Zvyky Slovanov 1/2

Spisovateľ/ka: Kht | Vložené dňa: 9. októbra 2010
http://citanie.madness.sk/view-32001.php

                                                           

                                   „Nepřátel se nelekejte a na množství nehleďte.“

                                                                                                          Jan Žižka

 

            V hlave mu spievali vtáky, v nose voňalo príjemne ihličie a v sluchách zachytával šušťanie trávy...

            Prebral sa na to, že mu niečo teplé oblizlo tvár; pravdepodobne sluha navlhčenou šatkou, pomyslel si. Ihneď mu do hlavy prenikla ukrutná bolesť, akoby ho miesto utierania tresol kladivom rovno do čela.

            Pozbieral všetku odvahu; predstavil si otcovho starého kamaráta, ktorý hrdinsky rozbíjal Nemcom kotrby v bitke u Grunwaldu, pána Stowejka Podbipietu a rozlepil oči.

            Zazrel úzke a žlté zreničky a v chrbte pocítil niečo veľmi tvrdé a nerovné - zem. „Cholera, zniknąć!“

            Líška zaskučala, keď ju tresol po hlave a odbehla kamsi mimo cesty, do húštia.

            „Glowa moja...“ chytil sa Poliak za hlavu a začal si pravidelne trieť spánky. Prekonal náhlu túžbu skoncovať so životom a posadil sa.

            „Kurwa..,“ všade okolo neho boli stromy; veľké duby, tmavozelené smreky, sem tam nejaká borovica „gdzie to jestem?“

            Postavil sa, chvíľu naberal rovnováhu a nakoniec sa poobzeral okolo. Mykol plecami a jediné, čím si bol istý, bolo : „jestem v guvne.“

            V hlave mu ešte stále trieštili grudecké zvony a nikdy sa necítil horšie. Nič okolo seba nespoznával. Slnko bolo najvyššie na oblohe, takže aj keby sa podľa neho vedel zorientovať, tak by mu to bolo nanič. Zelené hory, čo sa nad ním týčili, boli vyššie, než aké kedy videl a musel si priznať, že nič mu nepripomínalo rodný Tarnów.

            Nebolo tomu dlho, keď začul dunenie kopýt. Pohotový človek by sa vystrašil, skočil do krovia alebo aspoň odbehol za najbližší strom, lenže Poliak len stál ako drúk a zaostroval do záhybu cesty.

            „Korybut! Gdzie ty jest? Korybuuut!“

            Korybut sa poškrabal na hlave a vzdychol si. V otrasnom hluku a víre prachu sa zjavil veľký jazdec na bielom koni. Cez hlavu mal prehodenú kapucňu a na striebrom vyšívanom kabátci sa mu tkvel znak rodu z Tarnówa. Modro zlatý rytier s pávími perami namiesto chochola.

            „Spytek! Co ty tutaj robisz? A gdzie jesteśmy?!“

            Jazdec zoskočil z koňa a vrhol sa Korybutovi do náručia. Akoby nestačilo to, v akom stave je jeho telo okamžite sa mu zatočila hlava a spadli na zem. Korybut chcel už brata okríknuť, avšak keď zbadal vystrašený pohľad v jeho očiach, tak sa mu tvár pretiahla v zvedavej grimase a spýtavo nadvihol obočie.

            „Co się stało?“

            „Ty nepamiętasz?“

            Korybutovi sa zahmlilo pred očami, keď sa snažil spomenúť si na udalosti predošlých nocí...

                                                          

                                                           Dva dni dozadu

 

            „Agniezska! Czekaj na mnie!“ Dievčina však zmizla za stromom a opitý Korybut sa potácavo pobral za ňou. „Suka jedna..,“ zašomral si, keď sa potkol a vrazil svojim zemiakovitým rypákom do zeme.

