JA je NIEKTO iný (koniec)

xxx

Keď poručíka Peytona v neskorých večerných hodinách zobudilo vytrvalé vyzváňanie, zaprisahal sa, že si vezme na najbližšie dni voľno. Bohužiaľ, informácia o tom, že sa kuchárka údajnej slečny Claytonovej, donna Ambra Di Carlo, našla mŕtva, túto príjemnú vidinu okamžite zahnala do úzadia. Poručík Peyton sa teda obliekol, naštartoval služobné vozidlo a odviezol sa ním na Woodlands road číslo 10, kde donna Di Carlo žila.

„Strážnik Abott?"

„Á, poručík Peyton!" privítal ho srdečne sympatický mladý muž s hustým obočím.

„Čo keby ste prešli k veci?"

„Pani Ambra Di Carlo, vek štyridsaťdva rokov, slobodná, bezdetná..."

„Toto už vieme, strážnik!" zahriakol ho mrzuto Peyton.

„Telo našiel pán Dick Brendon, správca budovy, ktorý si prišiel po mesačné nájomné. Dvere boli otvorené, čo ho zarazilo, ale aj tak zaklopal. Nedostal však žiadnu odpoveď, preto vošiel dovnútra. Chcel sa presvedčiť, či je všetko v poriadku a či náhodou pani Ambra Di Carlo iba nezabudla za sebou zamknúť. Už raz sa jej to totiž stalo. Bohužiaľ, pani Di Carlo bola dávno mŕtva."

„Kde sa našlo telo?"

„Pri kuchynskej linke."

„Čas smrti?"

„To je ťažké povedať."

Peyton si nervózne prešiel pravou rukou po strnisku.

„Rozumiem. A... a príčina smrti?"

„Neznáma."

„Zmizlo z bytu niečo?"

„Zatiaľ je to v štádiu vyšetrovania, ale povedal by som, že nie."

Nervozita poručíka Peytona sa stupňovala.

„Viete pane," pokračoval neisto mladý seržant, „je tu ešte niečo."

Peyton zmeravel.

„Ambra Di Carlo držala v rukách poškodené telefónne slúchadlo. Zhoduje sa s tým, ktoré sa našlo u slečny Claytonovej..."

„A pri jej rodičoch," skočil mu do reči.

„To naozaj?" nepodarilo sa strážnikovi skryť nadšenie, „Čudné, veľmi čudné."

„Mne to hovoriť nemusíte. Ak je to teda všetko, zastihnete ma doma, strážnik."

„Dobre, pane."

Poručík Peyton zamieril k služobnému vozidlu, zanechávajúc za sebou čulý ruch a pár zvedavých susedov, ktorých očividne vytrhli z nepokojného spánku policajné sirény. Otvoril dvere, sadol si do príjemného koženého sedadla, ruky bezradne položil na volant a začal premýšľať. Rozmýšľal o tom, kým pani Claytonová v skutočnosti bola. Prečo oná bucľatá kuchárka musela zomrieť, keď toho, podobne ako Arthur Dalton, veľa nevedela, čo všetko sa skrýva za nefunkčnými telefónnymi slúchadlami, čo sťa prízraky z iného sveta sprevádzajú mŕtve telá obetí. Kam zmizol údajný milenec pani Claytonovej a či bol vôbec skutočný? Netrpel náhodou starý vrátnik bujarými halucináciami? Poznal vôbec slečnu Claytonovú? Alebo donnu Di Carlo?  A existovala vôbec nejaká donna Ambra Di Carlo?

Veľa otázok, žiadna odpoveď.

Peyton sa načiahol po bezpečnostnom páse a automaticky naštartoval. Zaradil spiatočku, otočil sa, aby sa mu pohodlnejšie cúvalo a pohľadom zavadil o sedadlo spolujazdca, na ktorom ležala zažltnutá obálka.

Obálka?

Poručník Peyton vypol motor, pohľadom prečesal okolie, pretože sa potreboval presvedčiť, že je sám a trasúcimi sa rukami ju otvoril. Bola v nej kartička, na ktorej stálo:

„Chcete odpovede? Zavolajte."

Zamračil sa.

Inštinktívne ju otočil, akoby vopred vedel, že nájde ďalší, oveľa jasnejší pokyn:

„Sedadlo."

Poručík Peyton, muž nízkeho vzrastu, ktorému ťahalo na päťdesiatku, rozvedený, bezdetný a od nepamäti žijúci v podnájme v jednom z tých noblesne vyzerajúcich domoch na King Street, zdesene vykríkol.

Vedľa neho pokojne ležalo staré nefunkčné telefónne slúchadlo.

xxx

Monsieur Françiose de Plume vyčaroval na svojej takmer dokonalej mladíckej tvári hrejivý úsmev a tak ako každý deň i tento položil jednu a tú istú otázku:

„Mademoiselle Claytonová, ako sa dnes máte?"

Žena sediaca oproti nemu, v bielej košeli, o číslo väčšej než ona sama, a s pohľadom upierajúcim za muža, na fľakatú stenu so zrkadlom, zdráhavo odvetila:

„Dobre. Celkom dobre. Ďakujem za opýtanie, pán doktor."

