Diablove Oči

Kapitola 1

-Tajana! zobuď sa počuješ, Taj!“ No tak. Ššššš. Už je dobre. Bol to len sen. Bol to len sen-

-No tak, pozri sa na mňa, .....znovu sa ti snívalo o tom ohni?-

Nemo som prikývla, hrôza toho čo som práve pred chvíľou mala pred očami mi stiahla hrdlo a jediné čo zo mňa vyšlo bol chrapľavý ston. Opäť ten istý sen, opäť tie iste výkriky neznámej ženy volajúcej o pomoc a načahujúcej ku mne svoje ruky.

Ani neviem ako, ale vždy som mala ten nejasný pocit, že to malé uplakane dieťa, dusiace sa strachom v kúte miestnosti som práve ja.

Plamene začnú oblizovať okno pri ktorom stojím a keď sa vznietia sivé hodvábne závesy, oheň sa zafarbí do fialova a na malú chvíľu odpúta moju pozornosť od plačúcej ženy. Začne na mňa čosi kričať ale ako náhle sa spotená a vystrašená zobudím, nedokážem si vybaviť čo to bolo. Jediné čo mi jasne a živo utkvie v pamäti je panická hrôza, keď do miestnosti z ničoho nič vojdú traja muži.

Jeden z nich, vysoký, elegantný chlap v sivom tvídovom obleku, s čiernymi vlasmi stiahnutými do chvosta hodvábnou stuhou vytiahne nabitú zbraň a vystrelí na ženu, teraz už kľačiacu na zemi, k tvári si pridržiavajúc bielu vreckovku aby si chránila tvár pred postupujúcim dymom.

Žena ani nestihne vykríknuť a z temena hlavy sa jej začne valiť prúd červenej krv. Zapchám si ústa aby som stlmila ustrašený ston ale nie je mi to nič platné, muž so zbraňou sa otočí ku mne a uprene sa na mňa zadíva svojimi, vo svetle ohňa, na červeno žiariacimi očami. Jeho oči .....vždy keď si na nich spomeniem, prebehnú mi po chrbte zimomriavky.

Keď som bola menšia, bola som presvedčená o tom, že to bol sám Diabol, ktorý zabil tú neznámu ženu a že ak ho raz opäť stretnem bude to vtedy, keď si príde aj po moju dušu, dokončiť to čo v mojom sne nestihol.

Hľadel na mňa prekvapene, akoby nechápal čo robím práve tu na tomto mieste, v horiacom dome, ktorý sa čochvíľa rozpadne, skrčená na podlahe so strachom zreteľne sa odrážajúcom na moje bledej tvári.

Vo sne sa vždy pousmeje, akoby to, že pred okamihom zabil ľudskú bytosť neznamenalo absolútne nič a rukou mi naznačí aby som podišla k nemu. Strnulá hrôzou sa nezmôžem ani na to aby som pokrútila hlavou a ešte tesnejšie sa pritisnem k stene. Muž povytiahne obočie akoby neveril, že som sa vzoprela jeho príkazu a znovu mi naznačí aby som prišla bližšie. Keď pokrútim na znak nesúhlasu hlavou, prestane sa usmievať a jeho tvár nadobudne ostrejšie črty, ústa sa mu stiahnu do groteskného krutého úškrnu a pohne sa pomalým krokom ku mne.

Zle sa mi dýcha a pre kúdoly ťažkého čierneho dymu v izbe už skoro nič nevidím.

Zrazu z dola zaznie hasičská siréna a všetci traja chlapi sa vyľakane strhnú.

-Pane, niekto musel zavolať hasičov kvôli tomu požiaru ....Pane?- jeden z mužov podíde k diablovi so zbraňou v ruke namierenou na mňa.

-Dobre... aj tak sme už skončili- zaznie chladná odpoveď a všetci traja sa poberú na odchod.

-A čo bude s dievčaťom pane?- opýta sa ďalší a uprie na mňa svoje malé čierne oči v ktorých jasne vidím, že muž baží po krvi.