            Prečo to vždy musia tie ženy tak komplikovať?, pomyslel si, vstal a rozbehol sa hlbšie do lesa. Vypil už vyše tri fľaše vína, ale ešte stále si všetko jasne uvedomoval a vedel upriamiť všetky svoje ambície za jedným nádherným zadkom.

            „Pszia krew!“ zhúkol, keď ho začali do hlavy šľahať pichľavé vetvy a na krátky okamih zabudol na svoju Božiu povinnosť naháňať sukne.

            Začal zúriť, trieskať rukami do stromov okolo seba, akoby to boli nemeckí rytieri a v tom všetkom chrchlaní a spŕškach slín by možno vytrénované ucho rozoznalo náznak bojovej piesne. Les bol stále plný stromov a po chvíli si spomenul, na čo sem vlastne išiel.

            „Agniezska! Gdzie si, cholera?!“

            Rozbehol sa ešte rýchlejšie a hruď sa mu napäla pýchou pri svižnosti, v ktorej sa vyhýbal všetkým nemeckým nepriateľom. Ale aj tak ho sem tam švacli po ústach svojimi zelenými zbraňami.

            „Agniezska!“

            Odrazu stratil zem pod nohami a na krátky okamih zlietol naproti svietivej nočnej oblohe...

            Vrazil do niečoho krehkého a začul jemný vzdych.

 

                                                                Naspäť

           

            S neprítomným výrazom povedal bratovi, ako do niekoho narazil.

            Spytek zatajil dych, obrátil oči k nebesiam a pokrižoval sa. „Wiedzieć, z którymi wiążą?“

            Korybut si pretrel oči a pulzujúce čelo. Do koho som to len narazil?...

            Nakoniec so zdvihnutým obočím mykol plecom. „Nie wiem.“

           

                                                           Dva dni dozadu

 

            Konečne sa mu trocha zaostril zrak a zazrel pod sebou akéhosi starca v bielo červenom plášti. Na hrudi mal niečo nakreslené, ale to bolo to posledné, čo momentálne Korybuta zaujímalo.

            Z očí toho človeka však išiel strach a sršala v nich autorita. „Co to ma znamienať?!“

            Korybut sa ihneď zahanbil a pomohol starcovi na nohy. Jeho vlastné chodidlá ho však nepočúvali a znova sa sklátil k zemi. Starec zase zafučal, pretože aj tentoraz ho Korybut vtisol pod seba.

            A takmer skríkol od hrôzy, keď upriamil pohľad na starcovej hrudi.

            Pozrela sa na neho strieborná orlica so zlatou korunkou na hlave.              

                                                          

                                                               Naspäť

 

            „Jézu Kriste!“

            Spytek sa opäť prežehnal. „To byl krúl Jogaila!“

            Korybutovi sa roztriaslo celé telo a panika ním začala lomcovať ako víchor s osamelým stromom.

            „A co je s ním?“

            Tvár jeho brata skamenela v strašnej atrape strachu. „Jest gotov. Martwy.“

            „CO?!“ vypľul slovo Korybut.

            Spytek roztrasene prikývol. Obaja bratia stíchli. V ušiach im zneli zvuky lesa.

            „Trzeba słuchać ojca, kiedy mówił, aby my nepiłi...“

            Spytek sa neusmial. Jeho stuhnutá tvár sa vôbec nezmenila a vtip odvial vietor. Korybut zažmúril oči a obzrel sa po okolí. „Gdzie teda jesteśmy?“

            „Prawie Górnej Węgry. Tam,“ napriahol ruku Spytek „są Tatry.“

                                                                       *

            Spytek sa s ním rozlúčil, poprial mu „veľa šťastia v živote“ a nechal mu tu koňa, na ktorom prišiel. Sedlové brašne boli naplnené všeličím možným a po chvíli napchávania sa Korybut vydal strmým svahom smerom k Tatrám.

            Bože, ja som zabil kráľa.., opakoval si pri každom kroku a krútil hlavou, ktorej bolesť už pomaly ustupovala.

