Dievča so znamením kapitola 12.

12.kapitola

 Brian trochu odstúpil. Pozeral na ňu a nevedel či počul správne. Prečo tak zrazu? Čo je na dnešku (okrem jeho vyznania) iné?  A kde vôbec bola? Naozaj mu povie iba čisto-čistú pravdu? Skúsiť to musí.

„Tak ja počúvam," nakoniec z neho vyšlo a oprel sa o stenu za ním. Ruky si prekrížil na prsiach a čakal.

„Tu nie," odvetila Cailleach. Odrazila sa od steny, ku ktorej ju pritlačil, chytila ho za ruku a voviedla do svojej izby. On ju pozorne sledoval. Aký je rozdiel medzi izbou a chodbou, keď doma nikto nie je?

Sven išiel von so svojím dievčaťom a vráti sa až niekedy ráno a Jenet je na služobnej ceste a príde tak zajtra popoludní.

Cailleach prešla k oknu, chvíľu cezeň hľadela na temnú, slabo osvetlenú ulicu, na ktorej sa mihali milióny tieňov. Hľadala Cariddwen, no nebola tam. „Dobre," povedala len tak pre seba na dianie tam vonku a rýchlo zatiahla krvavo červené závesy.

Sadla si na posteľ a mávnutím ruky naznačila stojacemu Brianovi, aby urobil to isté. Zaujal miesto na opačnom kraji pri čom ju celý čas pozorne a so záujmom pozoroval. Nevedel, čo príde, ale dúfal, že to nebude nič hrozné.

„Všetko začalo..." tu sa na chvíľu stopla, kedy ona sama premýšľala, kedy to vlastne všetko začalo. „Všetko začalo, keď ľudia začali veriť, že je niečo viac ako to všetko okolo nich. Začali pripisovať všetko okolo seba niekomu komu hovorili bohovia a bohyne. Od úrody cez dážď a vôbec  slnko a mesiac až k šťastiu pri love. No a jednou z bohýň bola aj bohyňa života, transformácie a mystiky. Mala však aj svoje dvojča - bohyňu smrti, znovuzrodenia a inšpirácie. Obe dostali dar - pentagram, pomocou ktorého dokážu mať vidiny a tak brať alebo dať život." Tu zostala ticho a čakala či to pochopil. Či ju vôbec počúval a chcela nejaké reakcie.

„No, zaujímavé," usúdil Brian. V hlave si dával dohromady všetky súvislosti - jej pentagram, dvojča, zvláštne vychádzky, prebratie osôb z bezvedomia a ešte aj jej vlasy, ktoré si v jeden deň odstrihla a na druhý boli opäť v pôvodnom stave.

„Takže mi chceš povedať, že ty si tá bohyňa?" spýtal sa a premeriaval si ju pohľadom. Ona iba prikývla. „Poviem ti, že keby som nevidel všetko to, čo som u teba videl, neveril by som ti," priznal Brian. Teraz sa jej ani moc nečuduje, že to nikomu nechce povedať. Nikto by jej bud neveril alebo by využíval jej schopnosti.

„A predpokladám," ozval sa po chvíli ticha, „že ty máš tú silu dávať život."

Cailleach znovu prikývla a musela sa usmiať. Milovala túto schopnosť.

„Páni, dievča, čo ešte všetko vieš?" spýtal sa a konečne sa po dlhom čase usmial. Bielovlásku to potešilo a získala tak viac sebavedomia a odvahy otvorene hovoriť. Nemyslela si, že to príme, že jej vôbec uverí, tak ľahko.

„Ak sa niekomu pozriem do očí, ten človek mi povie pravdu o tom, čo si o mne myslí. Nikdy však neviem, čo to bude."

„Tak to preto som ti to všetko, čo som kedy k tebe cítil, vždy povedal. A aj preto si sa mi stále vyhýbala pohľadom. Ale prečo? Nechcela si vedieť, čo si myslím?" doberal si ju. Teraz už nemal, prečo sa na ňu hnevať alebo jej niečo vyčítať. Ona takpovediac chránila jeho súkromie, jeho myseľ pred svetom.

„No a potom je tu ešte jedna dôležitá vec."

Brian spozornel a trochu sa mu vytratil úsmev z tváre. Posunul sa viac do stredu postele a preto sa aj trochu viac priblížil k nej.