-Mám ju zlikvidovať pane?-

Muž v obleku sa na mňa pozrie a zdá sa že uvažuje nad niekoľkými možnosťami. Môj strach mu zrejme spôsobuje nesmierne potešenie, pretože sa z ničoho nič uškrnie a vyhlási

- Nie, nechajte ju tak. Na dnes bolo zábavy až až-

-Ako chcete pane, aj tak tu s najväčšou pravdepodobnosťou obe zhoria kým ich niektorí z hasičov nájde-

-To by bola naozaj škoda, také pekné dievčatko- uškrnie sa čiernovlasý chlap a všetci traja sa otočia k dverám. Predtým však než mi pre hustý dym celkom zmiznú z dohľadu na mňa opäť sprisahanecky žmurkne, ako by to čo sa stalo bolo naše veľké tajomstvo.

Zrak sa mi pre nedostatok kyslíka začne zahmlievať, začínam kašľať a moje telo sa strašne potrebuje nadýchnuť ale nedokážem sa prinútiť ani pohnúť zo strachu, že čiernovlasý muž je ešte stále za dverami a čaká na mňa v jednej z jeho ďalších chorých hier.

Pomaly sa zosuniem na zem a ani neviem ako dlho tam ležím, keď v tom do miestnosti vtrhne chlap s oranžovou helmou na hlave. Keď zbadá ženu ležiacu v kaluži krvi, začne čosi rýchlo hovoriť do vysielačky. Po ňom prichádzajú ďalší s hadicami v rukách a všade naokolo začne striekať studená voda. Pre masky nevidím ich tvare, ale inštinktívne viem, že mi neublížia. Jeden z nich sa zrazu strhne a ukáže prstom smerom ku mne, schúlenú a plačúcu v rohu izby. Všetky pohľady sa obratia ku mne a jeden z nich ma pomaly, opatrne zodvihne do náručia.

-Už je dobre maličká, už je dobre, všetko bude v poriadku, nemáš sa čoho báť, odvezieme ta do nemocnice dobre?-

Jeho hlas je upokojujúci a kým ma nesie von zavriem oči. Už necítim horúčavu sálajúceho ohňa a nepočujem praskot horiaceho dreva. Pred očami sa mi mihne obraz mŕtvej ženy ležiacej na zemi s mátožne otvorenými očami do korán akoby nemohla uveriť že toto je skutočne koniec a v ušiach stále počujem jej zúfale výkriky.

Keď konečne vyjdeme von na čerstvý vzduch, šok z toho všetkého čo som prežila si nakoniec vyberie svoju daň a ja padám do úplnej tmy sladkého zabudnutia.

-Opäť si bola v tom horiacom dome?- Troyov hlas ma vráti späť do skutočnosti.

-Taj?.... Nechceš mi o tom povedať? No tak, ....som predsa tvoj brat, ...mne môžeš povedať čokoľvek-

Keďže som mu nedpevedala utrápene si vzdychne a pozrie sa mi uprene do očí.

-Dusiť to v sebe nie je zdravé, ... to ťa len ničí!-

So spotenou dlaňou som si prehrabla vlasy a pritisla sa k nemu bližšie, spomienka na to čo som videla vo sne ešte vždy priveľmi živá a priveľmi bolestivá.

-Nechcem o tom hovoriť, veď vieš čo sa mi sníva, vždy je to tá istá nočná mora, oheň, traja cudzí muži.......jeden z nich sa na mňa usmeje a .......-

Pri spomienke na čiernovlasého chlapa ma striaslo a Troy si ma ešte tuhšie pritiahol do náručia aby ma upokojil. Jeho objatie ma vždy vedelo utíšiť. Už keď sme boli malé deti a ja som sa pobila s niektorým zo starších spolužiakov, pritiahol si moju špinavú uplakanú tvár k sebe a tak tuho ma objal až som sa bála, že mi poláme všetky rebrá. Vždy ma obraňoval. Vždy to bol môj princ na bielom koni.

- Aj tak mi nikdy neveríš a neberieš ma vážne keď ti poviem, že tu ženu odniekiaľ poznám. ?

