Čiernej vdove

smútok; nad rozliatym slnečným splnom
plačem rád a stále
do dlane;
zbieraš ma v odrobinkách
načieraš mi z vlasov
blahodarným pohľadom;
hladíš a preciedzaš ma sitkom
ktorým preosiala si svoje osirené dni;

nebudem sa ťa už pýtať
či sa ešte otočíš;
blúdila si dosť, kým ti poklop
odkryl dieťa, prisaté na bradavku;
nežná a krutá, snehobiela, náročná;
nosieval som ti snežienky a slimáky
keď si mi natierala chlieb
uhladenými údmi;

nechala si ma niesť si osud
v krabičke od zápaliek
v strachu, že vzbĺkonem, že vyhasnem
a dohorím;
otázka ťažkla
položená za svätojánskej noci do sena
do lôžka, brlohu
lebo som musel utiecť
pred predtuchou
že už ti pretekám dlaňami;

lejú sa dni a noci a rána
ktorých kolomaž mažem si na členky
pätami tlačím na mäkké podnebie
chodím po špičkách,
aby si odhalila
tajomstvo tichého blúznenia;

zomrel som! alebo v náručí nosím kremeň!
iskrí za noci
skĺzava k pravdám a právomoci
slizko líže kameň po kameni
a požaduje mier;
žijem, aj keď ma oplakávaš
morovými ranami a znakmi krucifixu
žijem a hryziem kôrku
namočenú v poludňajšom záhrobí;

obtáčaš sa okolo, liana
stratila si smer
zabudla, že obloha sa čerí
keď v nej zapustíš korene;
vysáva ťa z dychu
pýta si odmenu za zabudnutie;

nie! nesiem si ťa v hrsti
dvíham sa, ale pôda zostáva spätá
živiny bujnejú a rozprestierajú chápadlá
prísavky, bičíky a knôty;

nosíš mi červené tulipány
vo váze otočenej hore dnom
triafaš ma enzymaticky
do podpalubia
hlbšie ako je hlava zarytá do spomienok;
nedokážem sa brániť
strhávajú ma siete
čiernej vdovy;

odpusť, ale nie som viac básnikom sladkých slov
nosím sa priúzko, prihrbene, stlačený
nachádzam a opúšťam
sám;
ponaučenie ma bičuje
korbáčom z hovädzej polievky
nedeľného obeda pre dvoch
stratených v konverzácii, v rýchlosti
otočenej nabok a vykradnutej;

poviem ti dnes niečo viac ako pod gaštanom
prednesiem ti nánosy bezzubých
usmrkaných riekaniek;
detské časy sa prevrhli
opečené slamou ako bravy
vypustili slová o spáse
lež neskoro, v hodine posledných prianí
keď zabúdam na svoje meno;

vzdávam česť schopnostiam
pretrhnúť reč hranatým úderom dlane
opozdenej zablúdenej myšlienke
spomalenému citu;
odrátam ešte pár dní k dobru
prežmolím príchuť suchého
a zvlečiem sa
nad náhrobkom,
ktorý mi skamenel;

potom ma už neuvidíš
okom odvráteným do tmy
do spálenej túžby
hrať sa a lietať s Ikarom;