            Keď sa vyšplhal dlhou serpentínou, kôň fučal pod váhou naložených vecí a Korybut sa potil v letnom slnku, pritiahol uzdu a prezrel si svoje rodné Poľsko.

            Prisahal si, že sa sem jedného dňa vráti, postaví sa spravodlivému súdu a bude niesť zodpovednosť za svoje hriechy. Ako pred Bohom, takisto aj pred sebou samým.

            Nemohol vedieť, že na svätú zem Poľska už nikdy nevstúpi.

                                                                       *

            Neubehli ani dve hodiny, keď mu pekný, mladý junák s valaškou zastúpil cestu. Usmieval sa na neho spod veľkého čierneho klobúka a držal sa za priveľký opasok, pod ktorým mal zakasanú starú košeľu.

            „Ále, vitajte ctený pánko! Vitajte v Hornom Uhorsku!“ Junák sa poklonil a švihol valaškou. Korybut začal nenápadne prekutrávať vaky, hľadajúc nejakú zbraň.

            „Dzień dobry.“ zavrčal potichu zamračený Korybut. Jeho kôň začal nervózne prešľapovať.

            Junákovi zasvietili belasé oči. „Á, pán je z Poľska!“

            „Tak jest.“

            „Nuž, pán Poliak, čo vás prináša do našej spanilej krajiny?“ Chlapčisko hovorilo priam slávnostne a vôbec sa nechystal uhnúť Korybutovi z cesty.

            Ten bol ihneď v rozpakoch a niečo nezrozumiteľné si zamrmlal.

            Junák si vzdychol. „Dobre, dobre. Tak teda prejdeme rovno k veci. Viete, ja som zamestnanec kráľa!“

            Spoza Poliaka sa ozval drsný smiech a šušťanie trávy. Ihneď chcel zvrtnúť koňa, ale to už ho za uzdu držal            niekto iný.

            Chalanovi sa blýskalo v očiach a na tvári mu panoval preveľký úsmev. „Vydajte všetky svoje veci, vrátane toho nádherného koňa, pán Poliak!“

            Mladý Korybut sa okamžite zháčil. „Śruba oka!“

            Konečne nahmatal rukoväť dýky a rýchlo prebehol očami okolie. Zbojníkov bol aspoň tucet. Ihneď sa mu scvrkol žalúdok.

            Junák pokrútil smutne hlavou. „Prečo to vždy musí ísť tou ťažšou cestou...“

            Skôr než stačil dýku vôbec vytiahnuť, tak sa mu liace vytrhli z rúk a Korybuta pohltila tma.

                                                                       *

            Chlad mu hrýzol kosti, muchy a komáre obletovali zvyšok, keď sa konečne prebral. Prvé čo si všimol, bol strašný smrad. Vypľul zvyšky zeme, ktoré mu ostali v papuli a pozbieral sa. Všetky jeho veci boli preč a teraz mal na sebe natiahnutú špinavú košeľu onoho mladého junáka s valaškou. A z nej práve išiel ten hrozný puch.

            S kliatbami sa pobral po horách. Bola už dávno noc a Korybut hlasno drkotal zubami.

            Chvála Bohu, zazrel pred sebou tancujúce svetielka a pridal do kroku. Bosé nohy ho boleli ako čert.

            Pribehol k hostinci. Bol maličký – mal len jedny dvere a asi šesť okienok. Avšak zvnútra sa ozývali typické zvuky charakterizujúce ožranov – rehot, vrieskanie a štrngot pohárov.

            Nesmelo zaklopal na dvere. Srdce mu prudko bilo, žalúdok mal prázdnejší, než si kedy pamätal a o suchu v hrdle radšej ani nepremýšľal.

            Triasol sa ako osika, keď sa dvere otvorili a spod jemného obočia na neho pozrela pekná dievčina.

