Dievča so znamením - prológ

Prológ

Autobus práve prefrčal okolo starej kostolnej veže, ktorá sa týčila v strede veľkého námestia. Ručičky na veľkých hodinách v jej strede začali odbíjať jedenásť hodín. Zvuk zvona bol hlasný, no svoj účinok strácal v obrovskom priestore okolo neho, kde sa nenašiel ani jeden dom, iba obchody, ktoré boli už dávno zatvorené.

Vodič to stočil doprava a zastal na predposlednej zastávke, ktorá ho za dnešný deň čakala. Bol už unavený zo svojej práce a najradšej by dal výpoveď, ale v dnešných časoch, bez jazyka a poriadneho vzdelania, nenájde len tak niečo dobre platené.

Najviac nenávidí nočné šichty ako je táto. Uprednostňuje radšej skoré vstávanie a šichty od rána do večera, než šichty od obeda do neskorej noci. Ale o chvíľu bude v cieli - opakoval si tieto slová neustále dookola v hlave a zdvíhal si tým úplne znechutenú náladu.

Myslel si, že v autobuse už nik nie je, no nesmierne sa mýlil.

V druhom rade spredu pri okne, sedelo...dievča? Chlapec? Jednoducho nejaké indivíduum zahalené kapucňou a veľkým, hrubým, čiernym svetrom. Tvár to malo sklopenú a hľadelo kamsi do zeme.    

Odrazu autobus zastal na vysnenej (aj keď trochu menej) predposlednej zastávke a nastúpil doň akýsi chlap. Pomaly sa vytackal  po dvoch schodíkoch a rozhodol sa sadnúť si.

Vodič prv naňho iba zavolal, aby sa vrátil a kúpil si lístok. Cestujúci ho však úplne ignoroval. Po ďalšom zavolaní a následnom ignorovaní sa vodič naštvane postavil s tým, že chlapíka vyhodí. Jediné, čo chcel dnes bolo, aby mu sem niekto nastúpil s tým, že je opitý a ešte ani nechce platiť.

Naštvane k nemu dokráčal a zatiaľ stojaceho výtržníka začal ťahať k predným a  jediným dverám. Chlap sa spieral a kúsok pri dverách sa strhla poriadna bitka. Po chvíli všade striekala krv a dokonca komusi vypadlo pár zubov.

„Tak predsa," povedalo veselo to stvorenie sediace v druhom rade, ktoré si doteraz vôbec nevšimli. Naďalej sa mlátili.

Osoba vyšla do uličky a konečne zodvihla svoju sklopenú tvár. Podľa jemných čŕt bolo jasné, že je to dievča. Nemohlo mať viac ako dvadsať, no nie menej ako pätnásť rokov. Široký úsmev, ktorý zdobil jej tvár bol priam desivý. Na hlave mala stále kapucňu a čierny sveter nebol svetrom, ale čiernym dlhým plášťom.

 Muži si ju stále nevšimli. Až keď opitý cestujúci pod silným úderom vodiča spadol až k jej nohám. Pomaly sa k nemu zohla a prstom mu prechádzala od čela cez strnisko na brade a krk až na jeho hruď.

Doráňaný vodič si utrel krv, ktorá mu tiekla z nosa a vystrašene a nesmierne prekvapene hľadel na skláňajúce sa stvorenie pred ním. Vôbec netušil, že by v autobuse mal ešte nejakého cestujúceho nie tak ešte ženu. Pozorne ju pozoroval, pripravený kedykoľvek zasiahnuť, keby sa muž na zemi rozhodol jej ublížiť.

Ona pomaly rozopla jeho bundu a akýmsi malým pohybom ruky roztrhla nechtami aj jeho tričko. Smrad, ktorý sa z neho šíril sa snažila prehliadať. Pach alkoholu a moču jej ničil všetky zmysly.

Napriek tomu sa chytila za svoju hruď a na tej chlapíkovej nakreslila pentagram. Pekne cíp za cípom, jedným ťahom. Uzatvorila ho v kruhu a v okamihu, keď dva konce kruhu spojila oči, ústa a znak zažali žiariť a vyzerali akoby vo vnútri tela svietilo milión žiaroviek.

Chlap kričal, no jeho hlas počulo iba záhadné dievča.

Vodič chcel niečo povedať ale všetky jeho slová mu zostali v hrdle. Nedali sa vysloviť. Pomaly kráčal dozadu  prsom ukazoval na stojacu postavu pred ním. Dievča sa k nemu rýchlo priblížilo a ešte rýchlejším pohybom nakreslilo na mužovu hruď znovu raz pentagram v kruhu hlavným cípom smerom nadol. Jednoducho znak Satana.

Keď muž padol na zem mŕtvy, rovnako ako ten predtým, začala sa hrdelne smiať. No bol to krátky smiech, ktorý ustal okamžite ako vystúpila z autobusu a pobrala sa do tmy tejto noci s nesmierne dobrým pocitom obnovenej sily.