Z toľkého vypätia ma začala bolieť hlava a tak som už tichšie zamrmlala do jeho hrude

-Nechaj to tak dobre? Aj tak je to len sen, nič viac-

V šere izby som počula len svoj prerývaný dych a tikot Troyových hodiniek, ktorých ciferník v tme žiaril ako malá neónová lampa. Nikdy som sa nedozvedela odkiaľ má také drahé hodinky. Očividne stály nehorázne veľa peňazí, už len jemná, aj keď časom opotrebovaná koža remienka prezrádzala, že by si ich mohol dovoliť len solventnejší človek ako bol môj brat. Napriek tomu, že vyzerali opotrebovane, boli nesmierne krásne, s množstvom ručičiek, ktorých funkciu tuším nepozná ani Troy a malými zafírmi namiesto ciferníka.

Vždy keď som sa Troya spýtala, kedy si ich budem môcť konečne požičať, sa len uškrnul a dodal, že také malé decko ako ja, ktoré dokáže stratiť aj nos medzi očami, si ich nebude môcť požičať nikdy. Vedela som že jeho úškrn znamená iba to, že žartuje ale vždy som ho nahnevane kopla do nohy, len aby som sa potom o niekoľko minút prišla s plačom kajúcne ospravedlniť.

Vďaka sedem ročnému rozdielu ktorý je medzi nami, som Troya nepovažovala nikdy len za brata, ale tak trochu i za otca a matku. Vzťah medzi nami je zvláštny a často sa stretávame so začudovanými pohľadmi, keď sa ľudia dozvedia, že sme súrodenci a nie milenci. Okrem toho, že sa často objímame- na čom nevidím nič pohoršujúce, ale skúste to povedať naším puritánskym susedom- ďalším z dôvodov je asi aj to, že naša fyzická podobnosť je takmer nulová. Ja s mojimi medeno-hnedými vlasmi a modro-sivými očami, s jemnou oválnou tvárou a svetlou porcelánovou pleťou som presný opak môjho tmavého a vysokého brata. So svojimi strapatými čiernymi vlasmi, opálenou pokožkou a tmavo zelenými očami sa nemôže nikdy sťažovať na nedostatok pozornosti, či už ženskej alebo mužskej. Ešte stále nám občas do schránky prídu nejaké naparfumované ružové listy v ktorých mu dotyčná osoba vyznáva nehynúcu lásku a spieva ódy na jeho vlasy, oči, úžasné telo a tak ďalej a tak ďalej. Keď som skutočne na dne alebo ma Troy kvôli nejakej hlúposti rozzúri do nepríčetnosti- to sa však našťastie stáva len veľmi zriedka- vždy si vyberiem jeden z tých najstupídnejších listov a začnem ho nahlas afektovane čítať aby som mu to vrátila. Ja viem, niekedy sa správam ako decko ale nemôžem si pomôcť, keď vidím ako celý očervenie a začne ma naháňať po dome.

Napriek desiatkam listov ktoré k nám za tie roky došli, som si ale nikdy nevšimla, že by prejavil čo i len najmenší záujem stretnúť dotyčnú pisateľku list, alebo pozvať ju niekam von. Bolo to až na strednej škole keď mi došlo, že dôvod prečo sa môj brat nikdy neobrátil za ženskou sukňou bolo, že sa radšej obrátil za mužským zadkom. Chvíľu mi trvalo kým som si na to zvykla ale keďže je mojou jedinou rodinou, akceptovala som to, akoby to bolo úplne normálne a ďalej sme sa tým nezaoberali.

Rodičia nám zomreli pri autonehode keď som mala štyri roky a často ho vidím dívať sa na ich fotku, jedinú pamiatku ktorá nám po nich ostala. Bola som veľmi malá keď sa to stalo, takže sa na nich vôbec nepamätám, ale podľa Troya sa podobám na mamu. Aj keď, ako často tvrdí, povahu mám skôr po otcovi, neposednú, divokú, tvrdohlavú ako baran, schopnú stáť za svojim aj keď viem, že nemám pravdu.

- Zjav je v jej prípade veľmi zavádzajúci!- s humorom hovorieva Troy svojim kamarátom keď k nám prídu hrať poker, potom čo na mňa zízajú s otvorenými očami, keď otvorím ústa a niečo im drzo odvrknem.

Ležali sme v tme bez pohnutia asi niekoľko minút keď sa znovu ozval. Vedela som že mu to nedá pokoja pokiaľ nebude mať posledné slovo a potichu som si vzdychla.

