zamemorované

Vždy ma rozčuľovalo že český jazyk dáva Parížu ženské zbrane
Že vlastne tá akože romantika nepatrí do rúk nám,
ženám
Tak som chodila v tých zápchach a snažila sa ustrážiť si aj vlastný tieň
A oči som držala pri zemi, nech ma to všetko priveľmi
nezatlačí
Strácala som smer samej seba
A vytvárala bariéry, keď tú jazykovú som už dávno zbúrala
Blúdila som, len tak, s rukami za chrbtom a vravela si, že spravím kompromis
Spravím z Teba hermafrodita, Paríž
Akoby ma počul, pretože sa mi ukázal vo svetle neónov štyroch farieb
Vtedy, v nedeľu na obed. A možno aj pred večerom.
Ukázal sa v tom najodpornejšom ženskom jase.
Zobral mi buzolu
i poslednú vieru v jeho krásu
i ľadové osvieženie pri fontáne
a nemilosrdne ma vypľuvol
a s mojou poslednou cigaretou v jeho ústach zamával na rozlúčku