„Tak to ma veľmi teší. A čo váš prípad?"

„Vyriešený."

„Vyriešený? To je úžasná novina! Vy sa netešíte?"

Žena si povzdychla:

„Ale teším, pán doktor, teším. Len..."

„Len?"

„Keď vy mi to zase raz neuveríte!"

„To nemôžete vedieť, mademoiselle Claytonová! Nože mi o tom prezraďte viac."

Prestala si bezducho premeriavať nepravidelné škvrny na popraskanej omietke a uprela zrak na muža s impozantnou kozou briadkou.

„Už to viem! Viem, kto ma zabil!"

Muž sa srdečne rozosmial.

„Mademoiselle Claytonová, veď som vám to už toľkokrát povedal! Vy nie ste mŕtva!"

„Ja som to vedela! Zase mi neveríte! Aj poručík Peyton začal mať pochybnosti."

„Kto?"

„Poručík Peyton. Pridelili mu môj prípad, aha," ukázala na niekoľko zdrapov papiera, ktoré doteraz kŕčovito zvierala v ľavej ruke. Muž si ich ochotne vzal a začítal sa.

„Naozaj zaujímavé," zvolal po chvíli, „To ste napísali vy?"

Žena prikývla a dodala:

„Včera. Ja mám jednoducho na takéto veci talent. Veď to dobre viete."

„Áno, máte. Stále ste mi však nevysvetlili..."

„Máte to tam čierne na bielom!" zaprotestovala a monsieur de Plume sa na ňu po druhýkrát láskavo usmial.

„Vy mi stále neveríte, že pán doktor?"

„Rád by som, mademoiselle Claytonová."

„A... ak by som ho poprosila, aby sa s vami o tom porozprával? Budete mi potom veriť? Budete?!"

„Ho?" zbystril pozornosť dobre stavaný muž, „Máte na mysli niekoho konkrétneho?"

Prikývla.

„Mademoiselle Claytonová..."

„On vám veľmi rád zavolá, pán doktor!" nenechala ho dohovoriť.

„Ale kto, mademoiselle Claytonová, kto?"

„Predsa on!" zvolala radostne a prstom ukázala na stenu, kde viselo neveľké puknuté zrkadlo s postriebreným rámom a mastným odtlačkom jej dlane.

„Vie, že mi neveríte. Presvedčí vás! Stačí, ak zodvihnete to nádherné telefónne slúchadlo, ktoré tak rád skrýva v mojich veciach!"

Monsieur Françiose de Plume, riaditeľ ústavu pre duševne chorých jedincov, pomaly vstal. Žena sa nepohla. Pohľad uprený na stenu za jeho chrbtom, na tvári neprítomný výraz. Rezko sa otočil, aby opäť mohol vyvrátiť jeden z jej ďalších fantastických príbehov, ktorými ho vždy počas návštevy bezhlavo kŕmila a odrazu zmeravel. V  puknutom zrkadle s postriebreným rámom a jedným mastným odtlačkom uvidel nejasnú siluetu muža. A vedľa neho, na koženom sedadle, bolo položené telefónne slúchadlo.

„Stačí zodvihnúť," zašepkala, keď sa odniekadiaľ ozvalo tiché zvonenie.

Vo vnútri sa čosi pohlo.

„Odpovie vám!" pobádala ho s chorým nadšením, „Pán doktor, nože zodvihnite!"

Zvonenie naberalo na intenzite.

„Rád vám to vysvetlí!" zvolala a on poslúchol. Zdráhavo sa načiahol. Prstami nežne mapoval chladný sklený povrch, ktorý pod jeho prstami rýchlo pulzoval. Zvonenie začalo slabnúť a on potichu, so zatajeným dychom čakal. Čakal na svoj posledný hovor.

Keď zvonenie stíchlo, vynorila sa zo zrkadla ruka. Patrila postaršiemu mužovi nízkeho vzrastu s čerstvo vypestovaným strniskom.

Ťahalo mu na päťdesiatku.

„Pamätáte sa, pán doktor? Stačí iba zodvihnúť."

Riaditeľ ústavu pre duševne chorých jedincov mechanicky prikývol. Priložil si telefónne slúchadlo k uchu:

„Dobrý večer, monsieur. Viete, mám nepríjemné tušenie, že sa stal omyl..." ozvalo sa z druhej strany veselo. Monsieur de Plume sa zhlboka nadýchol a všetko navôkol neho sa ponorilo do tmy.

Slečna Claytonová v bielej košeli, o číslo väčšej než ona sama, sa rýchlo premiestnila na to isté miesto, kde pred malou chvíľkou bezradne postával jej doktor... existoval vôbec?...  aby mohla kusom čiernej látky zakryť sklo, ktoré zdobila nová, pomerne veľká puklina.

„Máte pravdu, poručík Peyton, za zrkadlom sa vždy dejú veľmi pozoruhodné veci."

Potom vzala zo stola pokrčené papiere a vyhodila ich.