„Deň pred ľudskými osemnástimi rokmi sa vytratím a zaujmem miesto na inom mieste na Zemi v trochu inej podobe, ale so všetkými spomienkami a hlavne o päť rokov mladšia."

„Tak to potom nevadí. Vrátiš sa sem a budeš znovu bývať s nami," žasol Brian a moc sa nepozastavoval nad rôznymi faktami, ktoré sú s tým spojené.

„To by nešlo." Brian nahodil nechápavý pohľad a tak pokračovala: „Vy by ste si ma nepamätali. A potom, mala by som iba dvanásť a čo zmôže dvanásť ročné dieťa? Ak tak sa iba dostať do najbližšieho sirotinca."

Chalan pred ňou v tom hľadal nejaké riešenie, ktorým by sa vyhli tomuto nepeknému osudu. Nechcel ju stratiť a určite ani Jenet či dokonca Sven (hoci teraz okrem svojej frajerky nič nevníma).

„Nedá sa tomu nejako predísť?" spýtal sa nakoniec, keď mu nič nenapadlo. Dúfal, že jej odpoveď bude kladná a prinesie len dobré správy.

„Bohužiaľ," pokrútila hlavou Cailleach a po prvý raz za celú svoju existenciu sa nechcela vypariť. Nechcela, aby na ňu zabudli. Chcela tu zostať. S ním - s Brianom.

Chvíľu obaja nič nehovorili. Každý pozeral do prázdna a nevedel, čo by mal povedať. Cailleach už nemala, čo povedať. Brian však mal ešte jednu dôležitú otázku.

„Cailleach," oslovil ju jemným hlasom a ona naňho prekvapene, no so záujmom pozrela. Nemala tušenie, čo mu vyjde z úst a mlčky ho prepaľovala pohľadom. „Nešla by si so mnou na Halloweensky ples?" opýtal sa jej a kúsok sa k nej znovu priblížil. Veľmi s ňou chcel ísť. Hoci sa to rovnalo trápnej hudbe a farebne osvetlenej telocvični ozdobenej konfetami a balónikmi. Išlo mu o to, že tam bude s ňou a že to môže nakoniec byť romantický večer.

Nahodila neveriaci, no nahnevaný výraz a spustila: „Tak tam ma nedostaneš. Nielen kvôli tomu, že Halloween je náhradou za pôvodnú keltskú slávnosť Samain, čiže za jeden zo sviatkov, kedy si Kelti uctievali nás bohov čiže aj mňa, ale aj na mojej hrudi svieti petagram, ktorý nemám šancu ukryť," hovorila podráždene Cailleach, no keď si to nechala prejsť hlavou uznala, že to zrejme nemal ako vedieť. „Prepáč," dodala ospravedlňujúcim hlasom a cítila sa naozaj previnilo.

Brian mávol rukou, že nech to nechá tak. „Naozaj ti tak strašne vadí, že by to niekto videl?" nedalo mu. Čo na tom môže byť také hrozné, až by niekomu napadlo považovať to za nezvyčajné? Za niečo viac ako „nevinné" tetovanie?

 „No áno. Aj," dodala. „Ide o to, že nevyzerá bežne," pokračovala. Brian iba nahodil zarazenú tvár a nejako tomu nerozumel. Ako môže byť nezvyčajný? Veď Cariddwen ho mala čierny a vyzeral úplne „normálne".

„Ach, inak to asi nepôjde," vzdychla si Cailleach a začala si vyzliekať biele (ako inak) tričko. Pomaly odhalila svoje biele dokonalé brucho až nakoniec svoju hruď. Brian ju pri tom prekvapene pozoroval a pohľadom vpíjal každú časť jej jemného tela. Všetko sa v ňom búrilo. Nakoniec však spočinul na jej znamení.

Žltý pentagram, ktorý vyzeral ako nápis na hrobe - leskol sa tak - pokrýval celú jej hruď. Vyzeral ako namaľovaný farbou na telo. Nemohol odolať a musel sa jej dotknúť. Nemohla tomu ani zabrániť, pretože hlavu ešte stále prevliekala cez úzky otvor.

Okamžite sa však strhla a navliekla si časť odevu naspäť. Pozrela naňho so zamračeným čelom a slabo pokrútila hlavou.

„No čo?!" obraňoval sa Brian. „Je to naozaj neobvyklý symbol a ešte aj jeho farba...nemohol som sa ho nedotknúť." Keď sa ho dotkol necítil nič, len jej jemnú, hladkú pokožku. Vôbec to znamenie nemá na koži ale v nej.

