Úvaha slnečného dňa

Zažil som krásny deň. Už skoro ráno som sa ocitol na 6-hodinovej turistike, ktorá nám, kamarátom z istých (len nám známych) dôvodov trvala takmer o 3 hodiny viac, ako je udávané na turistických mapách. No táto doba navyše mi poskytla čas, na zamyslenie sa nad sebou, svojím doterajším životom a nad tým, akým smerom sa bude uberať ďalej. Myslím, že včera v prírode som sa dostal na môj vyšší vývinový stupeň osobnosti.

Uvedomil som si, že som sa v minulosti -aj keď som to nedával príliš, či takmer vôbec najavo - správal ako ufňukané decko. Človek si pomyslí na krivdy, ktoré mu život nadelil a hneď prepadá depkám. Dobre, že nevidíme do budúcnosti, pretože by z nás boli len trosky, vraky ľudí.

Spomenul som si, ako som išiel po dievčati a ako ju môj (vtedy ešte nie tak celkom) kamarát v jeden večer pobozkal. Rana pod pás. Spomenul som si, ako sa niečo podobné opakovalo s tou istou osobou o dlhší čas s iným (vtedy ešte nie tak celkom) kamarátom. Vraj som už mohol byť zvyknutý? Možno áno, keby som bol pripravený - o ničom som však nevedel. Nečakal som teda, že mi to iná osoba povie „len tak mimochodom". Rana od chrbta. Prinútila ma vystrieť a náhle zohnúť sa až na zem. Čas plynul a ja som sa opäť zamiloval. Neodvratne a absolútne prepadol jednej osobe. Iróniou osudu je, že ona sa tak isto zamilovala do už spomínaného prvého kamaráta. Teraz sú šťastne spolu - a ja im prajem lásku do konca života, jedenásť detí, spoločné zošuverenie a umretie v rovnakej chvíli, aby ani jeden nemusel žialiť za tým druhým. No na začiatku prvého, druhého i tretieho ( toho predovšetkým) som v sebe nosil hnev, či dokonca nenávisť. Nevedel som to definovať, v živote som nikdy nič podobné nezažil. Hneval som sa na priateľa? Alebo na objekt túžby? Na „osud", Boha, či na seba samého?

Odpustenie väčšinou nechápu ľudia pozerajúci sa na situáciu z vonka. Ale mal som vôbec čo odpúšťať? Citom nerozkážete a lásku si nevynútite. Takže nie, „odpustenie" je nesprávny výraz. Mohol som sa s tým jedine zmieriť. A to sa mi podarilo práve včera. Nie že by som im pred tým neprial len to najlepšie, ale až včera som sa posunul o krok ďalej v mojom živote. Staré jazvy bolia už len v „škaredom" počasí, ale inak sú zahojené. S následkami starých zranení treba rátať.

Život mi ponúka nespočet nových možností, počínajúc novými príležitosťami u opačného pohlavia, cez školské úspechy, končiac „upgreadom" osobného a spoločenského života. Stačí sa len natiahnuť ku hviezdam a jednu si pritiahnuť sem, na Zem. Alebo ja všetky. Sny sa môžu stať skutočnosťou a ja ich nenechám dlho čakať.

Zo všetkého a do všetkého sa dá dostať. Väčšinou vás z toho dostane čas, ten je predsa najlepší lekár (psychológ), ale rovnako dobrý je aj smiech. Smiech okolia, ktorý vás dostane aj z najzarmútenejšej nálady. Smiech je nákazlivý. Myslel som si, že to najlepšie môže byť objatie a krásna veta „Mám Ťa rád", či „ďakujem". Nie je to tak.

Tento blog môze byť malým návodom, pre iného Tomáša Kaisera, trpiaceho kdesi vo svete. Niekedy stačí malá vychádzka do prírody. Niekedy pivo s najlepším priateľom. Občas tichá meditácia. Niekedy aj to objatie, no inokedy sa zas zdá, že nič nevyrieši ani Boh, Vyššia moc, alebo iné pomenovanie pre Čas. To ale nie je pravda, každý problém je riešiteľný a každá hádanka ma svoje východisko.

Na úplny záver už len zopár myšlienok:

Bez tŕňov ruže nekvitnú.

Radšej vyhorím, ako vyhasnem.

Nostalgia nie je zlá, no netreba jej prepadať často a na dlho.

Slnko svieti, aj keď je pod mrakom.