Ďakujem ti za neveru

      Myslela som si, že som voči nej imúnna. Že si ju vždy udržím pod kontrolou. Lásku. Kade som chodila, tade som odsudzovala ženy, ktoré vedome žijú ďalej s partnerom, ktorý ich v minulosti podviedol, či ďalej preťahuje iné, alebo svojej „milej" nadáva, nespráva sa k nej ako k princeznej...Nebudem prikrášľovať, opíšem svoju lásku pravdivo, pretože toto je skutočný príbeh, ako som pochopila jej pravý, nadrozmerný význam.

      Ja - mladá, plná chute meniť svet, samostatná, sebavedomá, chladná mladá žubrienka čakajúca na svojho princa.

     Stalo sa to na výške a nebola to láska na prvý pohľad. Bol to môj spolužiak, ale pri jeho mene som sa začala chvieť asi až po treťom roku. Je to ten typ, ktorý má vysoké nároky, vždy sa obzeral po starších čiernovlasých ženách, všetci majú pred ním rešpekt, nie je očarujúco prekrásny, ale je pekný a pre mňa neuveriteľne sexi. Chodil po najvychytenejších kluboch, mal veľa známostí, možno ešte stále má...

      Pristihla som sa, ako naňho myslím, keď zaspávam, keď si vyberám nové šaty a rozmýšľam, či by sa mu páčili, pristihla som sa ako ho vyhľadávam v meste, či ho náhodou nezazrem spomedzi davu, všetko, čo som robila bolo len kvôli nemu. Ak by som si vtedy našla známosť, bolo by to len preto, aby žiarlil!  Záujem od iných mužov mi síce lichotil, ale on bol pre mňa ako niečo nedosiahnuteľné, ako úplný vrchol víťaztva, aj keď sme sa k sebe vôbec nehodili. Mal obrovskú sebaistotu, vedel, že sa ženy o ňom snívajú, že sa jeho meno vyslovuje s akousi zvláštnosťou, a preto ho asi iritovalo, že ja som bola k nemu odmeraná a naoko chladná. Teraz s odstupom času by som sa stavila, že on robil to isté. Dvaja výborní herci, dvaja tvrdohlaví ľudia, medzi ktorými prúdi tá najsilnejšia chémia sveta. Paradoxom bolo, že sme boli aj v triede najväčší nepriatelia, ktorí sa nedokázali zniesť. Možno len každý o tom druhom tajne sníval, pretože bol preňho zakázaným ovocím. Ale osud to chcel inak. ...A pekne sa s nami pohral.

    Všetko sa to rozbehlo na jednej chate, kde sme sa zišli celá partia z triedy. Asi si povedal, že musí spraviť prvý krok a uľahčil mu to alkohol. Prvý raz v živote musel ísť za svojou láskou prvý on.

   „ Si moja láska..." začal mi hovorievať, bol ku mne neodolateľne nežný, vnímavý, ochranársky. Hovoril mi o živote, o jeho citlivom srdci a cítila som jeho duševnú vyspelosť v oblasti zmyslu života. Ostatní to nechápali. Nechápali, prečo sme sa práve my dvaja zamykali potme na izbe a viedli nekonečné rozhovory, prečo práve my dvaja, keď sme doteraz na seba nadávali. Ale ja som vždy vedela, že to nie je len ten tvdrý frajer, že je citlivý, len to v sebe skrýva. Nebolo treba hovoriť, aj pred tou chatou, keď sme si pozreli do očí vedeli sme, že chceme v živote to isté. Lásku bez vysvetlenia. Naskytla sa mi možnosť byť oficiálne jeho partnerkou. Vyhrala som to, čo som doteraz vždy chcela. Vrchol. Zrazu som prišla do cieľa a nový sa mi zatiaľ nerysoval. Bola som nekonečne šťastná.

   „Snívaš, že si zrazu zmyslíš a ja ti budem patriť?" hovorievala som mu zase ja,  pretože som musela ďalej hrať svoju hru nedosiahnuteľnej.

    Odsudzovali nás, strácala som priateľky, len mama ma chápala. Okolie nám závidelo, ale dobre vedeli, že to čo je medzi nami, oni možno nikdy nezažijú.

    Občas však boli aj horšie chvíle. Niekedy mu nebolo do reči, nechápala som prečo a doteraz to nechápem, Možno sme si nedokázali vážiť, čo máme. Ale naša story sa písala ďalej.

     Sex s ním bol neopísateľný. Ale po dlhšom zamyslení ho charakterizujem asi takto : Voňavý, nebeský.

     Peripetia nastala štrnásteho marca. Posraná chata, bez ktorej by som ale nikdy nezažila ešte vášnivejší vzťah.