- Taj?-

-Hmm?-

- Nevravím, že ti neverím, že tu ženu odniekiaľ poznáš, ja len.... nechcem aby si stále myslela na ten sen. Mala by si chodiť von, zabávať sa a nie stále len trčať doma.

-Prestaň!- odvrkla som sa dotknuto. -Ja chodím von, s Darienom a Em sa neustále niekde flákame-

- No veď práve, stále si len s nimi dvoma, takto si nikdy nenájdeš chlapca, nezamiluješ sa a už budeš mať pomaly 21 rokov!-

- No prepáč!.... ja nepotrebujem na uspokojenie svojich potrieb nejakého idiota, ktorý by mi nakoniec len otravoval život!- rozhorčene som sa ohradila. Ako vždy, keď sa mu niečo nepáči sa to zvrhne na to, že mi začne vykladať ako potrebujem chlapa.

Rozladene sa na mňa zahľadel a pošúchal si spánok akoby bol unavený z toho, že sa na náš rozhovor uberá tým istým smerom ak už mnoho krát predtým. Po krátkej chvíli sa znovu ozval-

-Prestaň prosím ťa s tými feministickými rečami, stavím sa že Em zase čítala nejakú stupídnu feministickú knihu, kde ženám len vymývajú mozgy tým aké sú muži šovinistické prasatá ktorým ide len o to jedno. Nechápem ako to že to Darien s vami ťahá už toľké roky. Mňa by pri vašich rečiach prišlo zle už pri prvom stretnutí- Nemotorne zliezol z postele a pobral sa do kuchyne.

Nahnevane som sa za ním rozbehla. Toto som na ňom neznášala. Povie si svoje a odíde, akoby človek mal by šťastný už len preto, že mal tú česť počuť názor jeho veličenstva Troya Veľkého.

Začal rezať koláč ktorý sa mi konečne po stovke neúspešných pokusoch podaril a zrazu od bolesti zasyčal.

-Au.... sakra....Taj nemáme tu nejaké servítky?-

-Idiot- ticho som si zamrmlala popod nos a podala mi balíček mentolovo voňajúcich vreckoviek, ktoré si neobratne začal omotávať okolo prsta.

Veru, hoci je to dvadsaťsedem ročný dospelý chlap, v niektorých prípadoch mi pripadal totálne neschopný.

Keď sa znovu začal napchávať koláčom rozhodla som sa ho trochu schladiť.

-Aby si vedel, Darien má veľmi rád našu spoločnosť, a niekedy sa k našim nadávkam na mužskú časť populácie dokonca aj pripojí-

Obrátil sa ku mne a s plnými ústami zamumlal.

- No jasne že sa k vám pripojí, inak by ste ho obe dve zlynčovali a poslali do horúceho pekla-

- To nie je pravda! Ja....-

- Och nechajme to dobre? Som veľmi unavený a zajtra ráno mám dôležitú zákazku mimo mesta.

-Fajn- odvrkla som. -Ako chceš, už nepoviem ani slovo-

Oprela som sa o chladničku a zahľadela som sa na jeho unavenú tvár.

Ani som si nevšimla ako v poslednom čase pochudol a okolo očí sa mu pribudli prvé vrásky.

- Mal by si si vybrať dovolenku a poriadne sa vyspať. Si hrozne bledý Troy- povedala som a hlas mi pri pohľade na jeho unavenú tvár zjemnel. Oči mu zmäkli a na ústach a mu objavil drobný úsmev.

-Asi máš pravdu sestrička- vzdychol si.

-Porozprávame sa o tom ráno ok? Rád by som nás zobral do hôr na tú chatu na ktorej sme boli keď si bola menšia, pamätáš?-

-Hmm to by bolo skvelé, na chvíľu vypadnúť z tejto betónovej džungle- natešene som sa na neho pozrela.

-Teda ráno ....sladké sny- pobozkal ma na líce a pobral sa do svojej izby.

-Dobrú noc- zašepkala som do tmy a potichu som pozhasínala všetky svetlá. Po dvoch hodinách márneho pozerania sa do stropu som konečne zaspala, snívajúc o mužovi s dlhými čiernymi vlasmi a krutými očami.