Veselý čas

V prostej miestnosti, kde by sa ani náhodou nemohol odohrávať príbeh, a to z mnohých dôvodov, sa jeden akýsi vcelku náhodne odohral. Taká náhoda nemohla byť zapríčinená skromným kreslom, na ktorý by si nesadol ani človek najodolnejší voči prachu. Nie, príbeh nebol zakopaný v tom prachu.

Skriňa, skutočne stará rároha schovávajúca kolóniu molí, mohla ponúknuť len vyškierajúci zub času. Času. Presne tak, za všetko mohli ešte škeriacejšie sa hodiny medzi areálom molí a areálom prachových častíc. V prechodnej zóne sa vyskytli na stene, a to už pekných pár rokov, okrúhle hodiny bez kukučky i kanárika. Keďže sa nachádzali v prechodnej zóne, biodiverzita bola značná, jedna molia rodina a prach na ich krídlach. Teritórium očuchával aj blízky votrelec - ploštica. Takže, aby sme neodbočili ku geografii, tieto hodiny boli natoľko drzé, že sa vopchali sem, do týchto riadkov, a udreli hodinu hodín.

Kolosálne vyzerajúca ručička minút si robila každú minútu poctivo vlastný ohník, kým tučná hodinová ručička pravidelne dostávala správy od sekundovej a to do 60 sekúnd. Musela v sekunde vyrozprávať všetky klebety o osmičke, dvanástke, trojke, desiatke, a podobne. Raz sa pomýlila v rýchlosti, a vyhŕkla, že trinástka zaspala odbíjanie šestky a hodinová ručička vykríkla: „Ty hlúpa, odkiaľ máš to hlúpe slovo, že trinástka! Nič také nejestvuje! Odkiaľ si počula také nehorázne slovo? Je nás dvanásť, je nás dvanásť!" kričala až sa kreslo nepokojne zamrvilo a vyslalo do vzduchu omamný oblak.

Bola fakt nielenže otravná, obézna a hrozil jej každou hodinou infarkt, ale komandovala sekundovú a stále pohrozila ručičkou. Štíhla minútová ručička ju potom celú jednu sekundu chlácholila. Hádka, ktorú si nenechalo ujsť ani kreslo, ani skriňa (ktorej len vtedy zmizol úškrn z dvierok), nastávala každou hodinou a dôvtipného čitateľa určite napadlo, že sa odohrala každú hodinu a to celú, celučičkú minútu.

Stretnutie grandióznej a pokojnej minútovej ručičky s jačavou a ustavične zaprášenou od hnevu ručičkou s vysokým podozrením infarktu pravidelne plašilo molie deti. Kým okrídlená chasa hrýzla kreslo od strachu, a kreslo si to vtedy nevšímalo, lebo bolo zahľadené do šťastného rozhovoru dvoch dôležitých časových paprčiek; jedna z týchto paprčiek jačala na druhú, aká je hlúpa, a tá hlúpa vravela jačavej, aby sa radšej ponáhľala... lebo z hodiny na hodinu priberá. Jačavá obezita sa nadúvala hnevom a prachom, sem-tam ju pošteklilo šťastné molie krídlo, až kým všetko neukončila sekundová ručička, ktorá sa zdráhavo zniesla na tento škrípavý čas. Potom zopár minút tučná ručička pľuvla na minútovú ručičku, ktorá si spievala trendovú hodinovú pesničku:

...na juhu je krajší rám,
na juh sa vyberám...

Prskanie slín ubúdalo, ako sa minútová ručička s čitateľom vyberali na juh.

Takto nejako prebiehal život starých, moľou a časom ožratých hodín... Na staré kolená sa drzo sem votreli, vyrobili krátky príbeh s jemnou drámou... našťastie sa príbeh končí dobre, lebo obézna ručička infarkt nedostala a radostne pľuvne na každého odvážlivca... na staré kolená... na staré časy!

(venované kolegyni zo štátnicových čias)