Zeleno - čierny miliardár

Miliardár, kerý prekvapil - či azda nie?

Novinár: „Pane, v prvom rade sa vám chcem poďakovať, že ste prijali pozvanie sen k nám do štúdia."

Aublar Miolin: (priateľský úsmev) „Viete, kedysi som novinárov nemal priveľmi v úcte, no dnes už viem, že robia naozaj čestnú prácu."

Novinár: „Začnime teda s rozhovorom, v ktorom mi je naozaj cťou robiť vášho spovedníka. Aký je to teda pocit, byť najbohatším mužom na svete?"

AM: „Ách, nie je to bohviečo...Byť mocným je otravné. Najradšej by som si to vymenil s nejakým chudobným rybárom, ktorý okrem peňazí nemá ani žiadne nadbytočné starosti."

Novinár: „To je prekvapivá odpoveď. Obyčajný človek by si pomyslel, že váš život sa podobá nádhernej rozprávke, v ktorom hlavný hrdinovia vždy žijú šťastne až do smrti."

AM: „Obyčajný človek v prvom rade vidí len kopu peňazí, ktorú aj skutočne mám. Voči problémom s nimi sú už však slepý."

Novinár: „Mohli by ste nám priblížiť tie najväčšie problémy?"

AM: „No, je tu inflácia, ďalej zodpovednosť za ekonomiku a nemôžem nespomenúť všetkých tých, ktorých občas nazývame príživníci."

Novinár: „Niet teda divu, že väčšina bohatých a mocných sa tvári tak kyslo, akoby už v sebe neprechovávali ani štipku emócii. Na vašej tvári však stále žiari priateľský úsmev. Ako je to možné?"

AM: (smiech) „Ách, čudovali by ste sa, koľko krát som rozzlostený. Ale byť bohatý ešte neznamená byť zlý. Poznám kopu mne podobných, ktorí sú láskavý a problémom svojho postavenia čelia čestne. Ak smiem spomenú aspoň pár mien, sú to Adam Razkwiew, Franz Gurieu či Samanta Abarein. Toto všetko sú úžasný ľudia, ktorých smiem nazývať priateľmi."

Novinár: „Chcete povedať, že nie ste vo svojom postavený jedinečný?"

AM: „Presne tak."

Novinár: „Nuž, vyžaruje z vás veľká skromnosť, keď tak hovoríte. Veď ešte žiaden človek pred vami nevenoval charite toľkú čiastku, než práve vy! Miliarda eur nie je v žiadnom prípade cukrík pre deti, ako to robia iní mocný ľudia."

AM: „Hej, väčšina ľudí, aby si získala publikom, začne rozhadzovať chutné sladkosti, ktoré ich ale nevyjdú na viac, než čo stojí jeden pár ich ponožiek, ale takto tie úbohé deti nezachránime. Chcelo to mnoho námahy, zozbierať všetky financie a zariadiť, aby nechýbali v žiadnom z rozbehnutých obchodov, ale ja tak vždy vravím: Kto chce, ten vie."

Novinár: „No, niet pochýb o tom, že ste zmenili životy stotisícom ľudí. Milujú vás, ako to vnímate?"

AM: (úsmev) „Ešte nikdy som nevidel v ničom inom väčší zmysel, než práve v tomto."

Novinár: „Byť pomocnou rukou úbohých."

Aublar Miolin: „Amen."

Novinár: ...

Interview pokračovalo ešte niekoľko minút, kým novinár dosiahol odpovede na všetky pripravené otázky. Kamera, snímajúca jeho tvár, nemohla nezachytiť jeho ohúrenie z toľkej obetavosti Aublara Miolina, ktorý zjavne bez nároku na akúkoľvek úctu veselo rozoberal všetky, hoc i pikantné záležitosti. Postupne nastal záver.

Novinár: „Som vám srdečne vďačný za to, že ste prijali pozvanie sem do tohto štúdia a podali výpoveď o toľkom milosrdenstve a láske, ktoré z vás, musím riznať, len tak sršia."

AM: „Oh, nie, nie... To nestojí za reč, naozaj som to urobil rád."

Novinár sa nadšene usmial a obrátiac tvár k snímajúcej kamere č.3 povedal: „Vážené dámy a páni, toto bol úžasný rozhovor s  pánom inžinierom Aublarom Miolinom, ktorý si svoje bohatstvo a našu vďaku bezpochyby zaslúži! Ďakujem za vašu účasť pri vašich televíznych obrazovkách milý diváci a dovidenia nabudúce."

Džingel. Potriasanie rúk s miliardárom i s novinárom. Rozlúčenie. Zvučka mobilného telefónu.

„Haló!"

„Zdravým ťa, Aublar, v televízii si bol úžasný!"

„Ale daj pokoj Adam!" odvetil netrpezlivo a rezkou chôdzou vstúpil do výťahu na tridsiatom poschodí.

„Myslím to vážne. Obzvlášť nám lichotila tá pochvala. Samanta s Franzom sú celí bez seba," žiaril chladným šťastím. O žiadnu pochvalu mu samozrejme nešlo. Jediné, na čom kedy záležalo, bol zisk.

„Ak si mi zavolal len preto, aby si ma potešil teplým slovom, tak to rovno polož!" povedal nervózne.

„Ale no tak Aublar. Tvoj finančný dar tým úbohým deťúrencom nás dostal znovu medzi tých dôveryhodných. Uvidíš, že čoskoro sa nám miliarda vráti a akcie pôjdu veľmi, veľmi vysoko!"

„Ach!" vzdychol si podráždene Aublar. „Na tej miliarde som pracoval šesť rokov. Šesť! A teraz mi ju doslova prežerie tlupa čiernych negrov. Mal som za tie prachy kúpiť od Abdulaha jednu z tých jeho nešťastných bômb a hodiť ju priamo do srdca tej všivavej Afriky."

Z druhého konca linky sa ozval pomalý chladný potlesk.