Do tmy

Že to môže mať zlé následky.

Mal pravdu. Žasla som nad tým, ako ma vidí, ako mi hovorí pravdu, ktorá ma bolí. Ale skutočnú pravdu, ktorú ja často nechápem.

Bol pri mne, bol so mnou. Videl a poznal ma. Aj moje slabosti videl jasnejšie, než som si ich pripúšťala ja sama. Cítila som len svoj nepokoj, trýznenie, strach a obavy.

Spánok pre mňa predstavoval cestu k ďalšiemu ránu, kým ja som sa silou vôle snažila zastaviť čas. Unavená a na smrť zmorená, áno, až vtedy som netušiac ako zaspala. Kým on pri mne zažíval pokoj, vnútorný pokoj, keď nie je cítiť žiadnu bolesť.

Bolo len pár miest, kde som si pripadala rovnako nezraniteľná. Hľadalo som ho v predstavách, liezla mu do snov, chcela čoraz viac tmy a iných rozhovorov.

Ležať na lúke, byť šťastná šťastím spoločného sveta, kde by ma neťažili životné sklamania. Mať schopnosť povzniesť sa nad tým, čo príde.

„Poď ku mne..."

Ukrytá, v tichosti, keď ma chránili jeho ruky a hladkali po vlasoch, v náručí, keď bdel iba a iba nado mnou. A ja som mala pocit, že vládze dýchať aj za mňa, že ja sa len trasiem a skrývam, tískam sa k nemu, pred svetom, pred myšlienkami.

Hryzie, všetko ma to hryzie, no konečne zaspávam skôr, možno prvýkrát skôr než on.