„V poriadku, odpúšťam," povedala Cailleach, no jej tvár tomu nenasvedčovala. Stále vyzerala pohoršene. Ale o chvíľu ju to prešlo. Veď je to Brian. Nie len tak hocikto.

„Tak pôjdeš?"

„Nie, už som ti povedala svoje," odpovedala normálnym tónom. Chytila ho za ruku a pokračovala: „Bude ešte veľa príležitostí na pekný večer." Nahodila milý úsmev a pozrela mu hlboko do hnedých očí.

„Vieš, keby mi niekedy niekto povedal, že budem stáť zoči-voči nejakej bohyni, prehlásil by som ho za blázna," zasmial sa. Po chvíli pokračoval: „Naozaj žiješ už od praveku? Vieš nevyzeráš na to," povedal s úsmevom a pohladil ju po líci. Pritisla sa k jeho dlani a zatvorila oči. Vychutnávala si každú sekundu s ním, každý jeho dotyk a pohľad. Hoci má ešte vyše roka kým zmizne z ich myslí, z ich života, chce si užiť každú chvíľu s ním.

Otvorila oči a spustila: „Áno, žijem už od temnoty ľudstva. Pre tých, čo ma poznajú, alebo lepšie povedané, poznajú moje meno som keltská bohyňa transformácie a mystiky. Stvorili ma však ľudia, ktorý začali veriť, že aj umierajúci človek sa môže uzdraviť. Dali mi meno a ja som sa medzi nimi objavila. Ja vlastne ani poriadne neviem koľko mám v tomto živote rokov. Ale mne a Cariddwen bolo dané, že sa nikdy nedožijeme plnoletosti, že nikdy nebudeme staré, pretože ani život a smrť nie sú a ani nikdy nebudú staré. "

„Chceš teda povedať, že si žila celý ten čas, kedy boli faraóni, prvá svetová, alebo samotné zrodenie Ríma?" neveriaco, no s úžasom sa spýtal. Nevedel si síce predstaviť niečo také, ale žasol nad tým. Prikývla. „Takže ty vlastne potom vieš ako to naozaj všetko bolo," konštatoval Brian a premýšľal ako by s tým mohla veľa dosiahnuť a tromfnúť nejedného archeológa, egyptológa či kohokoľvek ďalšieho z tohto odboru histórie. Ich odhady by sa stali skutočnosťou.

„Pravdaže a tých faraónov som nevidela iba ako obyvateľ mesta, ale ako faraónova milenka," doslova sa pýšila Cailleach a na Briana pozrela šibalským pohľadom. A jeho reakcia bola presne taká, akú očakávala - prekvapená a neveriaca.

„Klameš, nebola si faraónova milenka," povedal Brian a neubránil sa smiechu. Predstava, že táto Cailleach a nejaký vládca Egypta...nešlo mu to dohromady.

Cailleach sa tiež zasmiala: „Hovor si, čo chceš, ale Ramzes II, bol v posteli ako boh. Ani sa nečudujem, že ho ľudia vyhlasovali za boha. A hlavne nebiť mňa, tak sa tých deväťdesiat rokov nikdy nedožije," spomínala a zahryzla si pri tom do spodnej pery.

„Vieš čo, toto si nechaj len pre seba," povedal trochu znechutene Brian. „Radšej mi povedz nejakú 'pikošku‛, o ktorej sa historici mýlia," pobádal ju. Mal z toho až zimomriavky. Keby vedel niečo, čo oni nie. To by sa mohol hádať s profesorkou Narov.

„Nie," stručne mu odpovedala a schladila tak jeho nadšenie, no na tvári mala stále úsmev. „Čo nebolo objavené nech tak zostane," doplnila.

„No dobre," napokon súhlasil Brian. „Máš ešte nejaké veci, ktoré mi o sebe prezradíš?" spýtal sa. Bol síce už poriadne unavený, ale rád si ju vypočuje.

„Nemyslím," popravde odpovedala Cailleach a zoširoka zazívala.

„Tak potom dobrú noc," zaželal jej a chcel sa postaviť. Ona sa však nahla a jemne ho pobozkala. Len priložila svoje pery k tým jeho.

„To bolo čo?" spýtal sa Brian a nespúšťal z nej oči.

„Akože, čo? Bozk na dobrú noc," usmiala sa.