O troch nitkách a takom smiešnom uzlíku

Vo štvrtok večer  Táňa so synom ponakladali tašky do auta a vypadli z mesta. Len čo vybehli na diaľnicu, vytiahla z kabelky mobil a pre istotu vyťukala: „Penzion Konvalinka, blizko stanice, nezabudni. Ked pristanes, volaj. Tesime sa, cmuk."

Potom vrátila mobil do kabelky a poriadne na to dupla. O desiatej budú tam, po dvoch rokoch bez dovolenky je každá minúta fajn. Trojdňového víkendu na horách sa Táňa nevedela dočkať.

„A oco kedy príde?" ozval sa Maťo zo zadného sedadla.

„Zajtra poobede, miláčik. Ešte musí byť chvíľku preč, ale on zajtra priletí. Určite."

Naskočil do metra. Dvere ho neprivreli len o vlások. Sadol si na posledné voľné miesto. Okolo traja Arabi. Žul bagetu a čítal: „Penzion Konvalinka, blizko stanice, nezabudni. Ked pristanes, volaj. Tesime sa, cmuk."

Zajtra o desiatej ešte u bossa a o jednej odlet. No fasa.

Šedo-čierna masa sa po okolitých sedadlách prelievala, až kým nevystúpil na poslednej zastávke.

„Tu nejde net, mama! Do boha aj s takouto wifinou, načo sme sa sem trepali?"

„Maťko, ja nemôžem za to..."

„Veď ja nevravím že ty... Ale to mám byť teraz celý víkend off? Jak socka?"

„Tak ja neviem... môžeme sa ísť prejsť. Nadýchame sa aspoň, poď."

„Načo, bože, však je už tma," otvoril znovu notebook.

Táňa prehltla odpoveď, obliekla si kabát a vyšla na hviezdnatú noc. Voňala blízkym lesom, opadaným lístím a niekde v pozadí sa primiešaval dym. Slabý mrázik šteklil na nose. Toto si treba vychutnať. Nádych, výdych.

Po chvíľke z penziónu vyliezol aj offline Maťo, spýtal sa, čo tu tak smrdí a keď skonštatoval, že je mu hrozná zima, zaliezol naspäť.

Nádych, výdych.

Z letiska to našťastie už ďaleko nebolo. Milan nastúpil na vlak a nechal sa odviesť takmer k penziónu. Popoludňajšie slnko napĺňalo prázdny vagón sladkavým teplom. Opieral hlavu o sklo a lenivo pozoroval blížiace sa končiare.

Na ďalšej zastávke nastúpila babička s modrookou vnučkou.

Zaspal.

„Mladý pán! Konečná stanica," vycerila naňho starenka protézu.

Krátko sa spamätal, synovsky sa na ňu usmial a keď poďakoval, vystúpil. Penzión Konvalinka.

V sobotu ráno sa počasiu nedalo odolať. Hneď po raňajkách Táňa to najnevyhnutnejšie zbalila do batohu, hodila ho mužovi na chrbát a hor sa na túru.

Milan, Táňa a Maťo kráčali vedľa seba. Nezvyčajný úkaz.

Niečo pred poludním zdolali finálny úsek. Táňa, tá vpredu poskakovala ako srnka  a keby záviselo len od nej, otočila by celú cestu už trikrát. Prepotený Milan ako srnka nehopkal. Ak bolo na ňom, otočil by sa už trikrát a zašiel si radšej na teplý obed. Na samom konci mlčky pochodoval Maťo. Zo slúchadiel doliehala Lady Gaga.

Keď dorazili k plesu, Milan sa hodil na prvú lavičku a vyglgal polku fľaše. Táňa zatiaľ to malé pliesko obišla a spravila niekoľko fotiek. Maťo chvíľu tupo čumel do vody, nakoniec neodolal  a zvečnil si výjav do mobilu.

O nejaký čas sa všetci stretli na lavičke pri otcovi. Roztiahol paže a oboch si ich pritisol k umorenému telu.

„To teda bolo," zašomral Milan. Takto sa nespotil už riadne dávno.

„Hej, to bolo..." otočila sa k nemu s úsmevom Táňa. Nádherná cesta to bola.

„To teda bolo," pridal sa Maťo. Taká otrava s fotrovcami, že horšie to ani nemôže byť.