Samovražda v nás

..cítiť krv...v ústach, krku...sediaca postava so sklonenou hlavou...nič, ticho.

..žiadna bolesť, žiadny nerv..nič.....len..

..túžba, vo vnútri, kdesi hlboko vo vnútri túžba......

Posledné želanie....!!!!!!

Už celkom posledné...v rukách nožnice...

                                                      ....a pohyb,

bez vôle...len automaticky...ruka seká!!

Neľútostne a surovo seká, kam dočiahne.

Do rúk, do tváre, necíti bolesť!

Len zversky seká, zviera v nej prebudené túžbou!

Nech to telo už nikdy necíti nič!! Žiadny cit! Nič, nezaslúži si to!!

Nezaslúži!
Dosekaj! Len zabi! To všetko vo svojom vnútri, krv strieka...

...vlastné telo! Čo za zver to vo vnútri? Čo dovolí to urobiť?

Telo sa nevzoprie...

                    ...nevzoprie, necíti tú bolesť, nechce ju, nechce už nič,

chuť odísť...silná...ruka slabne, ale stále seká, rany hlboké, na nohách...

na tele, poreže nenávidenú tvár, roztrhá tepny...žily sú razom, ako divoká rieka...

a krv....všade je

postava klesá...klesá únavným bojom..do vlastnej kaluže krvi,

do kolísky smrti...potichu, bez výkriku..

..posledné želanie..na dosekaných perách.......  ostáva

..a oči hľadia v diaľ, bez iskry...

Tento príbeh sa skutočne stal.

Kde?

V jednom z mojich svetov.

Prečo som ho písala???

Musela som...