      My ako pár sme zorganizovali chatu. Pozvali sme mojich i jeho známych. Pilo sa, fajčilo a on bol na čele, všetko vychádzalo, každému sa páčilo. Spravil mi to štyrikrát za sebou ústami v posteli, inak sme sa bavili každý individuálne so svojimi priateľmi. Neskôr som zišla dolu k ostatným, bola som naivne šťastná.

     Keď som vyšla znovu hore, videla som ho ako priamo vnikal do svojej kamarátky na tej istej posteli, kde sme predchvíľou ležali my. Na chate som ju videla prvýkrát v živote. Videl ma. Nevadilo mu to.

    Bol to šok, ale nedoľahlo to na mňa hneď. Vnútorná sila vo mne zapracovala, vynadala som jemu, jej som nepovedala ani pol slova a zbalila si všetky veci, zavolala si taxík do tej diery v dedine zvanej Príbovce. Nebol to pokojný odchod, ale napriek tomu mi to všetko ešte nedochádzalo, neprišla ľútosť. Keď zbadal, že chcem odísť, prišiel za mňou a vlepil mi. Chalani sa  ma ale zastali a už ho držali.

    „Si jedná veľká p... !" kričal na celú miestosť, pľul. Rozbíjal poháre a všetko ničil. Bola som odvážna, ale jeho som sa neuveriteľne bála, šiel z neho strach. Surovo mi stlačil zápästie, pozrela som mu do jeho červených, opileckých, žilnatých očí, hľadala v nich môjho nežneho milenca a odišla.

    V taxíku to na mňa doľahlo, ostatné mi bolo ukradnuté, aj to, že tam sedím v krátkych šatách , neprezutá, s ústami špinavými od červeného vína, ktoré platil a kupoval on ešte pred pár hodinami spolu so mnou v potravinách. Rozrevala som sa ako malé decko plačom z ktorého ma pochytila triaška a zastavila som ju až doma vo svojich perinách, na ktorých boli drobunké zbytky jeho semena. Vypla som si mobil a zaspala. Z postele som nevyšla ešte dva dni, totiž dovtedy kým sa dal smäd a hlad vydržať.

    Tak som vstala do tichého a prázdneho bytu, kde sa ozývali len moje kroky. Cítila som sa inak. Prázdno. Bez sily.

    Na druhý deň ma prišli pozrieť moje dve najlepšie priateľky. Na chvíľu som sa odreagovala, usmiala a vďaka nim som samú seba na pár dní presvedčila, že môžem byť rada, že to takto ukončil a ukázal aký je to nehorázny debil. Chcela som zase byť tou chladnou a citovo nedotknuteľnou. Rozchod  pred tým som zvládla v pohode. Ale teraz to bola posraná láska, voči ktorej nie je nikto odolný. Napísala by som, že je to mrcha, ale to si nedovolím.

    Po pár dňoch som prestala žiť. On sa neozýval, ja som len spala, jedla, zase spala a vracala z novej antikoncepcie, ktorú som  kvôli nemu začala užívať.

    Po mesiaci mi od neho prišla esemeska: „Prepáč, posral som to. Keby sa to dalo vrátiť späť, ale nedá." Neodpísala som. Prežívala som najhoršie obdobie môjho života, milovala som ho ďalej a zároveň nenávidela za to , akú trosku spravil zo mňa, silnej triezvej ženy.

    Keď sme sa prvý krát stretli, prisahala som mu na svoj život, že sa k nemu už nikdy nevrátim. Nebola som z tých, čo by niekedy prehliadli neveru. Až  neskôr som pochopila, ako veľmi som sa mýlila a že toto je silnejšie ako ja a on dokopy.

    Kvôli škole sme sa museli stretávať. Trpela som a on takisto, milovali sme sa mlčky. Raz sme sa stretli v piatok v meste, šli sme na kávu. Sedel tak blízko vedľa mňa, chcel to isté čo ja, ale ja som vedela, že to už nikdy nebude. Prisahala som si. Keď sa už moja ruka chcela priblížiť k jeho, predstavila som si ho priamo na tej posteli, ako som ho prichytila. Ale ako sme tam sedeli, nevydržali sme to, tú magnetickú príťažlivosť, nedala sa ignorovať. Bolo to pre mňa síce ako niečo zakázané, ale začala som ho bozkávať. Aspoň na rozlúčku, povedala som si. Dotýkala som sa ho všade. Aj on mňa. Plakala som pred ním. Plakala som, lebo som sa cítila tak nádherne, ale prišlo mi neuveriteľne ľúto, keď som musela myslieť na to, že je to naposledy. Utieral mi slzy z tváre.

