Krok od, krok do

Chlapec sa narodil z klasu pšenice na ryžovom poli. Postavil sa a nespokojne zamrmlal, pretože si zmáčal svoje nové šnurovacie topánky. Prišiel na cestu plnú štrku a kameňov. Chytil najväčší ploskáč a hodil ho do oblakov tak rýchlo, až kameňu vyleteli slzy presne tak, ako keď vám niekto vpáli päsťou do nosa. Kameň letel dlho, a keď z neho bolo už len malé znamienko, ktoré sa nedalo odlíšiť od vrany, či balóna, začul chlapec rinkot skla. Nikoho nerušil, nebolo nikoho iného na svete.

Bol sám. 

Padli na neho kúsky skla a porezali ho na rebrách. V chlapcovi sa zobudila Pandora, ale nemal výčitky, pretože nemal komu ublížiť.

Chlapec prišiel k prázdnemu vlaku plného vetra. Naplnil ho detský sen a on chcel byť rušňovodičom, pretože to je jediné, čo jeho zem potrebuje. Odlepiť sa a pristáť na mesiaci. Urobiť veľký krok pre seba. Nemáme krídla, ale máme vlaky. Ale vietor chlapca do vlaku nechcel pustiť. Urazene naňho fúkol, až mu nadvihlo ofinu. Chlapec sa zapotácal a vlak zmizol. Pravidelný odchod na Mesiac.

Bol sám. 

Chlapec vedel utkať koberec. Vedel to už len preto, lebo nikto na zemi to nevedel lepšie. Keďže... Veď viete. Utkal si seba. Svoju tvár, aby sa mohol porozprávať s niekým seberovným.Zroloval si ho a vložil do vrecka kabáta, ktorý mal nevedno odkiaľ. Nenašiel jazero, v ktorom by sa videl. Mal iba more, ale to bolo plné mŕtvych čajok. Prečo by sa mal dívať na niekoho, s kým mohol byť. Tisíc mužov cez palubu Noemovej archy.

Chlapec si postavil most z lipového dreva a smútku. Začal na severe a skončil pri Slnku. Zobliekol si kabát, pretože ho nepotreboval. Bol nahý, ale nevadilo to.

Bol sám? 

Stretol tam malé dievča. 

"Prečo si celý krvavý?"
"Spadlo na mňa nebo."

Chlapec si chytil poranené rebrá.

"Dám ti darček."