Ca(OH)2

Všetci moji študenti  - a zvlášť tí bývalí, veľmi dobre vedia, že maturita je mojou nočnou morou a že máj (lásky čas) ako mesiac neuznávam, pretože je to z roka na rok horší mesiac, nakoľko sa ukazuje, že som očividne horší a horší učiteľ...

Len pred troma rokmi som zaviedol pomôcku - novelizáciu  v oblasti maturitného skúšania, kedy jednak študenti za bielym stolom môžu sedieť „pokojne" mierne vypláchnutí alebo s najnovším typom Windowsu a moja stolička bude o 50 stupňov chladnejšia.  Bol to temer dokonalý systém signálov a náznakov, ktoré mi odhalia aktuálny stav vedomostí. Hovorím temer.

Napríklad: zakašlanie pri príprave znamenalo, že žiak potrebuje ešte trochu času, poškrabanie na nose, že netuší, oblízanie pery, že potrebuje špeciálne ľahké otázky, úsmev ( v prípade maturantov šlo o kŕčovitý úškľabok Helenky Vondráčkovej dve hodiny po plastike tváre) javil , že sadla otázka, chytenie sa za okraj brady platilo pri Hviezdoslavovi (treba preskočiť otázky 2,3, a 7 + nerozoberať Krvavé sonety), žmurknutie používali tí ,čo chcú recitovať, aby zakryli medzery, chytenie sa za lakeť, že mám neupravenú kravatu atď.

Ešte som študentom poradil, aby využívali mostíky, keď nebudú vedieť „kudy-kam", môžu zablúdiť do súvisiacej témy alebo do analógie z iného predmetu, lebo vedieť spájať súvislosti nie je nikdy naškodu. Dnes iba - kiež by...

Prísediaca kolegyňa sa postavila potom, ako doskúšala totálne nabiflenú Ivetku (jej žiačka), ktorá by maturitné otázky prednášala aj zozadu. Nasleduje môj študent / ka.  Úkonosom som pozrel do papiera, na ktorom svietilo meno Ján K. - na škole uznávaný chemik. Celý doterajší život Janka sa točil okolo chémie, najväčšie vzrušenie zrejme predstavovalo praktické prevedenie esterifikácie, vysnívanou destináciou bol Ústav polymérov a plastov SAV a nejaký práve vytiahnutý Ľudovít Štúr a ústna ľudová slovesnosť mu hovorilo toľko, ako mne izopropylbenzén.

Sťažka som si vzdychol a pustil som sa doskúšania. Pre Jana to znamenalo skočiť cez 50 metrov vysoký múr obkolesený ostnatým drôtom, no nejako sa predieral, sem tam sa aj chytil, proste žil na vlásku a s ním aj nádej, možno to dáme na trojku... Nervózne som pozrel na svoje hodinky. Ešte dve minútky. Keď predsedníčka komisie (zakomplexovaná stará puša) zdvihla pohľad smerom k znalcovi chemickej väzby a spýtala sa: „No, ešte ste nám nepovedali, ako vlastne pán Štúr skončil..."

Janko nadvihol obočie, čo jednoznačne signalizovalo „Jozef, pomôž!".

Jozef neotáľal a riekol: „No, pani profesorka myslí, ako zomrel. Chceme počuť, či ho zavraždili alebo sa nejakým spôsobom ZRANIL, alebo spadol..."

„Nooo," rozmýšľal, „tak je isté, že ho chceli zavraždiť, preto sa aj zranil, keď ho naháňali a to tak, že spadol do vápennej jamy..."

Oblial ma studený pot. Chcel som umrieť, pred tým však zabiť Jana, zhodiť ho do vápennej jamy...

Potom urobil mostík, aký spraví len Pán Chemik: „ ... a pri tom vápne by som sa pristavil, keďže sa jedná o hasené vápno, teda hydroxid vápenatý, ktorý..."

Keby nenapísal na tabulu výrobu páleného a haseného vápna, možno by som to ešte uhral na tú trojku. Takto rukoval  so 4, no aspoň chemickou... Odvtedy som razantne zakázal akékoľvek mostíky a život Ľuda Štúra recitujú na mojich hodinách už prváci, aby nikto do vápennej jamy nespadol.