            Prezrela si jeho zúboženú postavu od špinavých uší až po doráňané päty. „Teba teda šťastie neprenasleduje. Čo tu chceš?“

            Korybut si odkašľal a prosebne na ňu obrátil oči. „Jestem głodny.“

            Dievčina nadvihla obočie. „Čo si?“

            Korybut zabojoval s jazykom. „Ja... gladný. Ehm... hladný.“

            „Ty si Poliak, čo? No nič, hybaj dnuka a ohrej sa pri kozube.“

            Krčma bola skutočne malá a okrem neho a dievčiny sedela v rohu štvorica drsne vyzerajúcich chlapov. Krčmárka povedala Korybutovi, že to sú miestni horári.

            Ihneď si domyslel. Pytliaci.

            Chlapi si ho vôbec nevšímali a chľastali ďalej. Dievčina ho zaviedla ku kozubu a do ruky mu strčila pohár. „Na. Vypi to. Pálenka ti vyženie tú zimu z tela.“

            Zvraštil obočie pri trpkosti uhorského alkoholu, ale aj tak ho prehltol a potom už len čakal na ten blažený pocit, keď sa mu teplo rozleje po hrudi a prejde až do skrehnutých prstov.

            Doniesla mu ešte malú misku s jedlom a pohár piva. Korybut sa poďakoval a pustil sa do jedla.

            „Zuzka,“ predstavila sa krčmárka, keď od neho brala lesknúcu sa misku. „ale nemysli si, že ti to všetko dám len tak.“

            Korybut prekvapene pokrútil hlavou. „Ale jestem šľachtic.“

            Zuzka sa zákerne usmiala. „A máte peniaze, pán šľachtic? Nie? Ani som si nemyslela. Môžete sa vyspať tu pri krbe, ale zajtra budete pre mňa celý deň robiť... Je to jasné?!“

            Prívetivý hlas sa jej okamžite zmenil na panovačný vresk a Korybut roztrasene prikývol. Schúlil sa pri teple ohňa a snažil sa nemyslieť na všetky veci, ktoré sa za posledných niekoľko hodín neskutočne posrali...

            Započúval sa do pukotania polienok a čochvíľa bol v svete snov.

                                                                       *

            Nevedel, kde sa nachádza, čo sa deje, ani kým vlastne je. Jediné, čo si všímal boli ozrutné plamene, vysokánske čierne tiene a potoky krvi, v ktorých sa po kolená brodil ulicami. Dym bol taký hustý, že nebo vôbec nevidel.

            V ušiach mu vrieskali tisícky predsmrtných škrekov, a keď sa obzrel, tak videl, ako sa v ohňoch zvíjajú nejasné siluety a snažia sa k nemu preplaziť.

            Oči im praskali a vytekali z čiernych lebiek, koža sa nafukovala a praskala, ruky sa krútili ako hady, ale postavy stále kričali a stále sa snažili dostať ku Korybutovi. Všetkým chcel pomôcť, ale ako náhle priskočil k prvému priesvitnému tieňu, tak oheň, čo ho stravoval; zmizol a on zovrel iba mračno prachu.

            Priskočil k druhému úbožiakovi a zdúpnel hrôzou, keď v ňom spoznal mŕtveho kráľa Poľska, Jogailu. Stál pred ním vo svojich najlepších rokoch a miesto horenia len starol. Koža mu vráskavela, vystretý chrbát sa ohýbal, vlasy vypadávali a oči, ktoré sa pozerali niekam do neprítomnosti, sa stáčali do strany. Keď si všimol Korybuta a ten mu priskočil na pomoc, znova oheň pohasol a kráľ sa rozpadol na sivý popol.

            Naštval sa. Povedal si, že už nikomu nedovolí umrieť v takýchto bolestiach a začal priskakovať ku každej zvíjajúcej sa postave. Avšak všetci sa rozpadali rovnako. Najprv jeho otec, potom jeho traja bratia a nakoniec medzi nimi aj Spytek.

