako dlho slečnu Claytonovú navštevoval?"

„Asik pol roka, možná menej."

„Pravidelne?"

„Áno. Každý deň, kol pol desátej večer. Nestalo sa, aby neprišiel. Až..." starec sa zasekol.

„Až?"

„Nuž! Naposledy som ho videl v sobotu. Vyzdvihol slečnu Claytonovú a odvtedy sa ani on a ani mladá slečna nevrátili. A keď som videl ten oznam, vedel som, že je zle - nedobre!"

„Rozumiem. Čo pani Ambra Di Carlo?"

„Tá kuchárka?"

„Presne tá."

„Šak, čo by s ňou malo akože byť?"

Poručík Peyton si bezradne prešiel rukami po tvári. Tento starec bol hotová živelná pohroma!

„Vedeli by ste mi niečo zaujímavé povedať aj o nej?"

„Niečo konkrétne?"

„Napríklad," rozhodol sa nevzdať sa, avšak starý pán Dalton si nič zvláštne na správaní donny Di Carlo za posledné tri dni nevšimol. Poručík Peyton teda starému vrátnikovi srdečne poďakoval aj za to málo, čo mu ponúkol a s neskrývaným sklamaním sa pobral naspäť na policajný okrsok, kde ho už nedočkavo očakával mladý seržant Thompson, aby stručne zhrnul isté nové správy okolo úmrtia slečny Claytonovej.

„Pane! Toto mi neuveríte," začal zhurta, „pani Claytonová nikdy neexistovala!"

Poručík Peyton vystrúhal znechutenú grimasu, vyzliekol si sako a posadil sa za stôl, čakajúc na vysvetlenie.

„Verte mi pane! Všetky dokumenty sú falošné."

„A už sa vie, koho sme to teda dnes ráno vlastne našli?"

Seržant zbledol.

„Nie pane."

„Naozaj?!"

„Robíme, čo môžeme, pane."

„Ale samozrejme, ako inak!"

„Ako... ako ste pochodili s tým vrátnikom, pane?" nečakane zmenil strážnik tému.

„Nijako," zavrčal Peyton a hodil pred neho ošúchaný blok, „Skúste sa pozrieť na toto," poklepal po obale.

„Pane?"

„Naša slečna Claytonová, hovorme jej tak zatiaľ, mala údajne milenca. Jeho neúplný opis nájdete vo vnútri. A modlite sa, aby aspoň on bol skutočný!"

„Rozumiem pane! Bude to nateraz všetko?"

„Áno."

„Želám vám teda príjemný zvyšok večera, pane."

„Podobne, seržant."

Seržant Thompson vypochodoval z miestnosti a poručík Peyton sa chcel načiahnuť po hŕbe spisov, ktoré sa celý deň aktívne kopili na jeho stole, keď si všimol niečo zvláštne.

Prisahal by som, že som ten krám odniesol, zamrmlal si popod pestované husté fúzy, keď si nechápavo otáčal v rukách telefónne slúchadlo.

„Seržant Thomspon!" zrúkol na celú miestnosť.

„Pane!" ozvalo sa zadychčane, len čo sa dvere kancelárie otvorili.

„Môžete toto," zamával slúchadlom, „vrátiť na svoje miesto? Očividne som na to zabudol."

„Nie, nezabudli ste. Našlo sa medzi osobnými vecami zosnulých rodičov slečny Claytonovej. Teda... falošnej slečny Claytonovej."

„Ako prosím?!"

„Veď ste to po nás chceli, nie pane? Vypátrať čo najviac."

„S-samozrejme!"

„Spis máte na stole. Škatuľa s dôkazmi aj osobnými vecami je tamto na stoličke."

Dvere buchli. Peyton zaklial a presklená kancelária sa ponorila do šera.