pávy

občas sa ocitnem
len tak uprostred chvíle
veľmi pomalej chvíle
kedy ma neznesiteľne svrbí srdce
kedy mám za nechtami žiarivé štipky mojej duševnej výstelky
nepoviem že je to krásne
lebo krásne sú len svetelné mestá
a svetelné bytosti
a ja
som opak krásneho
som privrznutý kdesi v šere poslednej pôvodnej lampy
niekedy sa tam proste ocitnem
a ako hovorím
chce sa mi až kvíliť
ako kvília pávy
brané do špirál vetrom
chce sa mi kvíliť
ako kvíli Jónsi
môj otec mi je totiž ťažký
a zlomený
a moja mama
je pôvabne pyšná
a kráča pomocou tmy
obaja budú nádherní  hladko uložený v teplom ceste
na pohovke
ako polodeti
a slnko vyhreje celú jednu izbu
pre moje pocity
opriem sa o členky svojich rodičov
a preborím sa
neopakovateľne
do seba
doprostred chvíle
priveľmi pomalej chvíle
takej ako teraz