Autumn a Terra
Spisovateľ/ka: Emily | Vložené dňa: 5. novembra 2010
http://citanie.madness.sk/view-32501.php
Zobudila sa. Na okraji jej stola stál malý hrnček a v ňom zvyšok včerajšej kávy. Celá miestnosť bola naplnená zvláštnym jasom a vôňami, no ona a jej pohľad nabúravali túto zdanlivú harmóniu. Viečka mala opuchnuté, bielka začervenané a jej nádychy a výchydy pôsoboli akoby boli vykonávané s veľkou námahou.Bola vyčerpaná.„Autumn, vstávaj, prídeš neskoro!“Veta, ktorú nenávidela viac ako čokoľvek iné. Vstala, prešla pár krokov k oknu a odhrnula svoj nafialovelý záves. Vonku bolo krásne, svietilo slnko a svojimi lúčmi až priam nútilo všetko na okolo k životu. Ona len znechutene ohrnula spodnú peru a nechala slnko a jeho lúče bez očakakávaného uznania. Opustila izbu. http://citanie.madness.sk/view-32501.php
Bublina. Hra svetiel a farieb. Jemnosť, nevinnosť.Žiadne hrany, len stále nekončiaci kolobeh premien na jej tele. A vo vnútri? Jeseň. Stromy spievajúce farbami od indiga až po bielo – ružovú. Stromy a ich korene zahalené listami. Zurčajúca voda, obtekajúca a vytvárajúca cestičky bez cieľa. Chodníčky kľukatiace sa pomedzi. Sýty a voňavý vzduch. Dúhové oblaky plávajúce na okrajoch. A uprostred najkrajšej svetlom ožiarenej lúky, dievča. Sedela blízko neveľkého stromu a počítala oblaky ktoré sa podobali na dvojhlavé ovečky. Napočítala ich celkom 11 a potom ju to prestalo baviť. Vstala a potom sa prechádzala kolom dokola celej lúky. Jej pohyby boli trhané akoby boli vykonávané s veľkou námahou. Po každých pár krokoch sa zastavila, upravila si s povzdychom svoje krvavočervené šaty a potom pokračovala v bezcielnej chôdzi.
Autumn nahnevane stačila kľučku na dverách svojej izby a s poriadnou dávkou energie ich aj zabuchla. Zvalila sa na posteľ a pomaly, kúsok po kúsku sledovala steny a strop izby. Jeseň. Všade na okolo bola či už fotograficky alebo maliarsky zachytená jeseň vo všetkých farbách. Od indiga až po bielo-ružovú. A strop? Stop bol pokrytý jej vlastnoručne kreslenými dúhovými oblakmi. Pre Autumn predstavovala jej izba jediné miesto, kde sa cítila bezpečne, spokojne a aspoň na pomery šťastne. Celý iný svet okrem jej izby bol pre ňu cudzím miestom, kam podľa jej najlepšieho presvedčenia vôbec nepatrila. Cítila sa akoby ju tu niekto zo zlého žartu nechal, či zabudol. Trvalo to už od jej úzkeho malička. Nepomohli jej ani hodiny strávené u psychológov a psychiatrov. Cítila sa absolútne stratená a tak strašne nezvládala a nechápala okolitý svet, že často premýšlala aj o samovražde. Jediná vec, ktorá ju na celom svete tešila bola jeseň. Bola pre ňu niečím výnimočným, tvrdila by špeciálnym, takým krásnym, že nemohla pochopiť ako také niečo môže existovať na Zemi. Preto jediným obdobím z roka, keď Autumn nepôsobila ako chodiaca mŕtvola bola práve jeseň. Priala si aby mohla trvať na veky, no vedela, že to nieje možné. Svet a život by zastal a to je niečo veľmi neprirodzené, hovorila si Autumn, no aj napriek tejto vedomosti snívala o krajine v ktorej by bola stále jeseň a nebo by bolo posiate dúhovými oblakmi. Preto si taký, síce nereálny, ale aspoň snový svet vytvorila vo svojej izbe. Autumn sa na prekvapenie nenarodila na jeseň ale na jar. Svoje meno od rodičov dostala, ako tvrdili, podľa toho, že keď prišla prvá jeseň od jeho narodenia, až priam zázračne vyzdravela a to už od narodenia trpela zvláštnymi zdravotnými problémami, ktorým lekári nevedeli prísť na kĺb. No keď prišla už spomínaná prvá jeseň, Autumnin zdravotný stav sa zmenil zo dňa na deň a niektorí lekári tvrdia, že príchod jesene jej až priam nevysvetlitelne zachránil život. No aj napriek faktu, že jeseň mala na Autumn blahodárne a niekedy liečivé účinky, stále bojovala o pochopenie, zaradenie a možno to vyznie až príliš vážne, ale o jednoduché prežitie.
