ulysses

vtedy ráno

vstávala som so zavretými viečkami, aby som tam, kdesi na konci sveta

ešte raz videla steny, ktoré ma porodili

po nociach

moje oči, uši, moje

sny, každý deň ich recyklujeme spoločne na fľaše

aj tak sú všetky rovnaké

a hádžeme ich z výšky

/už sme veľkí,

konečne/

s prísahou, že budeme i poslušní rovno do Dunaja

v meste, ktoré nás nepozná

nedokáže

♦ 

vtedy ráno

keď som otvorila oči, aby som videla, že predsa aj káva chutí všade rovnako

doniesol si mi lodičku v sklenenej fľaške

a Ona dýchala a jej plachty viali a ty pristúpil si a studené, studené sklo si mi položil do dlaní, keď kdesi pod ním tĺkli tepny, spriadali pavučinové vlákna, kričali, kričali, že žijú a v tom všetkom, kdesi na dne, bol odraz tvojej tváre, ako sa skláňaš do mojich vlasov

povedal si mi len

rozbi