            „Nemôžeš ich zachrániť. Moje činy a činy môjho otca ich zahubia, nie tvoje, Korybut.“

            Horiace postavy prestali kričať a zvíjať sa. Už iba stáli v ohnivých stĺpoch a so zvesenými rukami pozerali niekam za Poliaka.

            Ten sa otočil a zazrel  obrovské čierne očí, ktoré ho takmer ihneď vtiahli do svojej temnoty.

            „Kto si?“ opýtal sa Korybut.

            Čierne oči zamrkali a zmizli.

            „Počkaj!“

            Temnota, ktorá ich obklopovala, sa scvrkla do malého mráčika a so strašným, dravým škrekom sa všetko zatriaslo. Horiace postavy padli na kolená.

            Z mraku vyletelo niečo čierne a pomaly mizlo v dyme svojich obetí. „Ja som tvoj budúci kráľ, Korybut. Tvoj budúci pán. Ja som tvoj osud.

            A vtedy Korybuta pohltil rovnaký oheň, ktorý zabíjal všetkých naokolo. V ušiach mu znelo trepotanie krídel...

                                                                       *

            Poliakom niečo zatriaslo. „Vstávej!“

            Korybut otvoril oči. Skláňal sa nad ním jeden z tých, o ktorých si myslel, že sú pytliaci. Mal dlhé, umastené hnedé vlasy a husté strnisko, ktoré sa už menilo na bradu. Na sebe mal čierny plášť a koženú kazajku.

            „Vstávej, nebo tě tady necháme!“

            „Jindro, ser na nej! Musíme jít. Tá babizna pravdepodobně něco tuší.“

            „Co się dzieje?“ opýtal sa Korybut.

            „No skvělý. Je to zasranej Polák. Hovno mu budeme rozumět.“

            Jindra s ním znova zatriasol a pomohol mu vstať. Keď si všimol jeho bosých nôh, tak zalovil vo svojom vaku a strčil mu do ruky kožené čižmy. „Tohle si vem.“

            Hneď ako sa obul, tak ho vyvliekli z hostinca von a utekali smerom do tmou oblapenej doliny. Korybut netušil koľko je vôbec hodín, ani ako dlho bežali, ale keď sa konečne zastavili, tak padol na zem ako podťatý a ďakoval Bohu za každý nádych.

            „Jak se jmenuješ? Ja jsem Jindra. A tohlecto jsou mí přátelé, Jan, Andřej a Karel.“

            „Jestem Korybut.“

            „Korybut? Co je to kurva za jméno?“ zasmial sa tlmene jeden z Čechov.

            Jindra sa usmial a potľapkal ho po pleci. „Pojď, neco ti ukážu.“

            Nechali Jana, Andřeje a Karla v lese a pomaly sa priplazili na jeden z kopcov, odkiaľ bolo vidieť na Zuzkinu krčmu.

            „Dlatego my uciekłi?“

            „Protože, múj drahý příteli, ta Zuzka je upírka.“

            Korybut vytreštil oči. „Co?!“

            „Je to pravda. Karel našel studnu, kde schováva mrtvoly. Jsou jich nejméne dva tucty. Všechny pokousané na krcích.“

            „Jézu Kriste.“ vzdychol si Korybut. „Co budeme robiť? Ehm.. dělat?“

            Jindra sa poškrabal na brade. „Víš. Měli sme se sejít s našima přáteli dolu na hranicích...“ prerušilo ho neľudské zvresknutie, ktoré sa nieslo Tatrami a odrážalo sa od jej majestátnych vrcholov.

            Jindrovi zmizla z tváre krv. „Mizíme.“

                                                                       *

            Blesky pretínali nočnú oblohu, hromy sa odrážali od kamenných masívov a lomcovali samotnými základmi hôr. Tatry ožili a z osamotených vrcholov sa stali mocné hrozby. Akoby zabudnutí pohanskí bohovia opäť na krátky okamih vstúpili do sveta smrteľníkov a chceli nad nimi vyrieknuť posledný ortieľ. Parom burácaním trieštil zákony Krista, ktorý sa teraz utiahol do kúta; Černoboh horel v očiach každej krvilačnej beštie, Veles vdýchol pomstychtivým stromom život a Morena sa vykrúcala v tanci smrti.

