nový svet?

Je ako nôž,

skutočnosť mi zabíja.

medzi svaly preniká,

ako prehratá šachová partia.

Svet je plný krásy, 

nikdy jej nemá dosť,

dívam sa na vlastný pád, 

som len nepozvaný hosť.

Ten pokorený pohľad, 

nôž stupňuje svoju pýchu, 

nestač ím sa brániť slzám,

stácam sa v strohom dychu.

Zabúdam na reči,

morálkou zhnitých ľudí, 

svet nepozná krásu duše,

do toho sveta sa budím.

Chcem sa navždy zriecť, 

farieb čo mám, 

v tomto dokonalom svete,

však iné nepoznám.

Postavím sa troskám,

čo rúcajú moje sny,

svet dokonalých zmŕtvych vstáva,

ododňa je silnejší.

Nechcem sa už tváriť, 

ako morálkou skazení svätci,

chcem zobudiť sa vo sne,

kde svet asimetrie je večný.