     Keď som v tú noc prišla domov, pochopila som, prečo ma podviedol rovno predo mňou. Spravil to prvýkrát v živote. On chcel náš vzťah posunúť ďalej. Nikdy by sme si ja ani on neuvedomili ako hlboko môžme milovať, pretože skutočne začne človek milovať naplno, až keď o svoju lásku príde. Telo je len prostriedok, neverný môžeš byť len dušou. Viac ako to, že sa s ňu vyspal mi vadilo, že ma udrel a nadával mi. To bol poriadny dúšok. Po týchto činoch ostala u mňa navždy záplata.

     Dala som sa s ním znovu dokopy len kvôli sebe. Aby som prestala trpieť, už som nedokázala ísť ďalej proti svojim citom. Vedela som však stopercentne jedno: On ma nesklame, urobí to zase, a práve to mi pomôže vytriezvieť z jeho lásky nadobro. To bola jediná cesta, ako sa dostať z nekončiaceho sa zúfalstva. Chcelo to ďalšiu ranu. Čaka som a užívala si všetko, čo mi vďaka nemu život priniesol. Šli sme spolu proti celému svetu a logike. Nech sa strčia.

     Zobral ma do lesa. Nie na huby, samozrejme. Typy ako on na huby nechodia, na to sú až priveľkí páni. Sedeli sme na tráve, on mi neustále šepkal do ucha všelijaké historky, ja som sa nekontrolovateľne smiala a on sa smial spolu so mnou. Starší ľudia prechádzajúci sa okolo, sa na nás usmievali.

    „Akí sú spolu šťastní..." vraveli si tí, čo nás nepoznali. Začalo pršať, my sme tam ďalej sedeli. Cítila som sa ako vo filme, nevedeli sme koľko je hodín, koľko ešte bude pršať, vedela som len, že ho milujem a on miluje mňa. Ostatné stratilo hodnotu. Boli sme znovu ako malé deti. Tých jedenásť hodín prešlo ako jedna.

     Inokedy som ho ja zobrala  do luxusného podniku. Ostatných sme si nevšímali, rukou som mu zašla rovno do nohavíc. On potom mne pod sukňu na lavičke na námestí. Chytali ma mdloby, nikdy som necítila vačšie vzrušenie. A potom sa to opakovalo znova a znova. Vždy ma odprevádzal. Raz keď ma nebral autom, šli sme po vlastných v noci domov cez pole. Musela som sa ho neustále dotýkať. Jemne ma hodil do trávy a tam sme sa na poľnej cestičke pomilovali.

     Keď sme neboli spolu, stále sme si volali a písali. Ponorková choroba nehrozila. Nie nám, my sme sa navzájom nevedeli nabažiť. Asi sme cítili, že si z toho druhého musíme zobrať čo najviac, že nebudeme spolu navždy.

     „Vzrušuje ma, ako mi dávaš svoju nohu medzi moje keď tancuješ," povedal mi v našom obľúbenom klube. V tom istom klube sme o pár mesiacov chystali svadobnú hostinu. Nebála som sa, môj šiesty zmysel mi totiž stále napovedal, že to mám nechať všetko na osud a ja mám len ďalej žiť naplno.

    Keď som tesne pred svadobným obradom ešte neprezlečená zháňala ženícha, prichytila som ho s jeho kamarátkou (inou ) v ružových šatách na toaletách. Dával ju nastojáka popod tie ľahunké šaty a bolo to nechutné, hnusili sa mi obaja. Len som sa pokojne usmiala, bola som na to pripravená, prišlo to práve včas. Znovu mi vynadal. Bol psychicky labilný.        Vytriezvela som. Odvtedy som nevyronila kvôli nemu ani jednu slzičku, cítim len zvláštny bôľ zmiešaný s pokojom pri srdci, keď si naňho po čase spomeniem.

     Preto, ak si to teraz čítaš, chcem ti poďakovať za prvú neveru. Bez nej by som nikdy nezažila lásku takú zmyselnú a nezistila, ako veľmi dokážem milovať. Bez nej by náš vzťah už krajší nebol a ty si to vedel. Poznáš život, poznáš mňa, spravil si to perfektne.

     Ďakujem ti aj za tvoju ďalšiu neveru, aspoň za tú poslednú o ktorej som vedela, možno ich bolo viac, to mi ty už nepovieš. Keby som tam vtedy neprišla trápili by sme sa spolu v manželstve, pretože my sme tie najzložitejšie povahy, aké poznám a takto sme sa nedostali do stavu unudených starnúcich manželov. Ani si nevieš predstaviť ako veľa si mi dal do života, ten čo nezažil, nepochopí. Od tej doby som nenašla nikoho s kým by som prežila niečo silnejšie ako s tebou, ale mužom sa nebránim, mám pokoj na duši, dám šancu každému, kto mi bude sympatický a viem, že raz nájdem tvoju lepšiu verziu, teba totiž nechcem. Ďakujem.