Keď ustala vo svojej bezcielnej chôdzi, nekontrolovane sa rozbehla v ústretny najkrajšej časti lesa a celou tvárou jej hral zlovestný kŕč. Vbehla do miesta kde rástli tie najvzácnejšie, najzdravšie a najfarebnejšie stromy a celou silou začala do nich zúrilo kopať. „Nenávidím vás, ste škaredé! Z vašich farieb sa mi robí zle! Stále tvrdíte, že mi chcete dobre, že ma milujete, no ak by to tak naozaj bolo, nenechali by sme ma takto trpieť! Snáď nevidíte ako tu trpím? Ako sa tu cítim byť proti svojej vôli, ako v zlom sne?! Uvedomte si, že už nevládzem! Nepatrím sem a nikdy ani nebudem! Sami viete, že snívam o mieste kde nebudem sama a život bude plynúť, nie takto odporne stáť!!! Viem, že tu nemôžem ukončiť svoj život, lebo tu nieje čas, ale prisahám...,prisahám, že najdem spôsob ako od tiaľto odísť a nechať vás tu samými vo svojej farebnej ilúzií.!!!!“ So slzami v očiach odbehla opäť na lúku a po vyčerpávajúcom výleve emócií zaspala hlbokým spánkom.
Keď otvorila oči, uvidela okolo seba len veľa sveta, na ktoré si zo začiatku jej oči nevedeli privyknúť. Po dlhšej chvíľke už začala rozoznávať viac ako len oslepujúcu žiaru. Bola v nejakom priestore, ale opísať ho nevedela. Všade bolo len veľa svetla a ako vôňa sa všade rozlievala zvláštna dobrota a láskavosť. Jej pozemská myseľ bola značne dezorientovaná, no niečo jej hovorilo, že všetko je v poriadku a nemá sa čoho báť. Vtom zaregistrovala nejaký pohyb. Neďaleko jej pravej nohy sa pohyboval predmet. Bol malý a na oko pripomínal bábiku. Keď sa naň poriadne sústredila, všimla si, že to bábika nebude. Bolo to maličké dievčatko, no krásne ako bábika. Malo dlhé blonďavé vlasy a krvavočervené šaty. Vyzerala rovnako rozčarovane, dezorientovane a prekvapene ako Autumn. „Ahoj, ja som Autumn. Kto si ?“ odvážila sa prvá prehovoriť „Ahoj, ja som Terra...“ odpovedalo jej dievčatko stále s nedôverou v hlase. „Tušíš, kde to sme? A hlavne prečo?“ „Absolútne nie, posledné, na čo si dokážem spomenúť je to, ako som vyčerpaná zaspávala uprostred lúky...a potom som zrazu bola tu. Žeby sa mi snívalo?“ „Počkaj, aj ja si pamätám posledné, ako som zaspávala na svojej posteli. Tak sa nám asi sníva. Ale prečo sme tu obe a ako sme sa vôbec mohli stretnúť na takomto mieste, ktoré by som si nevedela ani len predstaviť?“ pokračovala Autumn Terra sa jej chystala odpovedať, no v tom, začuli hlas. Vlastne ho nepočuli, no akoby ho počuli a on sa im vlieval priamo do hláv. „Nebojte sa. Ani nesnívate, ani nieste mŕtve. Viem, že vás to obe napadlo. Stretli ste sa tu kôli vašemu nevydržateľnému utrpeniu. Aj ty Autumn aj ty Terra, ste dosiahli dno svojich možností a ďalšie pokračovanie pre vás už predstavuje tak veľké utpenie, že sa vám ponúka možnosť. Možnosť výmeny. Je tu možnosť, že po obojstrannej dohode, sa ani jedna z vašich duší nevráti do tela. Nie do pôvodného. Na dôvody vašeho utrpenia sa opýtajte jedna druhej. Dáva sa vám čas sa rozmyslenie. Obe, Autumn aj Terra sa na seba pozreli a ani nevedeli prečo ,stále nechápajúc, no so zvláštnou dôverou si porozprávali dôvody svojich životných utrpení.
„Ty naozaj žiješ na mieste, kde akoby neplynul čas a je tam stále jeseň?!?!“, krútila hlavou neveriacky Autumn. „A povedz, že máš ešte aj dúhové oblaky....a ja už naozaj neuverím vlastným ušiam a očiam...“ „Mám, ako si vedela?“ opýtala sa jej Terra. „Lebo to je miesto o ktorom neustále, už od malička snívam. Miesto na ktorom by som chcela žiť...miesto mojich najtajnejších snov a prianí!“ „Neuveriteľné. A ty žiješ na akom mieste? Povedz mi niečo o ňom“ Autumn začala Terre opisovať Zem, jeho premenlivosť,nestálosť, ľudí...a Terra tak isto ako Autumn pred ňou len neveriacky krútila hlavou. Poopisovali si dôkladne miesta svojich životov a potom prišiel moment keď ich reč utíchla a so slzami v očiach sa objali. Vtedy nastal svetelný výbuch.
Malé blonďavé dievčatko otvorilo oči a dezorientovane sa zapozeralo okolo seba. Mala na sebe červené šaty a ležala na krásnej lúke obklopenej tými najkrajšími jesennými stromami. Pomaly a ťarbavo vstala a nasmerovala si to k najbližšiemu stromu. Svojou malou rukou začala hladiť jeho zdravú kôru. S prekvapujúco rastúcim tlakom v sebe spôsobeným neuveriteľným štastím a láskou sa rozbehla do priestoru a jediné čo jej ostalo v hlave bola slovo, ktorému ani poriadne nerozumela a ani neprichádzalo z jej mysle...“Terra....“