            Uprostred plápolal oheň a osvecoval piatim chlapom chrbty. Jindra rozhodol, že najlepšie bude, ak na upírku počkajú. Nemalo zmysel trmácať sa lesom uprostred takejto metelice. V tom huriavku a tme by proti nej nemali šancu. Boli by ako utopenci v mori plnom dravých rýb.

            Korybut pevne zvieral zastrúhaný konár a dýku, ktorú mu Česi prikázali použiť ako kladivo.

            Tiesňava, ktorá im zovrela srdcia bola tak neskutočná, ako predstava, že Zuzka je upírka. Korybutovi to všetko nešlo do hlavy.

            Bola to tá najhoršia noc, na ktorú Korybut nikdy nezabudne. Aj napriek tomu, že do chrbtov ich hrial táborák – priamo pálil – ruky sa im modrali chladom. Na kraji temného pásu, za ktorým sa začínalo kráľovstvo noci, vrčali všemožní predátori, húkali sovy a pišťali netopiere. Avšak nech bolo tvrdenie Čechov akékoľvek, nič sa cez tú strašne dlhú noc nestalo. Jeden po druhom pomaly upadli do driemot, až ostali pri vedomý len Korybut s Jindrom.

            Búrka zmizla na severe a prvé lúče oblizli Belanky.

            „Volové! Vstávejte!“ sykol Jindra a štuchol do Karla.

            „Bože na nebi! Vyšlo slunce, takže tá svine už nepřijde... nemám pravdu?“

            Jindra si niečo zamrmlal a pochybovačne prikývol hlavou. „Dobře. Hele, hoši, děte spát. Potřebujeme sílu. Ale přesto, vezmu si první hlídku.“

            „Jó, já se jdu vychát,“ Andřej vstal a podišiel k prvému stromu. „To byl múj největší nepřítel, to vám teda řeknu... Áh, je snad něco lepšího, než se pořádne vymočit?“

            Korybut si vydýchol. Vytiahol si deku a nasledoval Karlovho a Janovho príkladu – išiel spať. Ešte než zatvoril oči, tak ticho preťal piskľavý vreskot. Zvuk uprostred uťalo, niečo mľasklo a padlo na zem.

            „Andřeji!,“ skríkol Jindra, tasil meč a rozbehol sa k bezhlavej mŕtvole.

            Upírka zasyčala a skočila na Čecha. Zahnala sa krvavým loveckým tesákom, avšak Jindra do nej vrazil a strhol ju so sebou dole. Priskočili už aj ostatní a rýchlo ju znehybneli.

            „Vždyt slunce svítí! Co tady, kurva, dělá?!“

            Zuzka prskla smiechom. „A čo ste si o mne mysleli, vy kreténi sprostí, že som - “

            Jindra jej jedným plavým pohybom odsekol hlavu. „Rychle, vraž do ní ten kúl, Korybute!“

            Poliak chcel namietať, že je to hlúpa somarina; povera, ale Česi vyzerali v tomto momente nebezpečnejšie, než bezhlavá žena.

            Privrel oči a buchol rukoväťou po papeku.

                                                                       *

            „Tiše. Buďte sakra zticha!“ zhúkol Jindra na Karla, ktorý sa tam stále o niečom hádal s Janom. Andřejova mŕtvola ostala ďaleko v lese. Česi sa k nej dvakrát nehlásili.

            Teraz sa krčili v húštine popri ceste a pravdepodobne čakali na ďalších Čechov. Nebol čas, aby sa ho pýtali, odkiaľ vlastne je a ani čo v Uhorsku chce, ale Korybutovi to vôbec nechýbalo a vlastne sa tomu tešil. Tušil, že život šľachtica už mal za sebou.

