Zatiaľ prehrávali svoj boj

Na večerných schôdzach spolku anonymných alkoholikov sa náš zišla celkom zaujímavá partia. Vojak z povolania Dick, slobodná asi 20 ročná matka Jenny, poštár Brian, ktorého sme však pre jeho holú hlavu a zarastenú bradu v jeho neprítomnosti volali Hells Angel, náš tútor pán Woodgate a moja maličkosť.

Dôvody prečo sme tu chodili raz do týždňa boli rôzne ale jedno mali spoločné - nikto tam nebol dobrovoľne. Teda okrem mňa. Z dôvodu sociálnej izolácie som sa rozhodol využiť túto príležitosť sa s niekym porozprávať a možno nájsť nové priateľstvá.

"Bol som predsa v Armáde. Tam má s tým každý problém" vysvetľoval na prvom stretnutí svoje dôvody Dick, asi 60 ročný vojak vo výslužbe. Vraj jemu sa ani veľmi nezdalo aby s pitím mal problém ale jeho rodina na to mala iný názor. Celkom podobné problémy mala aj Jenny, slobodná mamička.Tú sem poslali rodičia s ktorými žila v spoločnej domácnosti. Až do otehotnenia sa jej život veľmi sa nelíšil od života svojich rovesníčok. Práca v miestnych potravinách, štvrtkové nákupy a víkendové návštevy pubu, klubov a diskotók.  Natupírované vlasy, tri kilá retazí na krku, mini sukňa, päť pív a zopár drinkov, opica na druhý deň. Keďže tieto jej maniere sa nezmenili ani po pôrode, pod hrozbou vyhadzovu a odňatia dieťaťa musela dobrovoľne nastúpiť na liečbu.

O pekelnému anjelovi  Brianovi sme toho veľa nevedeli. Hovoril iba ked musel a veľmi sa nesocializoval. To bola naša zostava. Pôvodne sme síce začínali asi 10 ale s pribúdajúcimi stretnutiami nás bolo čoraz menej a na tretom stretnutí ostali iba toto "Zdravé jadro." Dick to komentoval slovami" Nieje to pre každého.

"Zavrite si oči a pokojne dýchajte" povedal Woodgate, keď sme sa konečne vyrozprávali a posadali do kruhu v komunálnej miestnosti.

"A nieže ma budete chytať za cecky" smiala sa Jenny

"To by mi ani nenapadlo... ale iné veci áno..."

"Ále Dick"

"Pokúste sa sústrediť" prerušil ich Woodgate a pokračoval v inštruktáži

"Predstavte si niekoho kým by ste chceli byť, nejaký svoj idol"

"Kohokoľvek?"

"Kohokoľvek. Pokúste sa vybrať tú osobu, ktorá vám prvá príde na myseľ"

"Dobre"

"Musí to byť reálna osoba?"

"No mohla by byť"

Všetci sme sa sústredene premýšľali o svojom idole.

"Dick môžte začať? Kto je pre Vás idolom?"

"Možno sa Vám to bude zdať smiešne ale je ním Fidel Castro."

Keďže sa nikto nezačal smiať ako Dick predpokladal, uvoľnene s náznakom entuziazmom pokračoval

"Nie som komunista alebo niečo také ale Fidela obdivujem. To čo sa mu podarilo v Zátoke svíň je proste geniálne. Keď sa tam vylodili americké vojská aby zmarili revolúciu, on ich dokázal so slabo svojimi vyzbrojenými jednotkami poraziť. Opakujem, niesom komunista ale Fidel je pre mňa vzor"

"Zaujímavé Dick. Takže bojovník a stratég. Jenny môžete pokračovať?"

"Mne sa páči Cheryl Cole, tá speváčka."

"Prečo?" snažil sa ju povzbudiť Mr. Woodgate keď nastalo chvíľkové ticho

"Lebo ju každý pozná, je slávna, pekná a bohatá. A pritom pochádza z obyčajnej robotníckej rodiny v Newcastle."

"Úctyhodná kariéra"

"Len škoda, že nemá veľmi šťastie na mužov. Dobre, že opustila toho sviniara Ashleyho"

"To je pravda"

"Len neviem prečo s atak dlho s ním bavila. Mala ho vykopnúť z domu už dávno"

"Asi ho mala veľmi rada. Ľudia niekedy dokážu pre svojich blízkych vytrpieť veľa. Dajme však priestor aj iným. Čo Vy Brian?"

"Moji rodičia"

"Prečo práve rodičia?"

"Lebo ma vychovali."

"Pekné. Myslím, že rodičia by si mali zasluhovať väčšiu úctu v spoločnosti"

"Presne. Naši rodičia ešte boli z tej starej školy. Nie ako tieto terajšie matky ležiace v bezvedomí opité na ulici v sobotu večer. No nie Jenny? Kam to spejeme?"

"Hej!. Fuck Off. Starajte sa o sebe plešivec"

"To je mi výchova"

"Myslíte tú Vašu?"

"Ukľudnite sa obaja"

"No za toto môj otec bojoval? No za toto riskoval svoj život v Spitfire v bojoch proti Nemcom?"

"Je mi jedno začo Váš otec bojoval."

"Dosť" zvýšil hlas Mr Woodgate a jeho tvár nabrala hrozivý výraz podobný hercov v opere. Mne osobne trošku pripomínal zachmúreného Beethovena schopného pohľadom zničiť celú miestnosť.

Jenny si ešte pár krát zanadávala a potom so skríženými rukami urazene sa zapozerala na obraz visiaci na stene -  "Moji kamaráti a ja" v podaní nejakého dieťaťa. Pravdepodobne z ďalšej sociálne problémovej skupiny.  Medzitým Brian pokračoval vo svojom čoraz tichšom a tichšom prejave, ktorý v poslednej fáze pripomínal herca z nemého filmu.

"Budete pokračovať?" obrátil sa na mňa Woodgate.

"Neviem. Chvíľu som rozmýšľal kto by to mohol byť ale nemám nejaký extra vzor. Vydal som najpredávanejší album čias, už teraz som zapísaný v histórii hudby po boku Bacha alebo Čajkovského, precestoval som so svojou show celý svet, moje plagáty visia na stenách tisícok domácností. Skutočne ma nič nenapadá."

"Tak Vás to ešte stále neprešlo s tým pánom Jacksonom?" sklamane sa opýtal Woodgate a zúfalo zalamal rukami.

"Neviem prečo mi stále neveríte"

"Lebo dotyčný je už viac ako rok 7 stôp pod zemou"

"Vy ste nikdy nepočuli o konšpiračných teóriách? Napríklad o tej ako v niekoľko minút po oficiálne potvrdenému úmrtiu zo zadného vchodu nemocnice kde Michael zomrel vyšla zdravotná sestra so šatkou na tvári a kučeravými vlasmi"

"Nie nikdy som o tom nepočul"

"Tak vidíte"

"Po hodine Vám dám číslo na jedného odborníka"

"Na čo?"

"Aby sa s Vami porozprával"

"Ak je to svedok Jehovov tak na to zabudnite. Svoje náboženské predstavy mám už dávno vykryštalizované"

"Nie určite to nieje svedok Jehovov"

"Tak môj fanúšik?"

"To neviem ale môže Vám pomôcť"

"Mne sa páči jedna Vaša pesnička. Tá s tým hororovým klipom" zapojila sa do debaty Jenny

"Myslíte Thriller?"

"Neviem, nemám dobrú pamäť na názvy"

"Skúste menej fajčiť trávu" zasiahol Brian

"Jacko nemohli by ste Brianovi zaplatiť transplantáciu vlasov? Vyzerá ako žiarovka"

"Neviem ako na tom stojím finančne. Pravdupovediac skutočným dôvodom mojej fingovanej smrti, boli vysoké dlhy"

"A sexuálne škandály. Nezabúdajte na sexuálne škandály" ozval sa Dick, doteraz ticho sediaci, ktorý len občas vypúlil oči na znamenie nechápania a zmätenia.

"To sú len mediálne lži"

Po tomto momente sa situácia v skupine začala vymykať z pod kontroly pána Woodgate. Diskutéri sa čoraz tvrdšie napádali, pričom vyslovené vety boli čoraz kratšie a kratšie až sa zmenili na nadávky. Pán Woodgate sa nakoniec zúfalo uchýli k búchaniu po stole ale hádka sa naďalej vyhrocovala. Ako spásonosný lejak počas obdobia sucha zaznelo nečakané zaklopanie na dvere. Kým ich však Woodgate stihol otvoriť do miestnosti vstúpil dvaja policajti so zbraňami v rukách. Slušne sa pozdravili a kým jeden mieril na nás pištoľou, druhý prehľadával miestnosť. Keď sa uistili, že okrem okna v nej nieje ďalší východ pristúpili ku mne.

"Pán Smith, alias pán Vargas alias pán Jackson ste zatknutý. Máte právo mlčať. Máte právo nevypovedať. Všetko čo poviete môže byt použité proti Vám"

"No nevravel som Vám to? A vy ste mi neverili"