            „Kim vy jesteś?“ sykol Korybut.

            Jindra otočil hlavu a usmial sa. Keby sa na Korybuta každý, kto ho chcel zabiť alebo okradnúť, neusmieval odkedy vstúpil na pôdu Uhorska, tak by hneď začal Čechovi veriť.

            Chcel niečo povedať, keď mu náhle zasvietili šťastím oči a jeho hrejivý úsmev sa roztiahol ešte väčšmi. „Poslouchej, Korybute.“

            Do jemného vetríka nížiny sa nieslo mohutné burácanie chlapských hlasov.

           

            „Ktož jsú boží bojovníci

            a zákona jeho,

            prostež od boha pomoci

            a úfajte v něho,

            že konečně vždycky s ním svítězíte.“

 

            Jindra vstal, stiahol si plášť a zastrčil do batoha. Jan a Karel nasledovali jeho príklad. Všetkým sa na srdci zaleskli biele kalichy na červených štítoch.

           

            Jindra otvoril ústa a hromovým hlasom spustil : „Kristusť vám za škody stojí,“

a Česi sa ihneď pridali.

           

            „stokrát viec slibuje,

            pakli kto proň život složí,

            věčný mieti bude;

            blaze každému, ktož na pravdě sende.“

                       

            Tváre chlapov, ktorí mašírovali v zovretých šíkoch po ceste boli rovnako drsné ako tie, ktoré Korybut už videl. Všetko to boli mocní bojovníci, ktorí prekonali už mnohé zimy, desiatky bitiek a tisícky menších šarvátok.

            Chlapi spozorovali Jindru, Korybuta a ostatných, ale namiesto toho, aby sa zvítali, podali si ruky alebo sa hodili jeden druhému do náručia, tak len zastali a spoločne pokračovali v spievaní.

           

            „Tenť pán velíť se nebáti

            záhubcí tělesných,

            velíť i život složiti

            pro lásku svých bližních.“     

 

            Korybutovi po chrbte behali zimomriavky. „Tak vy jestesz Wojownicy Boga, pravda?“

            Jindra iba nemo prikývol.

                                   

            „Protož střelci, kopiníci

            řádu rytieřského,

            sudličníci a cepníci

            lidu rozličného,

            pomnětež všichni na pána štědrého!“

           

            Dospievali strofu a Korybut si predstavil všetky tie prchajúce franforce rytierov, ktoré pred touto piesňou brali nohy na plecia. Vedel, že v Čechách prebieha nejaké povstanie a už aj o týchto Božích bojovníkoch počul, ale nikdy sa o to nezaujímal. Vždy k nemu doľahli zvesti, že ich zbraňou nie sú meče, ale piesne. A to mu vždy prišlo smiešne. Hovoril si s bratmi v Tarnówe, že keby zozbierali všetkých ožranov Poľska a postavili ich vreštiacich proti týmto Husitom, tak by zutekali ihneď domov...

     

Spisovateľov komentár k príspevku

p.s. Čeština mi občas trocha ušla - ospravedlnujem sa


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
9 bodov - odporúčam
Toto je rozhodne tvoje najlepšie dielo.  
Spisovateľ/AutorSmatlakOO Pridané dňa19. októbra 2010 22:58:08
Kht
ďakujem. v poslednej dobe som presedlal z fantasy na historické poviedke a musím povedať, že ma to takto baví oveľa viacej (keď mám hranice, musím študovať, čo vtedy ako bolo apod.)  
Spisovateľ/AutorKht Pridané dňa20. októbra 2010 12:56:05
Yao(nee)
9 bodov - odporúčam
Môj názor už poznáš ;)  
Spisovateľ/AutorYao(nee) Pridané dňa9. októbra 2010 22:54:15
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
eKniha / eBook eKniha / eBook
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8